Nová strategická koncepcia NATO Rusko ako hrozba, Čína ako výzva. Je to návrat do reality?

Po dvanástich rokoch prijalo NATO na samite v Madride novú strategickú koncepciu. Naposledy sa tak stalo v roku 2010, o Rusku sa vtedy hovorilo ako o strategickom partnerovi. Teraz je Rusko označené za hrozbu a Čína za výzvu. Aj keď sa samit niesol v znamení ruskej invázie na Ukrajinu, vzťah s Pekingom bol tiež predmetom rokovaní, na samite sa prvýkrát zúčastnili aj partneri z Pacifiku – Japonsko, Južná Kórea, Austrália a Nový Zéland.

Úspechom bol prelom v rokovaniach s Tureckom, ktoré prestalo vetovať členstvo Fínov a Švédov a podpísalo s nimi nové memorandum o porozumení.

Asi najväčšia praktická zmena sa týka síl rýchlej reakcie. NATO Response Force, teda jednotka rýchleho nasadenia (NRF), dnes pozostáva zo 40 000 vojakov, ktorí majú v prípade útoku na člena Aliancie do tridsiatich dní doraziť na front. V roku 2015 bola ako odpoveď na anexiu Krymu zriadená jednotka s názvom Very High Readiness Joint Task Force s 20-tisíc vojakmi, z toho 5-tisíc v pozemnej zložke. Táto jednotka má dokonca len 48 hodín na to, aby vyrazila na pomoc napadnutému členovi.

Podľa generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga má NRF narásť viac než sedemnásobne na 300-tisíc vojakov. Detaily majú byť dohodnuté budúci rok, zatiaľ však zostáva nejasné, odkiaľ chce Stoltenberg vziať toľkých vojakov.

Divízie len na papieri?

Napríklad Nemecko už oznámilo, že pre potreby NRF dokáže poskytnúť 15-tisíc vojakov, 65 lietadiel a 20 lodí.

Ale ani tých 20 lodí nie je istých. Konkrétne má ísť o dve fregaty v Severnom mori, ako aj dve korvety, dve ponorky a jednu jednotku mínoloviek v Baltskom mori, väčší počet ani nie je realistický.

Nemecko síce dohromady plánuje udržiavať 12 fregát, 10 korviet a 6 ponoriek, ako aj väčší počet podporných plavidiel, ale tabuľkové odhady hovoria, že aj dobre fungujúce námorníctvo bežne dokáže operovať len štvrtinou svojej flotily. Rotácia jednotiek si totiž vyžaduje, aby na každú loď v operačnej oblasti pripadala jedna na ceste, ktorá ju nahradí, jedna, ktorá sa vracia domov, a jedna, ktorá práve leží v prístave.

Luftwaffe poskytne 65 lietadiel počas prvých 10 dní vojny a 4 moduly pozemnej protivzdušnej obrany, vojsko jednotky tzv. posilnenej predsunutej prítomnosti (Enhanced Forward Presence) v Litve a od roku 2026 aj vzduchoprepravnú pešiacku formáciu.

Tieto jednotky do tridsiatich dní posilní mechanizovaná divízia (tri brigády, asi 18-tisíc vojakov) a „perspektívne“ ďalšie dve dodatočné brigády po roku 2025/2026.

To všetko vôbec nie je málo, ale aspoň počas prvého mesiaca bojov to bude omnoho menej než 10 percent vyžadovaných schopností, ktoré Nemecko sľubovalo, že pre potreby NATO prispeje.

A Nemecko so svojimi ťažkosťami zďaleka nebude jediné. Väčšina európskych štátov nechala svoje armády vyhladovať, cieľ 300-tisíc vojakov bude preto skôr dlhodobým záväzkom než niečo, čím NATO dokáže rozhodujúco ovplyvniť počiatočnú fázu konfliktu.

Posilnenie Pobaltia

Aspoň krátkodobo znie realistickejšie úmysel posilniť jednotky v operácii NATO Enhanced Forward Presence na východnom krídle Aliancie, podľa Stoltenberga by mohlo ísť o navýšenie do veľkosti brigády.

Od začiatku ruskej invázie sa k štyrom misiám v Estónsku, Lotyšsku, Litve a Poľsku pridružili aj jednotky na Slovensku, Maďarsku, Bulharsku a Rumunsku.

Navýšenie sa bude zrejme týkať najmä pobaltských štátov, ktoré sú najmenšie, a preto najzraniteľnejšie. Záujem o čo najväčšiu prítomnosť spojeneckých jednotiek obyvatelia Pobaltia a Poliaci formulovali už pred rokmi, doposiaľ však narážali na odmietavý postoj ostatných členov Aliancie, ktorí nechceli Rusko dráždiť.

Problémom bola aj otázka, odkiaľ dodatočné jednotky vziať. Západná Európa východné krídlo dlho nepovažovala za prioritu a Američania už od čias Obamovho Pivot to Asia vnímali Európu ako sekundárne bojisko, až do anexie Krymu sa snažili o „reset“ vzťahov s Ruskom, ktorý by im umožnil zamerať sa na Pacifik.

Aj v odbornej komunite bolo kontroverzne diskutované, či je lepšie presunúť viac jednotiek k hranici, alebo ich radšej vyslať až počas krízy. Výhodou predsunutej prítomnosti je, že by sa dotyčné jednotky už v prvých hodinách vojny zapojili do obrany napadnutého štátu, nevýhodou zas zvýšená zraniteľnosť voči ruskému prvotnému úderu v počiatočnej fáze vojny a potreba umiestniť jednotky mimo domovského teritória.

Obavy vzbudzovala aj možnosť, že by Rusko ako odpoveď presunulo svoje jednotky bližšie k hraniciam, čo by mohlo podstatne skrátiť varovnú dobu pred prípadným útokom, počas ktorej by NATO mohlo reagovať na zvýšenú hrozbu.

Členstvu Švédska a Fínska nestojí nič v ceste – zatiaľ

Bezpečnostnej situácii Estónska, Lotyšska a Litvy značne pomôže aj členstvo Fínska a Švédska. Oba štáty sa po 24. februári rozhodli vzdať tradičnej neutrality, ich členstvo v NATO však doposiaľ vetovalo Turecko.

Na samite v Madride obe strany teraz oznámili dohodu – Fínsko a Švédsko s Tureckom podpísali memorandum o porozumení, podľa ktorého „Fínsko a Švédsko neposkytnú podporu YPG/PYD a organizácii označenej ako FETÖ v Turecku. (...) Fínsko a Švédsko jednoznačne odsudzujú všetky teroristické organizácie páchajúce útoky proti Turecku a vyjadrujú svoju najhlbšiu solidaritu s Tureckom a rodinami obetí“.

Fínsko a Švédsko podľa dohody nebudú dodávať zbrane kurdským jednotkám YPG, ktoré spolupracujú so separatistickou PKK v Turecku. V boji proti Islamskému štátu podporovali mnohé západné štáty sýrskych Kurdov. Od porážky Islamského štátu dodávky zbraní pomaly ustali, Švédi a Fíni Kurdom zbrane nedodávajú, ale posielajú humanitárnu pomoc.

Erdoğan sa môže pochváliť aj zrušením vojenského embarga, ktoré naň Fíni a Švédi uvalili v roku 2019.

Väčší vplyv však bude mať rozhodnutie USA o dodávke stíhačiek F-16, ktoré Turci chcú nakúpiť, odkedy ich Američania vylúčili z projektu F-35, keď Erdoğan obstaral ruské systémy PVO S-400. O pozadí sporu písal Postoj v máji.

Rozhodnutie amerického kongresu zatiaľ nepadlo a donedávna vôbec nebolo isté. Washington sa v uplynulých rokoch reorientoval na Grécko, ktoré ešte stále vníma Turkov ako bezprostrednú bezpečnostnú hrozbu. Šance Turkov však stúpli, predaj stíhačiek teraz podporil aj prezident Biden.

Gülenisti

Isté zmeny by mohli zaznamenať aj prívrženci organizácie islamského učenca Fethullaha Gülena Hikmet, ktorú turecká vláda označuje ako FETÖ. Zatiaľ čo predstavitelia iných náboženských organizácii majú na Gülena často pozitívny pohľad, pretože podporoval medzináboženský dialóg s kresťanmi, židmi a alevitmi, sekulárni Turci mu vyčítajú spoluprácu s Erdoğanom pri pokuse vrátiť islam do verejného života aj politiky a vinia ho z „mäkkej“ islamizácie štátu.

Gülen bol Erdoğanovým spojencom, než sa obaja rozhádali a Erdoğan obvinil Gülena, že organizoval sériu korupčných škandálov v Erdoğanovej strane AKP, ktoré sa prevalili v roku 2013. Gülen v tej dobe už žil v Spojených štátoch.

Vzťahy medzi bývalými partnermi sa ešte viac vyhrotili po neúspešnom puči v roku 2016, keď turecká vláda obvinila duchovného, že pokus o prevrat mali organizovať práve jeho ľudia.

Američania ani väčšina Európanov s tureckou interpretáciou nesúhlasia a trvajú na tom, že o zapojení Gülena do neúspešného puču niet dôkazov. Spojené štáty z tohto dôvodu ani nevyhoveli žiadosti vydať učenca tureckým úradom.

Niektorí pozorovatelia považujú tvrdenie, že Gülen bol do puču zapojený, za zámienku na čistky v polícii, armáde a verejnej správe.

„Skutočnosť, že zoznamy (koho zatknúť) existovali bezprostredne po udalostiach, naznačuje, že boli pripravené a určené na použitie v konkrétnom okamihu,“ nazdával sa vtedajší komisár EÚ pre rozširovanie Johannes Hahn.

Hikmet má niekoľko miliónov prívržencov po celom svete, mnohých z nich aj v Európe. Podľa novej dohody vo Švédsku a Fínsku nebude zakázaná, ale je možné, že oba štáty organizáciu vylúčia z verejných dotácií, ktoré by ako mimovládna organizácia mohla čerpať.

Ale vo všeobecnosti sa príliš veľa nezmení – zbrane YPG Štokholm a Helsinki nedodávajú už dnes a o vydaní či už skutočných, alebo údajných teroristov tureckým úradom budú naďalej rozhodovať súdy.

Je teda pomerne isté, že v prípadoch, v ktorých Fíni či Švédi nebudú stíhanie dotyčných osôb považovať za dôvodné, osoby nevydajú. Turecko tento prístup nepochybne nepoteší. Ďalšia kríza vo vzájomných vzťahoch je teda na dohľad, otázkou zostáva, či sa jej dokážu Škandinávci vyvarovať, kým ich členstvo v NATO neratifikujú parlamenty členských štátov.