Kauza Lučanský Koniec mýtu o nekompromisnom bojovníkovi s mafiou

Inšpekcia zastavila trestné stíhanie v prípade samovraždy bývalého šéfa polície. V praxi to znamená, že rozptýlila akékoľvek pochybnosti o možnom cudzom zavinení či nebodaj vražde Milana Lučanského.

K takémuto záveru dospela takmer pol druha roka po samotnej udalosti, čo je pomerne dlhý čas. Na druhej strane, radšej neskôr ako nikdy. A dôsledne, s presvedčivými závermi, ktoré neumožnia dvojaký výklad.

Poznáme to aj z 90. rokov, keď tu vládol Mečiar. Tajná služba uniesla prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho. A v réžii SIS vybuchol Robert Remiáš – spojka korunného svedka únosu Oszkara Fegyveresa.

No keďže ani jeden z týchto prípadov nie je dodnes právoplatne ukončený súdom, ich zosnovatelia sa môžu stále odvolávať na prezumpciu neviny. A konšpirátori šíriť bludy o samoúnose, respektíve samovznietení.

Nezodpovední cynici

Fanúšikovia „alternatívneho“ videnia sveta sa nevídane zmobilizovali aj krátko po Lučanského smrti. Olej do ohňa tiež prilievali ľudia ako Fedor Flašík, Milan Žitný alebo Ľuboš Blaha. Veľmi nezodpovedne až cynicky.

Bez jediného dôkazu – a s patričným emocionálnym nábojom – totiž forsírovali vo verejnom priestore ničím nepodložené konštrukcie, že Lučanského najskôr vo väzbe zmlátili a následne dorazili bachari.

Z jeho smrti sa snažili vyťažiť aj politici ako Robert Fico alebo Peter Pellegrini. Tí síce netvrdili, že Lučanského niekto zabil, z jeho samovraždy však vinili Matovičovu vládu, ktorá ho vraj dohnala k zúfalému činu.

Inými slovami, že bývalý šéf polície bol v zásade rovný chlap, ktorého chceli zlomiť, aby potopil ďalších. A ako politický väzeň sa stal následne obeťou neférového revanšu, ktorý psychicky neuniesol a siahol si na život.

Vlastné svedomie

K teóriám o tom, že Lučanský bol vo väzbe týraný, prispela aj nie celkom šťastná komunikácia kompetentných orgánov – hlavne bezprostredne po jeho samovražde, keď neboli zrozumiteľne vysvetlené viaceré detaily.

Napríklad údajne nešťastný pád v cele, ktorý mohol byť v skutočnosti Lučanského prvý pokusom o samovraždu. Alebo neskorší pád z vozíka v nemocnici, ktorý mohol byť zase dôsledkom jeho extrémnej vzdorovitosti.

Z dnešného pohľadu je však dôležitý už len výsledok. Lučanského nikto nezabil, na druhý svet ho vyprevadilo vlastné svedomie. Po zastavení trestného stíhania v prípade jeho samovraždy stíchli aj konšpirátori.

Heslom AllForMilan sa už nezaštiťujú ani politici, ktorí vyšli pred pol druha rokom na barikády. Najneskôr od zverejnenia videí z poľovníckej chaty Miroslava Bödöra totiž vieme, že to bol len lacný marketingový trik.

Hodili to na Milana

Lučanského hanebne zneužili a potom zahodili ako toaletný papier. Stačí si spomenúť na výrok Pavla Gašpara – syna bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara –, ako istú personálnu nomináciu „hodia na Milana“.

Lučanský už bol totiž mŕtvy, takže by to nemohol poprieť. Išlo o dosadenie Ľudovíta Makóa za funkcionára finančnej správy. V skutočnosti ho pritom vybrali Tibor Gašpar a Norbert Bödör s vedomím Roberta Kaliňáka.

S ukončením vyšetrovania Lučanského smrti však zároveň padol mýtus o nekompromisnom bojovníkovi s organizovaným zločinom, ktorý nikdy neuhol. A celý život dýchal na krk najnebezpečnejším zločincom v krajine.

Túto legendu o sebe rád šíril aj samotný Lučanský, hoci to bola dávna minulosť. Je pravda, že dostal do väzenia Mikuláša Černáka, čo však bolo ešte v mafiánskom praveku. Od tohto momentu začal hrať na dve strany.

Kaliňákov človek

Cenou za dolapenie obávaného „Mikiho“ bolo napríklad tolerovanie jeho pravej ruky (Ján Kán). Lučanský si skrátka všímal len niektorých zločincov, pričom iným poskytoval ochranu. Napríklad Karolovi Mellovi.

Napriek tomu dostal po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej šancu viesť políciu po skompromitovanom Gašparovi. Malo to však svoju vnútornú logiku, keďže Lučanský bol odjakživa Kaliňákovým človekom.

V istom zmysle tak nastala kontinuita, hoci neplatí, že úplne vo všetkom. Lučanský minimálne nekládol prekážky pri vyšetrovaní vraždy investigatívneho novinára a jeho snúbenice, čo nebola samozrejmosť.

V čase, keď stál na čele polície, bol zadržaný aj Marián Kočner. Tu sa však výpočet pozitív končí, hoci Lučanský by zrejme namietal, že na rozdiel od iných sa nikdy nespolčil s Norbertom Bödörom, ktorého vraj neznášal.

30-tisíc mesačne

Jedna vec je osobná antipatia, druhá spôsob fungovania. Lučanský nebol priamo súčasťou Bödörovho klanu, keďže bol vždy skôr solitér. Peniaze mu však nesmrdeli, takisto dostával paušál za ochranu tzv. našich ľudí.

A vôbec nie málo, cca 30-tisíc eur mesačne. V rokoch 2018 – 2019, keď bol policajným prezidentom (!), si takto podľa vyšetrovateľov privyrobil zhruba pol milióna eur. Úplne bez hanby, po vražde novinára Kuciaka.

Jediné, čo ho trápilo, bolo, že mu občas nosili úplatky v 5- a 10-eurových bankovkách (čínska práčka). Lučanský však vedel byť aj „veľkorysý“: keď sa mu zdalo, že dostáva priveľa, urobil kamarátom službičku aj zadarmo.

Keď začal vypovedať jeho hlavný sponzor – kajúcnik František Böhm –, Lučanskému sa zrútil svet. To, že padol ďalší mýtus – o jeho pevnom charaktere a údajnej nepodplatiteľnosti –, bolo ešte to najmenej.

Judáš, nie hrdina

Lučanský nedokázal stráviť najmä to, ako ho mohli kamaráti zradiť. Keď sa vracal z Chorvátska, stále veril, že všetko sa vysvetlí. Počas výsluchu na súde – pred vzatím do väzby – však pochopil, že hra sa skončila.

V tom momente ho prepadla bezmocnosť, ktorú navonok maskoval nadávkami a divokou gestikuláciou. Po presune do vyšetrovacej väzby mu už zrejme vírili hlavou len dve veci: ako ochrániť rodinu a jej majetok.

Lučanský vedel, že dôkazy proti nemu sú silné – a postupom času budú pribúdať aj v iných kauzách. Judáš (názov akcie, v rámci ktorej bol zadržaný) si zrátal dva a dva – a ukončil život na teplákovej bunde.

Muž, ktorý si celú kariéru potrpel na imidž drsného kovboja, odišiel z tohto sveta skôr, ako sa mal zodpovedať za svoje skutky. Psychika je zložitá vec, ale označovať ho za týchto okolností za hrdinu, je nemiestny žart.