Boris Filan: Jožo Ráž je zlý chlapec len navonok

Boris Filan a Jožo Ráž sú dobrí kamaráti. Prežili spolu veľa radosti, ale aj mnoho adrenalínových situácií. Boris Filan o ich spoločných zážitkoch otvorene a vtipne rozpráva v novej knihe Cigary idú do neba, čo je aj názov jednej z pesničiek Elánu. Text má grády a zoznamuje čitateľa s množstvom zaujímavých ľudí.

01.07.2022 08:00
Boris Filan a Jožo Ráž Foto:
Tradičná torta mojich knižných krstov. Našťastie sa mi z nej nikdy neujde, hovorí Boris Filan.
debata

Mala som pocit, že o vašom priateľstve s Jožom Rážom už všetko viem, a predsa som sa do knihy Cigary idú do neba hneď začítala, lebo v nej boli aj pre mňa, čo vás poznám skoro celý život, dôverné informácie a novinky. Však v závere priznávate obavu, že vás Jožo zabije. Pokúsil sa o to?

Zatiaľ ešte nie. Ale čo nie je, môže byť. Jožo je s vekom čoraz málovravnejší a hlbší. To, čo som dal do knihy, sa môže zdať ako neškodné informácie, ale Rážovci si veľmi strážia súkromie. Majú zlé skúsenosti.

Na druhej strane som sa usiloval ukázať Joža takého, aký je v súkromí. Príjemný, zábavný, tolerantný a obetavý. Hovorím si, že priveľmi verejne hrá úlohu zlého muža, do ktorej sa sám obsadil, a príliš súkromne je taký fajn chalan, aký v skutočnosti je. Celá tá kniha je oslavou priateľstva.

Titul knihy Cigary idú do neba bude zrejme čitateľom povedomý – je to citát z pesničky Elánu, v ktorej sa spieva: „Je nenormálna pohoda, cigary idú do neba…“ Skoro som si jednu cigaru zapálila, ako ste lákavo opísali prvý dotyk s ňou, jej vlhké telo, vôňu, jej lôžko – krásny humidor. S Jožom Rážom ste dosť popíjali a fajčili. Vy ste pôsobili nevinnejšie – nezvádzal vás Jožo na „zlé chodníčky“? V knihe ste síce veľa prezradili, ale – ako je to dnes? Myslím, že vy nefajčíte a on fajčí ďalej. Dohovárate mu?

To by som si nikdy nedovolil. Každý má kŕmiť svojich démonov tak, ako to cíti. Toto som napísal v Klimtovom bozku: Prehováranie blízkych nie je nikdy definitívne, treba ho robiť vždy nanovo. Keď človek niečo často opakuje, nakoniec si vypestuje zvyk. Naučený prejav potom plynie z úst bez rozmýšľania a jedného dňa dosiahneš to, po čom netúžiš. Že tvoji blízki naozaj prestanú fajčiť a piť, ale už to nie sú oni.

Ja som v mladosti pil divoko, bláznivo, boľavo. Som rád, že to mám dávno za sebou. Jožo sa s whisky a cigarami kamaráti. Sigmund Freud, ktorý sa cigarami prefajčil na smrť, raz povedal: „Cigary nech fajčí ten, kto nemá koho bozkávať.“ To o Jožovi neplatí.

Na obálke je obrázok pripomínajúci embryo. Rozmýšľala som, čo vyjadruje a čo to je. Potom som sa dočítala, že je to ilustrácia Nikšu Barišića, chorvátskeho maliara, ktorého ste poznali a v dome jeho otca ste sa raz náhodne ubytovali. Je to naozaj tak, ako v knihe píšete? Vám sa stávajú naozaj neuveriteľné náhody! Trvá to stále?

Krstil som veľkú encyklopédiu Zem so slávnym cestovateľom Miroslavom Zikmundom. Aby vedel, kto som, dali mu do ruky pár mojich Tam Tamov. A kde ich otvoril, tam sme mali spoločných známych. Odborníka na aborigénske skalné umenie Georgea Chaloupku.

Jeho veľkú lásku, majiteľku hotela pod Kilimandžárom, pani Rúth Lányovú, misionárov na ostrove Flores. Sám som sa čudoval. Ale Miroslav Zikmund mi povedal: „Víte, Borisi, náš život je vlastne řetěz logickejch náhod.“ Náhody boli a sú zásadné križovatky môjho života.

Cez Nikšu, tento motív ma veľmi zaujal, ste upriamili pozornosť čitateľa aj na chorvátske umenie. Mohlo by zaujímať aj našich turistov, čo cestujú do týchto končín? Myslíte, že chodia aj po galériách?

Ak naši na dáku galériu natrafia, nech neváhajú. Pred pár rokmi som sa na Hvare zoznámil so skvelou slepou maliarkou. A s kamenárom, ktorý s pomocou marihuany a piva budoval na promenáde múrik ako muzikál. Každý kameň iná pesnička. Chorváti mohli vždy cestovať a s tým, čo sa naučili, sa radi vracali domov.

V Amsterdame bola veľká kolónia hvarských umelcov, ktorí sa potom usadili na ostrove Sv. Klement na Palmižane. Dodnes je tam skvelá galéria Škorpion a nádherná tropická príroda, ktorú profesor Meneghello nazbieral po celom svete. Ja som kedysi ako basketbalista utekal z recepcií a bežal som cez pol mesta do galérií v Španielsku, Taliansku a v Holandsku.

Sľuboval som si, že až budem môcť, tak ich navštívim všetky. A sklamal som sám seba. Raz za čas idem do Viedne a tam privoniam ku kvalitnému výtvarnému umeniu. Niečo sa stalo a obrazy onemeli. Alebo nám ohluchli oči. Okolo nás je čoraz viac zrkadiel, v ktorých sa krása zbytočne rozrieďuje.

Zábery z ciest Borisa Filana a Joža Ráža

Pozrite si fotografie z ciest Borisa Filana a Joža Ráža, ktorí sú dobrými priateľmi.

Fotogaléria
Banánový dedko: Kam sa všetci náhlite? Koniec...
Vietnamci si nedokážu predstaviť bývanie bez...
+2Jožo: Tretím okom vidím, o čom iní mlčia.

Tešili sme sa, keď sa otvoril pre nás svet. Sme však pripravení vnímať ho a spoznávať z každej stránky alebo si len užívať vodu, slnko a jedlo? Ako sa stáva človek z turistu objaviteľom či cestovateľom? Ako ste sa na svoje významné cesty, o ktorých píšete aj v tejto knihe, pripravovali vy?

V Eláne sme mali heslo: Nikto nerobí to, čo chce, ale to, čo musí. Na tie cesty som išiel, lebo som nedokázal nejsť. Začali sa oveľa skôr, ako som vyrazil. Moja manželka je svedok, ako sa mi diaľka ohlasovala – článkami, filmami, hudbou. Hovoril som o tom v Umení zablúdiť: Rád by som bol odvážny, spoľahlivý cestovateľ, ktorý má svoj jasný cieľ a neochvejne sa k nemu blíži.

Závidím mužom, ktorí vyrážajú na cesty starostlivo fyzicky a rečovo pripravení. Sebavedomí a dokonale vybavení užitočnými vecami a potrebnými informáciami. Taký v žiadnom prípade nie som. Som iba tulák, s ktorým si cesta robí, čo chce.

Pred odchodom čítam oveľa viac básnikov a legiend ako cestopisných sprievodcov. Vždy verím, že v cudzej krajine stretnem ochotných ľudí, ktorí mi poradia a pomôžu. Neochvejne dúfam, že všetko potrebné získam a zistím až na mieste.

Čítala som, že vy máte aj svoje cestovateľské desatoro. Píšete tam, že cieľ môže byť aj v polovici cesty alebo že treba vydržať stáť na nohách, kým sa neuvoľní miesto na sedenie. Vy už sedíte? Užívate si plody celoživotnej usilovnosti alebo stále stúpate? Kde je váš cieľ?

Chcete rozosmiať bohov? Zverte sa im so svojimi plánmi. Kde je môj cieľ, netuším. Kedysi som bol presvedčený, že vďaka bláznivým cestám po svete sa dozviem niečo podstatné a dôležité. A v istej chvíli som zistil, že vzájomnosť je dôležitejšia ako trofeje. Cítim sa dobre v úlohe toho, kto poskytuje ostatným okolo seba podporu a trošku istoty.

Boris Filan, Jožo Ráž, Elán Čítajte viac Boris Filan a Jožo Ráž uviedli do života knihu Cigary idú do neba

Na cestách sa vám postávali aj strašné veci – napríklad na serpentínach vás oslepilo slnko a zrazili ste sa s konským povozom… Prekvapil ma pokoj, v akom sa tá situácia riešila. Miestni vás ešte utešovali. A takýchto udalostí je v knihe množstvo. Treba mať pri putovaní po svete aj pevné nervy?

Poznám svoje schopnosti, a preto nie som znepokojený, ani keď sa mi nedarí. Roky som sa púšťal do nepredvídateľných situácií, aby som získal materiál na písanie. V Bombaji sa ma pokúsili okradnúť falošní klenotníci, na Sumatre som sa dal vylákať na kohútie zápasy a tam ma v spolupráci s policajným náčelníkom vydierali a držali v zajatí.

Po ceste do Tanzánie ma postupne oberali ako decká vianočný stromček po Troch kráľoch. Na všetky možné spôsoby. Mizli mi cestovné šeky, oblečenie, hotovosť, fotoaparát. Do dnešného dňa netuším kto, kde, kedy a ako. Ale musím uznať, že ku mne boli láskaví. V Nairobi som videl zastreleného Egypťana, ktorý nechcel dať skupinke chalanov svoj mercedes. Do hotela Milimani prišli štyria samopalníci na džípe, vybrali celý hotel a zmizli v buši.

Stretol som bulharského novinára, ktorému cvične spravili žiletkou krvavý náhrdelník a on im potom rád dal aj to, čo nemal. Do nášho hotela sa vrátili zo safari Taliani v spodnej bielizni. Môjho parťáka Davida obrali a zmlátili v strede mesta na pravé poludnie. Taštičky a videokamery berú v letku. Šmyk, ak treba, aj s prstami. Potom je o čom písať.

Jožov miliónty podpis v živote. Foto: Veronika Manga
Jožo Ráž Jožov miliónty podpis v živote.

Cigary idú do neba sú aj memoárovou literatúrou. Spomínate veľa konkrétnych ľudí z rôznych oblastí nášho života. Pôvabná je napríklad kapitola o Bratislavskej lýre, kde píšete, ako nám ju Česi závideli a že prečo nie je taký festival radšej v Karlových Varoch. Potom sa vraj uspokojili, že budú aspoň jazdiť do Bratislavy, kde je trhovisko, františkáni, husacina, lokše. Vy ste boli s Lýrou od začiatku, poznali ste zakladateľa Jána Siváčka, vaša mama bola jeho asistentkou. O Istropolise, kde sa to všetko dialo, sa už prestalo hovoriť, sú iné problémy. Na čo myslíte, keď vidíte jeho ruiny?

Som v rozpakoch. Vo svojej dobe postavili Dom odborov náročky tak, aby slúžil iba straníckym zjazdom. Nemal žiadnu scénickú techniku, chýbalo mu zázemie, šatne, sklady. Zato mal obrovský foyer, aby tam mohli účastníci zjazdov cez prestávky postávať so šunkovou žemľou v ruke.

Takže – pre verejnosť takmer nepoužiteľné. Na druhej strane, zánik PKO, pivovaru Stein a iných mestotvorných objektov je nenahraditeľnou stratou. Dravý kapitalizmus má tú výhodu, že ti zožerie hodnotné a postaví fungujúce.

Vy máte vždy perfektne zmapovanú aktuálnu knižnú produkciu. Čo by ste odporúčali ľuďom prečítať počas tohto leta? Máte aj vy dojem, že sa už v dnešných časoch menej číta? Čím si to ľudia nahradili?

Vždy z času na čas sa povie, že sa málo číta. Potom príde Harry Potter a na knihy sa stoja nekonečné rady. Čo majú čítať začiatočníci, ani neviem. Ale ostatní by si mohli pozrieť svoju knižnicu a niektoré veci ako Sto rokov samoty alebo Krstného otca si prečítať ešte raz. A možno nie je problém v tom, že sa nečíta, ale v tom, čo sa číta.

Vo veľkých kníhkupectvách je iba tretina to, čo sme kedysi považovali za literatúru. Ostatné sú žuvačky pre oči. Keď som bol pred rokmi v Japonsku, odborník na slovenskú literatúru, profesor Nagayo nám predpovedal, že tak ako u nich, aj u nás všetko vytlačia komiksy. A nestalo sa. Jedno viem. Až znova vyjde kniha Švejk alebo Víťazný oblúk, ľudia sa radi rozčítajú.

Jožo Ráž ako hosť relácie Pálenica Borisa Filana.

Nechystáte sa – s Jožom Rážom a vašimi manželkami – zopakovať si niektorú z ciest? Amsterdam, splavovanie delty Dunaja, cestu do Nemecka po auto alebo aspoň výlet do Rakúska, aby ste si tam – z hrdosti – kúpili zasa dve škatule smaragdového veltlínu? Je hrdosť ešte potrebná?

Do Viedne chodím, kedy len môžem. Na nádherný trh Naschmarkt na skvelé suši a šťavnatý kebab. Do galérií na výstavy a do kunsthistorického múzea opakovane – nadýchať sa rakúsko-uhorskej atmosféry. Či je ešte potrebná hrdosť? Neviem. Potrebná je ľudská dôstojnosť.

Vraj už do bývalej Juhoslávie necestujete. Čo sa tam pre vás zmenilo? Lákajú vás iné končiny? Nevyberiete sa predsa len do Chorvátska, kam sa chystá – po covidovej prestávke – skoro celé Slovensko?

Chorvátsko a aj Srbsko, celú Juhosláviu som miloval. Chodil som na ostrov Hvar na tri mesiace. Slušne hovorím aj čítam po chorvátsky. Som zapísaný v piatich knižniciach a prečítal som tam desiatky kníh, ktoré vtedy u nás nevyšli.

Ale jedného dňa mi môj hvarský kamarát Svemir dal tri kazety, na ktorých boli známe, ale už zatajované dokumenty o tom, čo počas vojny Srbi aj Chorváti spáchali. Nedokážem o tom hovoriť, ale – strašné veci. A ja už nie som schopný sa tam bezstarostne vrátiť. Škoda. Nahradil som Chorvátsko Egyptom a Egypt covidom-19.

Však vy máte precestované aj Slovensko. Čím je naša krajina jedinečná?

V porovnaní s veľkými národmi sme veľmi mladá, nedefinovaná spoločnosť. Globálne prebieha dramatická zmena vo vnímaní sveta. Kedysi všetko hodnotné malo hlboké korene, mocný kmeň, obrovskú korunu a vzácne plody. Starý poriadok sa skončil. Som trošku vyľakaný, silne podráždený a veľmi nedôverčivý.

Všetci klamú a nikto nikoho nepočúva. Mozog mi ponúka rôzne protichodné riešenia, ale napriek tomu si uchovávam istú mierne rezignovanú rovnováhu. Je smutné sledovať, ako sme to, čo iní považujú za kultúrnu katastrofu, radostne prijali za svoje.

Súčasné Slovensko mi pripadá ako smutne šťastný mutant, ktorý sa pasie na odpadkoch spotrebného raja. Svet dnes riadia ekonómovia a bankári. Tak, aby na prebiehajúcej vojne obidve strany zarobili. A ľudia to zaplatia. Táto kniha zaručene pomáha proti smútku a beznádeji.

Boris Filan

Narodil sa 30. júna 1949 v Bratislave, vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU (1972). V rokoch 1973 – 1987 pracoval ako dramaturg v Československej televízii v Bratislave. Je autorom viacerých scenárov televíznych komédií. Autorsky pripravoval a uvádzal televíznu talk-show Gala Borisa Filana. Od šestnástich rokov písal texty pesničiek, hlavne pre Pavla Hammela a pre skupiny Prúdy a Elán. Je spouautorom libreta muzikálu Osmy div sveta. Spolu s Vašom Patejdlom napísal tanečný muzikál Snehulienka a sedem pretekárov (1991), ktorý bol uvedený aj v SND. Je aj autorom scenára legendárneho hudobného filmu Rabaka (1989) so skupinou Elán v titulnej úlohe a písal texty pre filmy Fontána pre Zuzanu. Píše originálne cestopisy, zaujímavé romány, napr. Wewerka, Klimtov bozk, Káva od Felliniho, Cesta okolo seba, Široko ďaleko, Nebo, peklo, hraj, vydal trilógiu o Bratislave. Je ženatý s herečkou Ingrid Filanovou a má dvoch synov. Moderuje úspešnú Pálenicu v rozhlase.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #rozhovor #Jožo Ráž #Boris Filan