O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (27)

V 27. diele seriálu o zabudnutých a neznámych osobnostiach pôsobiacich v Slovenskom národnom divadle od jeho založenia v roku 1920 predstavíme tenoristov Jaroslava Sobotu a Karla Uhlířa, sólistov operného súboru v sezóne 1930 – 1932.

Jaroslav Sobota (nar. 12. januára 1903 v Holešove, z. 15. mája 1970 v Olomouci) začal spievať v speváckom spolku Podhoran v rodnom Holešove, spev študoval na konzervatóriu v Brne u prof. Theodora Czernika (pís. aj ako Bohdan Černík). Po absolvovaní bol v roku 1930 angažovaný do operného súboru SND, krátku dobu pôsobil v Osvobozenom divadle v Prahe (1932 – 1933) a od roku 1933 až do odchodu na dôchodok bol sólistom divadla v Olomouci, kde sa vypracoval na vynikajúceho, herecky zdatného buffo-tenoristu.

Jaroslav Sobota sa ako sólista operného súboru SND sľubne uviedol v úlohe Lancelota v Audranovej operete Bábika (1930), stvárnil Ulricha v Hirschovej Rozpustilej Lole (1931) a vynikol v hlavnej úlohe Jána Kalinu v operete pražského Nemca Bernarda Grüna Českí muzikanti (1932).

Ťažisko jeho činnosti však spočívalo v opernom repertoári. Uplatnil sa v doštudovaných postavách kniežaťa Yamadoriho z Pucciniho Madame Butterfly (1930, insc. 1924) a Remendada v Bizetovej Carmen (1930, insc. 1929). Znamenitý spevácky a herecky svieži výkon podal ako Pedrillo v Mozartovom Únose zo serailu (1930) a Jirka v Dvořákovej opere Čert a Káča (1930, insc. 1929). Spieval Nanda v d´Albertovej Nížine (1931), Panga v Pucciniho Turandot (1931), slabší výkon podal podľa kritiky ako Peter Ivanov v Lortzingovom Cárovi a tesárovi (1931).

Harmonický výkon podal v postave hypochondrického princa v Prokofievovej opere Láska k trom pomarančom (1931). Bol dobrým Scaramouchom v prvotine Zdeňka Folprechta Lásky hra osudná (1931, insc. 1929), ktorého spieval i na zájazde opery vo Viedni. V opere Richarda Straussa Ariadna na Naxe (1931) stvárnil Scaramuccia v kvartete komediantov, ktorých spevácke výkony a rytmický súlad vysoko ocenila aj domáca kritika.

Z menších postáv spieval Ruiza v novonaštudovanej inscenácii Verdiho Trubadúra (1930), kapitána Brayola a ordonanca revolučnej armády v hudobnej dráme Wilhelma Kienzla Pieseň hôr (1930), mladého muža v prvom uvedení opery Miloša Smatka Čachtická pani (1931), pohraničného strážnika v Smetanovej Hubičke (1931), jedného z brabantských šľachticov vo Wagnerovom Lohengrinovi (1931), doštudoval sudcu vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1931, insc. 1929). Stvárnil Fridricha v Thomasovej Mignon (1932) a Parpignola v obnovenej inscenácii Pucciniho Bohémy (1932). Vynikol ako zubár v opere dánskeho eklektického skladateľa Ignaza Liliena Beatrys (1932).

Počas svojho dlhoročného pôsobenia vytvoril mnoho tenorových postáv v českom repertoári, niektoré vo viacerých naštudovaniach. V Smetanových operách vynikal ako Vašek i Jeník (Prodaná nevěsta), spevácky a herecký dobrý Lukáš (Hubička) a Toník (Dvě vdovy). Výborne charakterizoval ľudového speváka a posmievača Skřivánka (Tajemství), spieval Michálka (Čertova stěna), Šťáhlava na Radbuze (Libuše), Vítka (Dalibor), bol výstižným Varnemanom (Braniboři v Čechách, 1945).

V Dvořákových operách spieval Toníka (Tvrdé palice, 1934), s precítením stvárnil dobráckeho učiteľa Bendu (Jakobín, 1938), postavu Dorseta, priateľa kráľa Alfreda v prvom uvedení skladateľovej prvotiny Alfred (1938) v naštudovaní dirigenta Alfreda Hellera a režiséra Oskara Linharta. Dobré spevácke a herecké výkony podal ako purkrabí v opere Král a uhlíř (1940), princ v Rusalke (1941), doštudoval Jirku (Čert a Káča, 1942/43), bol prostoduchým Václavom (Šelma sedlák, 1947).

Pozitívne hodnotené spevácke výkony podal aj v ďalších úlohách: Vojtěch (Blodek, V studni, (1934), rázny Pao v lyricko-impresionistickej opere z čínskeho prostredia v Zemlinského Kriedovom kruhu (1934), v Janáčkových operách ako Števa Buryja i Laca Klemeň (Její pastorkyňa ,1935 a 1947), solicitátor Vítek (Věc Makropulos, 1958) a dobre vystihol sebeckého Tichona (Káťa Kabanová, 1948). Uplatnil sa ako Velvarský v Foersterovej opere Nepřemožení (1935), stvárnil diablovho advokáta v opere Bohuslava Martinů Hry o Marii (1938).

Dobrou postavou bol švec-filosof Ivan v Hřímalého opere Zakletý princ (1936), precítene stvárnil titulnú postavu Škroupovho Dráteníka (1937) a Adama Ecla v Kovařovicových Psohlavcoch (1939). Výstižne charakterizoval svojrázneho Lízala v opere  E. F. Buriana Maryša (1941), svoje spevácke umenie vkusne spojil s prirodzeným výrazom hereckým ako Mánek vo Foersterovej Eve (1942). S uznaním hodnotila kritika jeho interpretáciu básnika v Kálikovom Jarním jitře (1943), bol znamenitým učiteľom v opere Otakara Zicha Malířský nápad (1948).

Stvárnil aj mnoho postáv svetovej klasickej opernej tvorby, upútal napr. ako Cecco (Haydn, Svět na měsíci,1937), vypracovaným podaním postáv v Respighiho operách, námorníka a malomocného v českej premiére Marie Egyptská (1934) a Collatina v Lucretii (1937). Vyrovnaný výkon podal ako Don Ottavio v Mozartovom Donovi Juanovi (1937), bol dobrým Monostatom (Kouzelná flétna, 1938) a Pedrillom (Únos ze serailu, 1942).

Spieval Pinkertona, bol štýlový Goro v Pucciniho Madame Butterfly (1938), Rudolf v Bohéme (1940), uplatnil sa ako Spoletta v Tosce (1938), hrabě Almaviva (Rossini, Lazebník sevillský, 1939, 1941), dobre charakterizoval princa Dona Ramira (Rossini, Angelina, 1943). Vyrovnané spevácke a herecké výkony podal ako Beppo (Leoncavallo, Komedianti (1941), Dr. Cajus (Verdi, Falstaff, 1943), Vévoda (Verdi, Rigoletto (1946).

Po Nandovi v d´Albertovej Nížine (1938) podal dobré výkony ako kormidelník (Wagner, Bludný Holanďan, 1939) a ako žiarlivý tesár Petr Ivanov (Lortzing, Car a tesař, 1940). Z ďalších postáv vytvoril Eleazara (Halévy, Židovka, 1948), kvalitné výkony podal ako Lenskij (Čajkovskij, Eugen Onegin, 1938, 1940), knieža Šujskij (Musorgskij, Boris Godunov, 1940). Úspešne sa zhostil úlohy básnika Gonsalva (Ravel, Španielska hodinka,1938) a intrigána Valzacchiho (Strauss, Gavaler s ružou, 1940), herecky a spevácky sa zaskvel v postave Herodesa (Strauss, Salome, 1942) vo výbornom naštudovaní Karla Nedbala. Ako priamy a nezištný murár Roger rozohral celú škálu citov v prvom uvedení režijne vtipnej inscenácii Auberovej opery Murár a zámočník (1946) režiséra V. Černého.

Karel Uhlíř (nar. 4. 11. 1904 v Slavkove u Brna, presný dátum a miesto úmrtia nie sú známe). Spevácke základy získal ako mimoriadny poslucháč konzervatória v Brne. V roku 1928 spoluúčinkoval s tenoristom Štefanovičom na večer árií a piesní v Plodinovej burze v Prahe.

Po absolvovaní konzervatória v Brne bol Karel Uhlíř v sezóne 1929 – 1930 angažovaný do operného súboru SND. Doštudoval postavu Diablovho famulusa vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1930, insc. 1929) a roztomilú postavičku Gherarda v novonaštudovanej inscenácii Pucciniho opery Gianni Schicchi (1930, insc. 1927). Vytvoril postavu Trina v Pucciniho Dievčati zo zlatého Západu (1930), stvárnil princa Kvidona v exaktnej inscenácii v naštudovaní Karla Nedbala Zlatý kohútik Rimského-Korsakova (1930, insc. 1928), ktorého s úspechom spieval i na zájazde opery v Prahe.

V prvých uvedeniach modernej opernej tvorby naštudoval postavu Alkada toledského v mystickej opere Vladimíra Ambrosa El Christo de la Luz (1930), makíza de Chézyho v opere rakúskeho skladateľa Wilhelma Kienzla Pieseň hôr (1930), s citom pre humor kreoval Truffaldina v Prokofievovej Láske k trom pomarančom (1931) a menšiu postavu mladého muža v prvom uvedení opery Miloša Smatka Čachtická pani (1931).

Uhlíř sa uplatňoval aj v operetnom repertoári. V Nedbalovej operete Donna Gloria (1930) výstižne charakterizoval pokútneho advokáta, doštudoval Bronia Popiela i grófa Boleslava Baranského v Poľskej krvi (1930, insc. 1924). Vytvoril postavu Harrisa v Gilbertovej Prozit Gipsy (1930), hlasovo výborného Achmeda Beya vo Fallovej Stambulskej ruži (1930), menej sa mu podľa kritiky darilo v hereckom prejave. Dobre vystihol Artura Ebnera v Hirschovej Rozpustilej Lole (1931), stvárnil Franka Normana v operete Dolly (1931).

Počas bratislavského angažmán účinkoval Uhlíř v slovenskom rozhlase s klavírnym sprievodom Rudolfa Macudzinského, na programe mal piesňový repertoár.

Prečítajte si tiež:
• O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)
• Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo

V rokoch 1932 – 1935 pôsobil Karel Uhlíř v pražských divadlách Uranie, Malá opereta (1933) a Velká opereta. Keď začala Uranie upadať pokúsil sa vtedajší riaditeľ Jan Hilbert Vávra premeniť divadlo na opernú scénu pod názvom Lidová opera, ale pre nízky záujem publika boli na repertoári aj operety. V Uranii sa uviedol v jednej z hlavných postáv operety Svatební valčík (1932) od Karla Moora pod taktovkou skladateľa. Spieval vo viacerých vo svojej dobe úspešných operetách a revue, o. i aj Boleslava Baranského v Nedbalovej Poľskej krvi (1932). Vo Veľkej operete spieval kráľa Kristiana v operete J. Beneša Z pekla štěstí (1934), v Tylovom divadle vystúpil v úspešných revuálnych operetách Jaroslava Jankovca Na svatou Annu (1934) a ako pilot v Lojzičke (1934) Járu Kohouta. V Ľudovej opere naštudoval Almavivu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1933), pekným farebným hlasom spieval vojvodu vo Verdiho Rigolettovi (1934) a Jeníka v Smetanovej Predanej neveste (1935). Jeníka spieval pohostinsky aj v pražskom Národnom divadle (1935, 1940).

V Olomouci patril Uhlíř k populárnym tenoristom (1935 – 1940), s vkusom spieval Alfréda vo Verdiho Traviate (1935), bol presvedčivým vojvodom v Rigolettovi. (1937). Uplatnil sa však hlavne v operete ako Octavio v Lehárovej Giuditte (1935) a Danilo vo Veselej vdove (1937). Mäkkým, pohyblivým hlasom spieval Baranského (Nedbal, Poľská krv, 1935), výstižne podal grófa Stanislava (Zeller Vtáčnik, 1936) a elegantného grófa Tassila Wittenburga (Kálmán, Grófka Marica, 1937). V operetách J. Beneša si zopakoval herecky sviežeho Kristiána (Z pekla štěstí,1935), stvárnil sebavedomého inž. Miláčka (Na tý louce zelený, 1935) a Freda (Uličnice, 1936), naštudoval furiantského milovníka v novej Benešovej operete Píseň domova (1940). Bol spevácky a herecky skvelý, temperamentný básnik Francois Villon (Friml, Král tuláků, 1936), exceloval v postave Jima (Friml, Rose Marie, 1938). S precítením podal kozáckeho dôstojníka (Grün a Posfort, Balalajka, 1938).

Vysokú umeleckú úroveň prejavil dobrými hereckými i speváckymi výkonmi v úlohách Mirka Donáta (Stelibský, Byli jsem a budem, 1939), kniežaťa (Piskáček, Slovácká princezna, 1939, Jindřicha (Stelibský, Na šťastné planete, 1939), Zdeňka Borkovca (Hašler, Dcera druhé roty, 1939, Pavla (Nižkovský, Dvě srdce na prodej, 1939). Kvalitný výkon podal ako Schober (Berté-Schubert, Dům u tří děvčátek, 1939), bol výborný ako zlatnícky tovariš Krištof (Eysler, Zlatá pani mistrová, 1939), Princ Radjami (Kálmán, Bajadéra, 1940). S olomouckou scénou sa rozlúčil ako gróf Tasillo z Kálmánovej Grófky Marice (1940) s obľúbenou Slávkou Procházkovou v titulnej postave.

V roku 1939 bol Uhlíř po úspešnom pohostinskom vystúpení v postave Ralpha v Piskáčkovom Tulákovi angažovaný do súboru ostravského divadla ako sólista operety a zaradil sa k najznámejším sólistom. Stvárňoval postavy v operetách populárnych českých skladateľov toho obdobia: doštudoval Jindřicha v operete J. Stelibského Na šťastné planetě (1939), spieval Dona Ramona d´Alvareza v sviežej, romantikou podfarbenej operete J. Beneša Růže z Argentiny (1940). Kritike sa páčil v postave docenta sociológie Iva Hurbana v Jankovcovej novej operete Láska Její výsosti (1940) a Morena v jeho Děvčeti z přístavu (1941).

Vo svojej dobe úspešnej operete so zdravým humorom a situačnou komikou z brnianskeho „ševcovského“ predmestia českého pesničkára Jindřich Loukota Mé štěstí má zlaté vlasy (1940), vytvoril postavu Jana Kovářa, doktora v ľudovej operete v džezovom tóne R. Kvasnica Další prosím… (1941), statkára Jana Horu v Jemelíkovej Cestičke do ráje (1941). V romantickej operete kraslického rodáka Rudolfa Dellingera Don Cesar de Basan (1941) zo španielskeho prostredia hral titulnú úlohu schudobneného granda. Kultivovaným hlasom a dobrým hereckým výkonom zaujal kritiku v klasickom repertoári ako Sultán Sulejman (J. Strauss, Tisíc a jedna noc, 1940), Hrabě Boleslav Baraňski (Nedbal, Poľská krv), 1941) Gróf Danilo Danilovič (Lehár, Veselá vdova, 1941), Gróf Luxemburg (Lehár, Gróf Luxemburg, 1942).

V operných inscenáciách spieval postavu Lacu Klemeňa v Janáčkovej opere Její pastorkyňa (1940) uvedenej v rámci programu Českého hudobního máje na Ostravsku v priamom prenose ostravského rozhlasu Ostrava. Z ďalších postáv to bol Jiří v Dvořákovom Jakobínovi (1941), Jeník v Smetanovej Predanej neveste (1942) a menšie postavy ako Borsa (Verdi, Rigoletto), Remendado (Bizet, Carmen), Yamadori (Puccini, Madame Butterfly).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Archív O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla