1972: ako sme vyprášili kožuch okupantom a „levíčatá“ vyhrali Európu

V roku 1972 hostila MS v ľadovom hokeji Praha. Treli sme už 23 (!) ročné majstrovské suchoty a chystali sme sa ich konečne prelomiť. Boli štyri roky od začiatku sovietskej okupácie a stranícke vedenie, ktoré malo z tohto šampionátu veľký strach, vyhlásilo najvyšší stupeň pohotovosti.

Nechýbali ani „helmuti“

„Skúsení manipulátori neponechajú nič na náhodu. Pred štartom turnaja sú domáci novinári zvolaní na sekretariát komunistickej strany a nepokryte zastrašovaní. V hale sú rozmiestnené kamery, umožňujúce monitorovať aj ten najmenší nekľud. Prvý rad sedadiel za mantinelom obsadia pri každom zápase uniformne sa správajúci „civilisti“ a na schodisko medzi sektormi sedadiel vždy pred začiatkom hry napochodujú „helmuti“, ako si Pražania zvykli hovoriť príslušníkom esenbáckych kordónov v masívnych bielych prilbách“ (Miroslav Jenšík: Zlatá kniha ledního hokeje)

Nenávidený súper vyhral deväť posledných šampionátov a do „stovežatej“ sa chystal zaokrúhliť desiatku. Aj vďaka vybičovanej politickej situácii však boli československí hokejisti dostatočne namotivovaní prekaziť mu tento zámer. 

Vyučovali sme Fínov, Švajčiarov aj Nemcov 

Dnešné časy 16 – členného elitného áčka boli v tom období ešte hudbou ďalekej budúcnosti. Do Športovej haly ČSTV na Holešovickom ostrove, kde hrávala ligové zápasy Sparta, dorazilo iba šesť tímov. Okrem ČSSR, ZSSR, dva severské – Švédsko, Fínsko a poltucet doplnili NSR a Švajčiarsko. V tomto období Kanaďania bojkotovali MS (vrátili sa až v roku 1977) a Američania boli iba v „béčku“…

Hralo sa systémom každý s každým dvakrát. Pre súčasníkov možno nepochopiteľné, ale o to väčší dôvod si pripomenúť výsledky: Švajčiarov sme zdolali 19:1 a 12:2, Nemcov dvakrát 8:1 a aj Fíni schytali v poslednom zápase turnaja 8:2. Vtedy to bola z našej strany hra mačky s myšou. Kam sme sa za tie roky posunuli my a kam oni?

Väčšinu fanúšikov však zaujímali len naše duely so ZSSR. Ten prvý sa skončil remízou 3:3 a stratili sme v ňom jediný bod z 10 zápasov. Za víťazstvo sa vtedy udeľovali len dva a remíza zostávala legitímnym výsledkom bez predĺženia či samostatných nájazdov.  

Poprask v dueli posledných

Víťazstvom 3:2 v tom druhom sme si otvorili cestu k majstrovskému titulu. Naše góly strelili Nedomanský, Farda a Jaroslav Holík. Vypredaná hala (14.389) burácala, rovnako ako ľudia doma pri televízoroch. Okupant dostal na frak aspoň na ľadovej ploche. Vzhľadom na politickú situáciu sa však ľudia tešili skôr iba vnútorne alebo vo svojich obydliach. Ísť to osláviť von na námestie bolo vtedy nemysliteľné.

Štátna bezpečnosť (ŠtB) aj všetky zložky komunistického aparátu boli počas celých MS vo fáze maximálnej ostražitosti, aby sa nebodaj neprepašovalo do vysielania niečo „politicky závadné“.  Najmä vtedajší televizáci spomínali na viacstupňový dozor, ktorý dohliadal nad ich prácou.

Ale paradoxne o najväčší rozruch sa napokon postaral duel dvoch outsiderov, ktorí bojovali o záchranu – NSR a Švajčiarska. Ako spomína vo svojej knihe niekdajší vedúci športového vysielania ČST Otakar Černý, do haly začali pred začiatkom zápasu prúdiť hlučné davy fanúšikov, pripravené vytvoriť svojim domáce prostredie.

Dozor nad vysielaním mala vtedy nejaká iniciatívna súdružka (dnes by sme ju asi titulovali PR manažérka), ktorú hluk z hrdiel, trúbok a rapkáčov vydesil na smrť. Takže sa rozhodla pre rázny krok – prikázala vypnúť zvuk! Ako sa museli v oboch krajinách čudovať, že im signál z Československa prúdi do domovov ako za éry nemej grotesky Laurela a Hardyho… Pritom podľa všetkého Nemci i Švajčiari popili akurát trochu viac zlatistého moku U Pinkasů či Fleků a boli iba veselí…

Farebná pomsta divákom?

Pre mňa osobne to bol vôbec prvý hokejový zápas, ktorý mi utkvel v pamäti. Aj kvôli atmosfére, ktorá doma pri televízore vládla. Vtedy som ešte celkom dobre nechápal, prečo všetci tak mohutne oslavujú góly v sieti ZSSR, na rozdiel od tých vo švédskej či fínskej. A ešte jedno: Čechoslováci nastúpili na tento zápas v modrých a Sovieti v červených dresoch. Keďže takmer všetci mali v tom čase len čierno – biele obrazovky, bola to dodnes nepochopiteľná zvrátenosť! Pamätám si ako sa dospelí medzi sebou bavili, že ich rozoznávajú len podľa pruhov na rukávoch…

Súčasťou víťazného tímu bola aj šestica slovanistov – dvojica gólmanov, ktorá kryla chrbát jednotke Holečkovi – Vladimír Dzurilla a Marcel Sakáč, obrancovia Milan Kužela a Rudolf Tajcnár, útočníci Václav Nedomanský a Július Haas.  

Majstrovskí emigranti

Zaujímavé sú v tejto súvislosti aj osudy niektorých aktérov. Strelci prvých dvoch gólov o dva roky neskôr emigrovali na Západ. A bývalý dlhoročný kanonier belasých, rodák z moravského Hodonína, „Big Nedo“ Nedomanský ešte stihol aj v zámorí celkom slušnú kariéru. Najskôr pôsobil vo WHA, v konkurenčnej súťaži NHL, a potom v rokoch 1977 – 83 aj v najlepšej lige sveta za Detroit Red Wings, v ktorého drese zaznamenal úctyhodných 108 gólov! V závere kariéry si ešte zahral aj za St. Louis Blues a New York Rangers. 

Dva roky po Fardovi a Nedomanskom opustil ilegálne republiku aj obranca Rudo Tajcnár, ktorý sa však v zámorí príliš nepresadil. Za zmienku stoja azda iba dva zápasy v drese Edmontonu Oilers, ktorý v tom čase pôsobil vo WHA (až po jej zániku ho prijala NHL). Následne sa presídlil do Švajčiarska a neskôr sa vrátil domov, kde dožil neradostne v ústraní.

Na ďalší titul sme už nemuseli čakať desaťročia. Po Prahe síce trikrát triumfovala „červená mašina“, ale v rokoch 1976 (Katowice) a 1977 (Viedeň) sme ešte s Dzurillom a už s bratmi Šťastnými navliekali zlaté medaily na krk opäť my. Po Viedni sa dostal ku kormidlu ZSSR Viktor Tichonov a v Prahe 1978 nás pripravil o majstrovský hetrik…ale to je už na iný príbeh.  

***

Následky mexického zlyhania

Československý futbal, na rozdiel od hokeja, prežíval v roku 1972 krušné časy. Poznačil ho neúspech na MS 1970 v Mexiku, kde sme skončili v základnej skupine poslední a šli sme predčasne domov. Pritom sme mali možno najlepší výber všetkých čias, ktorý mohol a mal nadviazať na finálových chlapcov z Chile 1962. Veď posúďte sami: jadro tímu tvorili hráči Slovana Bratislava, ktorí rok predtým vyhrali PVP a Spartaku Trnava, ktorý prežíval „peak“ svojej histórie. Plus už aj hráči, ktorí potom v roku 1976 vyhrali zlato v Belehrade!

Zlyhali však funkcionári – na celej čiare. Slovo „aklimatizácia“ socialistický slovník zrejme stále nechcel zobrať na vedomie a tak sme ako jedni z mála vhupli rovnými nohami do jamy levovej. A tak to aj dopadlo! Čo na tom, že sme viedli proti Brazílii aj Rumunsku, že sme zohrali fantastický zápas s obhajcom titulu Anglickom (rozhodla ho penalta Alana Clarkea). Naši už v druhých polčasoch v riedkom vzduchu vysokohorskej Guadalajary ťahali nohy za sebou a výsledkom boli tri prehry, nula bodov a odchod bez pocty.

Prepadák s treťou garnitúrou

Ale poznáte funkcionárov, ktorí by si priznali chybu? To nedokážu ani dnešní v SFZ, nieto ešte tí komunistickí. A tak sa všetka vina zvalila na trénera Jozefa Marka (ešte k tomu Slováka!) a hráčov. Vymyslela sa aféra Puma – Adidas a 24 najlepších dostalo stopku! 

Rozbiehajúcu sa kvalifikáciu o ME 1972 sme začali hanebnou pražskou remízou 1:1 s Fínskom, ktorú musela odohrať až tretia garnitúra. V roku 1971 reprezentantov omilostili, ale to sme už chytali tigra len za chvost. Chýbal nám práve ten „fínsky“ bod a z našej skupiny postúpili Rumuni, s ktorými sme mali vyrovnanú bilanciu. Záverečný turnaj európskeho šampionátu v Belgicku bol teda bez ČSSR.

Zabrala aspoň záloha

Bez vavrínov však náš futbal v roku 1972 napokon predsa len nezostal. V tom čase bolo zálohou „áčka“ mužstvo do 23 rokov (hoci existovala aj dvadsaťjednotka, ale tá bola v tomto období marginálna). „Dvadsaťtrojkárov“ vtedy nazývali „levíčatami“ podľa štátneho znaku ČSSR na hrudi (dnešný ekvivalent našich „sokolíkov“).

V základnej skupine sa vysporiadali s Fínmi a Rumunmi (vtedy skupiny mládežníkov kopírovali „áčko“, aby sa ušetrilo na cestovných nákladoch) a postúpili do vyraďovacej fázy. Vo štvrťfinále odpratali z cesty Švédov, v semifinále Grékov a tešili sa na finále so ZSSR. Za zmienku ešte stojí, že sa hralo systémom doma – vonku a vo štvrťfinále i v semifinále našla naša vtedajšia U-23 svoj „postupový“ domov v Košiciach.  

Zlatý finiš proti Blochinovcom

Vo finále bol veľkým favoritom súper, ale v Moskve sa našim po bezgólovom polčase podarilo ukopať nádejnú remízu 2:2. V odvete na ostravských Bazaloch sme ho dorazili víťazstvom 3:1. Viedli sme už 3:0, až potom sme dovolili znížiť Olegovi Blochinovi, ktorý bol už o tri roky neskôr vyhlásený za najlepšieho futbalistu Európy!

Spolu s Jánom Fáberom viedol tento výber Jozef Vengloš, pripravujúci sa na svoju veľkú misiu pri áčku. Zo Slovákov sa o titul pričinili trnavský gólman Dušan Kéketi, jeho spoluhráč Jaroslav Masrna, Milan Albrecht (Jednota Trenčín, neskôr Baník Ostrava), Košičania Gejza Farkaš, Jozef Suchánek (Lokomotíva) a Ladislav Štovčík (VSS), slovanisti Ján Švehlík a Ivan Pekárik, interisti Ladislav Jurkemik a Peter Luprich, Prešovčania Miroslav Sopko, Mikuláš Komanický a Dušan Herda (Slávia Praha). Súčasťou tímu boli aj budúci majstri Európy´76 Zdeněk Nehoda, Přemysl Bičovský a Miroslav Gajdůšek. Podobne ako v Belehrade aj tu tvorila teda väčšinu víťazného tímu slovenská enkláva. Zlaté časy…   

(II. časť seriálu o rokoch s dvojkou na konci v našich dvoch najpopulárnejších športoch – rokoch veľkých úspechov i prepadákov. Pokračovanie – 1982)