Príbeh Kaliningradu, ktorý Rusi zdedili ako nemecký problém A dnes je pre nich príležitosťou, ako desiť Európu

Litva postupne zavádza európske sankcie aj na tovary, ktoré cez litovské územie smerujú do ruského Kaliningradu. Moskva pení a Vilnius obviňuje z „blokády“ a „porušenia medzinárodného práva“.

Podľa Vilniusu o blokáde nemôže byť ani reči, keďže väčšina tovarov, ako aj bežní Rusi môžu hranice naďalej prekročiť a aj sankcionované tovary možno do oblasti dopraviť lodným spojením. Aj z právneho hľadiska má byť všetko v poriadku, dohoda o tranzite s Ruskom sa podľa Litvy vzťahuje iba na osobnú dopravu, nie na prevoz tovarov.

Územie okolo Kaliningradu sa vo výnimočnej situácii nenachádza prvýkrát. Už dvakrát predtým bol historický Kráľovec exklávou iných štátov.

Trikrát exklávou

Prvýkrát sa tak stalo v roku 1618, keď brandenburský markgróf Ján Žigmund zdedil kniežacie Prusko, ktoré bolo poloautonómnym lénom pod nadvládou poľského kráľa.

Situácia sa zopakovala po prvej svetovej vojne, keď sa Nemecko s Poľskom sporili o novú východnú hranicu. Zatiaľ čo Berlín chcel zachovať svoju hranicu z roku 1914 alebo prinajmenšom stratiť čo najmenej územia, Poliaci požadovali pruské provincie Poznań (Posen) a Západné Prusko (Westpreußen), ako aj východnú časť provincie Sliezsko a južnú časť Východného Pruska, kde žili početné poľské menšiny.

Uspokojiť obe strany bolo nemožné. Vo Versailles tak Dohoda rozhodla v prospech Poľska, ktoré získalo nielen takmer celú provinciu Poznań, ale aj koridor k pobrežiu Baltského mora, sporné územia vo Východnom Prusku a Hornom Sliezsku boli podrobené plebiscitu.

V plebiscite väčšina voličov hlasovala za zotrvanie v Nemecku. Kráľovec so zvyšným východným Pruskom, aj keď bez dnes litovskej Klaipedy (Memel), sa tak stal exklávou alebo presnejšie poloexklávou Weimarskej republiky.

Z Kráľovca Kaliningrad

S dobytím sovietskou armádou v roku 1945 boli z Východného Pruska vyhnaní takmer všetci tam žijúci Nemci a územie bolo rozdelené medzi poľskú a sovietsku administratívu.

Podľa Postupimskej dohody status týchto území síce nebol trvalo určený, boli iba „pod poľskou, respektíve sovietskou správou“, ale Varšava aj Moskva sa zhodovali, že nové hranice považujú za konečné.

Sovieti po vyhnaní pôvodného obyvateľstva ľudoprázdnu oblasť osídlili Rusmi a inými obyvateľmi Sovietskeho zväzu a pričlenili ju k Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republike. Rýchlo dali najavo, že svoju vládu v regióne nevnímajú iba ako dočasný fenomén, a v roku 1946 názov mesta Kráľovec zmenili z nemeckého Königsberg na Kaliningrad po nominálnom predsedovi prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR Michailovi Kalininovi.

Ten bol fakticky bezvýznamnou figúrkou a asi len o chlp unikol Stalinovým čistkám, ale jeho včasná smrť ho zasiahla skôr, než ho stihol zomlieť vlastný systém. Ako „bezúhonný“ komunista si preto zaslúžil, aby sa aj po ňom nazvalo mesto – Kaliningrad.

Strategický prístav

Pre Sovietsky zväz bol Kaliningrad najmä jedným: južným prístavom, po ktorom Rusi túžili už stáročia. Už od čias Ivana Hrozného a jeho neúspešnej invázie Livónska, ktorá viedla k ruskej strate Ingrie a prístupu k Baltskému moru.

Druhá šanca sa ponúkla, keď Rusko počas vlády Petra I. vstúpilo do Veľkej nordickej vojny. Od Švédov dobylo nemalú časť baltského pobrežia, vrátane dnešného Estónska a časti Lotyšska, a konečne získalo vytúžený prístup k moru.

Na tento účel Peter založil nové hlavné mesto, Sankt-Peterburg (názov Petrograd získal až po vypuknutí prvej svetovej vojny v auguste 1914), Rusko dobylo aj Tallinn a Rigu.

Oproti týmto mestám však Kráľovec a jeho priľahlý prístav Pillau (dnešný Baltijsk) mali výhodu, že ležali dostatočne ďaleko na juhu, aby ich vody ani v zime spoľahlivo nezamŕzali. Nová oblasť Ruskej federatívnej socialistickej sovietskej republiky preto prijala sovietsku (neskôr ruskú) Baltskú flotilu, ktorá v Kaliningradskej oblasti sídli dodnes.

Zahodili Nemci šancu?

S rozpadom Sovietskeho zväzu sa Kaliningrad stal – podobne ako východné Prusko sedem desaťročí skôr – opäť poloexklávou. Od zvyšku Ruskej federácie ho delili Litva a Bielorusko, po Baltskom mori bol (a je) dostupný cez prístav Baltijsk (Pillau).

Už tesne pred rozpadom preto sovietsky generálmajor Geli Batenin v rozhovore s nemeckým diplomatom Joachimom von Arnimom hovoril o „otázke severného Východného Pruska“.

„Skôr či neskôr sa tento problém pre Sovietsky zväz a Nemecko objaví. Uvidíme, ako sa vyvinie situácia v pobaltských štátoch,“ naznačoval ochotu Moskvy rokovať o statuse bývalého nemeckého územia.

No nemecká diplomacia túto ponuku rázne odmietla. „Pri znovuzjednotení ide o Spolkovú republiku Nemecko, NDR a celý Berlín. Ak má Sovietsky zväz problémy s rozvojom severného Východného Pruska, je to vaša vec,“ odpovedal Arnim sovietskemu generálovi.

Otrávené jablko

Dnes by asi nejeden vojenský plánovač NATO za možnosť, že by Rusko nevlastnilo Kaliningrad, predal nenarodeného syna aj vlastnú sestru s dvadsiatimi dromedármi, dokonca aj Poliakom by zrejme dnes bolo milšie mať severne od Varšavy jednu nemeckú brigádu než ruskú divíziu.

Ale bola naozaj reálna šanca, že Rusi Kaliningrad nejak zobchodujú a výmenou za reparácie alebo inú formu ekonomickej pomoci vrátia Nemecku?

Člen nemeckej delegácie pri rokovaniach o zmluve 2+4, Frank Elbe, v roku 2010 uisťoval Spiegel, že „Východné Prusko nikdy nebolo predmetom rokovaní“.

Väčšina dnešných interpretácií sa preto prikláňa k tomu, že žiadna reálna ponuka odkúpenia nebola, ale skôr išlo o pokus Sovietov vlákať Nemcov do pasce a dokázať, že ani zjednotené Nemecko sa nevzdá revizionistických a expanzionistických ambícií, a preto na jeho znovuzjednotenie nemožno pristúpiť.

Alternatívnym vysvetlením je, že Batenin sa skutočne chcel zbaviť územia, do ktorého Kremeľ musel liať peniaze a ktoré nevnímal ako hodné zachovania. Šancu na akési navrátenie Nemecku však Spiegel napriek tomu nevidí – ani nemeckí spojenci neverili Bonnu natoľko, aby mu zverili exklávu necelých 250 kilometrov od Varšavy.

Problém aj príležitosť

Nedôvera bola pochopiteľná. V minulosti sa vlastníci Kráľovca vždy skôr či neskôr pokúšali prepojiť exklávu so zvyškom štátu.

V prípade Pruska sa príležitosť ponúkla pri prvom delení Poľska v roku 1772, keď si z Poľska ukrojili takzvané „kráľovské“ alebo „Západné Prusko“, tie časti bývalého štátu rádu nemeckých rytierov, ktoré od roku 1454 boli pod vládou poľského kráľa.

To sa zopakovalo aj po prvej svetovej vojne – jednou z centrálnych motivácií pri nemeckej invázii Poľska v septembri 1939 bolo dobytie území, ktoré Nemecko stratilo vo Versaillskej mierovej zmluve a ktoré delili Východné Prusko od zvyšku „ríše“.

A aj keď história nie je osudom a marxistické frázy o opakovaní dejín sa na Slovensku opakujú častejšie, než si zaslúžia, skúsenosť nabáda aj v prípade Ruska na obozretnosť.

Samozrejme, história pozná aj prípady „bezproblémových“ exkláv či poloexkláv – americkú Aljašku, španielsku Llíviu (obklopenú Francúzskom) alebo nemeckú obec Büsingen am Hochrhein, ktorá sa nachádza uprostred švajčiarskeho územia.

Zmenia sankcie ruskú debatu?

Pre Rusko má Kaliningrad dnes najmä ohromný strategický význam. Spolu s Bieloruskom tvorí kliešte, ktoré sú schopné odrezať Pobaltie od zvyšku EÚ a NATO, zanedbateľný nie je ani ako lokácia ruských rakiet a systémov PVO.

Možnosť, že by Moskva odrezala Suwalský koridor spájajúci Litvu s Poľskom, straší v odbornej verejnosti už dlhšie, viac sa dozviete v nedávnom videu Andreja Žiarovského.

Minimálne krátkodobo však kroky Litvy voči Kaliningradu nič nezmenia. Rusko proste nemá kapacity na otvorenie druhého frontu – a kým vojna na Ukrajine trvá, ani ich mať nebude.

Z dlhodobého hľadiska by však sankcie mohli utvrdiť Kremeľ v predstave, že ďalšia existencia pobaltských štátov je neakceptovateľná a je načase ich tiež prinavrátiť impériu.

Tu však treba podotknúť, že poslanec Zjednoteného Ruska Jevgenij Fiodorov predložil svoj návrh zákona o zrušení uznania nezávislosti Litvy ešte predtým, než najnovšie sankcie vstúpili do platnosti aj v prípade Kaliningradu.

Fiodorov nezávislosť Vilniusu spochybňoval už v roku 2015.

Vojenský analytik Matej R. Riško si preto myslí, že ani nové sankcie v tomto ohľade veľa nezmenia. Pre Postoj povedal: „Rusko veľmi dobre rozumie, že by šlo o eskaláciu konfliktu s NATO, ktorá by sa nezaobišla bez použitia jadrových zbraní. Čo robia NATO a západné štáty v tomto konflikte zatiaľ veľmi dobre, sú verejné spravodajské operácie a veľmi jasná signalizácia, do ktorej sa zapojilo dokonca aj Nemecko, čo Rusko dosť citlivo vníma...“

Znovu zvláštna diskusia

No obavy z ruského útoku na Litvu nemožno úplne zotrieť zo stola a aj preto niektorí komentátori navrhujú v prípade Kaliningradu urobiť výnimku a sankcie naň neaplikovať.

Isto, pri všetkých sankciách voči Rusku treba triezvo zvážiť, či spôsobujú väčšiu škodu nám alebo protistrane a ako na ne bude Moskva odpovedať.

Ale je trochu čudné navrhovať, že sankcie, ktoré sú často kritizované skôr za to, že ich je možné obísť alebo že Rusko dostatočne neranili, majú byť zrušené, pretože odrazu fungujú až príliš dobre.

Sankcie napokon, ako názov prezrádza, majú Rusko potrestať – a to citeľne.

A vrcholom arogancie je, keď slovenský komentátor kritizuje, ako sa menší štát opováži robiť čosi iné ako sa krčiť pred mocnými tohto sveta, a Litve odkazuje, že „hrá rolu, ktorá jej neprináleží“. S úplným nepochopením, že Litva sankcie nezavádza preto, lebo jej to Brusel povedal – ale pretože sama to považuje za správne a rozumné.