Štátna filharmónia v Košiciach ukončila sezónu veľkolepým koncertom – scénami z opery Lohengrin Richarda Wagnera. Tento umelecky náročný dramaturgický projekt, zaradený na záverečný koncert 53. sezóny, sa stal jej naozajstným umeleckým vyvrcholením, za ktorým stáli vynikajúce interpretačné výkony šéfdirigenta Roberta Jindru, orchestra a štyroch mimoriadne „wagnerovsky“ zdatných sólistov.
Povesťou o Lohengrinovi sa R. Wagner zaoberal pomerne dlho, už od čias svojho pobytu v Paríži. Text, respektíve báseň, ktorú vytvoril podľa rôznych stredovekých prameňov, sa stala podkladom jeho vlastného libreta so silne poetizovanou myšlienkou. Toto libreto patrí k najkvalitnejším, aké R. Wagner k svojim operám vytvoril. Zdá sa, že kvalita originálneho nemeckému textu pozitívne inšpirovala prekladateľa (prekladateľku) textu vybraných scén, ktoré odzneli na koncerte Štátnej filharmónie.
Preklad, ktorý sa priebežne veľmi čitateľne premietal na priečelí steny za organom, literárne aj jazykovo výrazne zodpovedne dbal na originál. Škoda, že bulletin ŠF meno prekladateľa (-ky) zatajil. Napriek tomu, že sú zaznamenané viaceré snahy (najmä režisérov opier) o výklad, čo je vlastne hlavnou myšlienkou povesti o Lohengrinovi, ostáva v platnosti niekoľkonásobné vyjadrenie samotného Wagnera: ,,Lohengrinov príbeh je tragika umelca, ktorý sa do sveta obracia s nádejou, že bude pochopený s pomocou lásky“. (Kučera, J. P. Richard Wagner. Drama zrozené hudbou, s. 95)
Toto „vybočenie“ z koncertu a malé „odskočenie“ na divadelné javisko som učinila cielene. Dôvod je jednoznačný. Na koncertnom pódiu Štátnej filharmónie sa celovečerne vďaka všetkým interpretom odvíjal akoby „pomyselný“ príbeh Lohengrina, i keď oklieštený výberom jednotlivých scén a obrazov bez scénického stvárnenia, avšak zreteľne sa rysujúci na pozadí skvelých speváckych výkonov i Roberta Jindru. Ten mimoriadne obrazotvorne ťažil zo zvuku a výbornej reakcie orchestra na hudobne komplikovanú faktúru. Z Wagnerových opier práve táto patrí popri Tannhäuserovi k divácky najobľúbenejším napriek netradičnému kompozičnému ponímaniu opernej formy a jej vnútornej štruktúry.
Kvarteto sólistov v úlohách Lohengrina, Elsy Brabantskej, Ortrudy a Telramunda interpretovalo svoje party v jedinečnosti, akú skladateľ poskytuje spevákom v melodickej rovine. Nemecká sopranistka (dramatický soprán) Maida Hundeling sa vo všetkých vstupoch ukázala ako mimoriadne suverénna a dramaticky presvedčivá Ortrud. Nezaváhala v žiadnej polohe. Rovnako kvalitne a presvedčivo jej zneli tóny hlboké aj vášnivé vysoké. V prechodoch do iných hlasových polôh dominovala spevácka a technická istota bez akýchkoľvek zmien vo farbe hlasu. Bola to interpretácia emóciami preplnených vstupov pomstychtivej ženy.
Mimoriadny spevácky výkon, aký sme počuli v Košiciach, sa dá často počuť len na svetových operných scénach (v máji t. r. Maida Hundeling stvárnila Ortrud aj na javisku Royal Opera Hause v Londýne). Hlasový prejav dokonale odrážal úlisnosť ženy, jej nenávisť, pretvárku, vyjadrujúc tieto emócie nielen hlasom, ale aj mimikou a úspornými koncertnými gestami. Sólistka disponuje obrovskou, mimoriadne sýtou farbou hlasu, ktorým obsiahla bez prekážky celý akustický priestor koncertnej sály. Skvelý ťah umeleckého vedenia ŠFK pozvať túto speváčku do Košíc je obdivuhodný.
Slovenská sopranistka Jolana Fogašová (Elsa) venovala hlasovú pozornosť lyrickým aj dramaticky sfarbeným úsekom svojich monológov, ale výraznejší rozmer jej interpretácia dostala až v druhej scéne druhého dejstva v dvojspeve s Ortrudou, avšak najmä v druhej scéne tretieho dejstva v duete Elsy a Lohengrina.
Tenorista Aleš Briscein (na pražskom konzervatóriu študoval okrem operného spevu aj hru na klarinete a saxofóne) ma presvedčil, že niektoré postavy vo Wagnerových operách, napríklad aj Lohengrina, môže veľmi dobre zaspievať aj lyrický tenor. Keď sólista dokáže interpretačne uchopiť štruktúrovanosť podstaty Wagnerovej hudby a spevu v ich jednote, je to výhra. To sa stalo aj v Brisceinovej interpretácii, keď sa mu darilo dosiahnuť túto jednotu v náležite vedenej línii v intenciách wagnerovskej „nekonečnej melódie“.
Akýmsi mantinelom pre barytonistu Károlya Szemerédyho, vokálne veľmi dobre disponovaného speváka, sa stala silná viazanosť na notový materiál, čo zapríčinilo, že dramatická podstata a vnútorná rozpoltenosť postavy Telramunda ostala stáť kdesi na polceste.
Orchester Štátnej filharmónie Košice pod vedením šéfdirigenta Roberta Jindru hral Wagnerovu partitúru excelentne, tak povediac až ukážkovo. Dirigent pracoval s hudobnými zvláštnosťami Wagnerovej partitúry zasvätene. Poslucháčov veľmi zreteľne zatiahol do bohatstva Wagnerových harmonických modulácií, prehľadne pracoval s príznačnými motívmi, ktorých je v tejto opere samozrejme menej ako v tetralógii, ale asi desiatka výrazných a hudobne významných sa v nej predsa len nájde.
Obdivuhodne a zreteľne sa dali rozpoznať nástroje a nástrojové skupiny, participujúce na inštrumentačnej bohatosti hudby. Zmenami dynamiky od piana, znejúceho takmer len šepotom až po výbušné úseky vo forte, ale vždy v kultivovanej podobe, poskytoval dirigent s orchestrom až neuveriteľne bohatý hudobný zážitok. Formu obidvoch predohier (k 1. a 3. dejstvu) a všetkých spievaných scén dirigent starostlivo ustrážil. Svojou mimoriadnou interpretačnou istotou získali čitateľné kontúry aj s príslovečným „elektrickým nábojom“, ústiacim do poznania katarzie.
Autor: Dita Marenčinová
písané z koncertu 23. 6. 2022
Záverečný koncert 53. sezóny
Štátna filharmónia Košice
Dom umenia Košice
23. júna 2022
Robert Jindra, dirigent
Aleš Briscein, tenor (Lohengrin)
Jolana Fogašová, soprán (Elsa von Brabant)
Maida Hundeling, dramatický soprán (Ortrud)
Károly Szemerédy, barytón (Friedrich von Telramund)
Predohra k 1. dejstvu
2. scéna z 1. dejstva (Elsa)
1. scéna z 2. dejstva (Ortrud a Telramund)
2. scéna z 2. dejstva (Ortrud a Elsa)
Predohra k 3. dejstvu
2. scéna z 3. dejstva (Lohengrin a Elsa)
Záver z 3. dejstva (Lohengrin)
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.