Zrušenie Roe vs. Wade 9 nedorozumení v debate o potratoch v USA

Minulotýždňové rozhodnutie amerického Najvyššieho súdu, ktoré zrušilo rozsudok v kauze Roe vs. Wade z roku 1973, viedlo k množstvu búrlivých mediálnych reakcií. Mnohé obsah a dôsledky rozsudku viac zahmlievajú, ako objasňujú.

„Najvyšší súd minulý týždeň zakázal potraty v Spojených štátoch amerických.“

Nezakázal! Najvyšší súd skonštatoval, že v Ústave USA sa nenachádza žiadne federálne právo na potrat, a preto je vecou jednotlivých štátov, aby ich zákonodarcovia sami upravili legálny status potratov. Niektoré štáty potraty obmedzia, kým iné uvoľnia, ďalšie ponechajú v platnosti svoju súčasnú úpravu. Hovorí sa tomu: federalizmus.

Najvyšší súd teda prehodnotil svoj vlastný rozsudok z roku 1973 v kauze Roe vs. Wade. Sudcovia vtedajšieho Najvyššieho súdu kostrbatou argumentáciou vyvodili, že v americkej ústave sa právo na potrat nachádza, aj keď tam explicitne nie je zmienené – odvodili ho z práva na súkromie. Tým sa v podstate Najvyšší súd povzniesol nad reguláciu potratov zo strany zákonodarcov na úrovni jednotlivých štátov USA, ktorá už vtedy bola rôznorodá, a podľa kritikov vstúpil do sféry, ktorá by mala patriť zákonodarnej moci (nie súdnej moci).

Aby sme pochopili, čo sa v Spojených štátoch stalo: predstavte si, že Súdny dvor EÚ by si uzurpoval právo zrušiť národné úpravy potratov v členských štátoch Európskej únie. Väčšine štátov vrátane Slovenska by následne nanútil oveľa voľnejší režim potratov, než máme dnes. Potraty by sa zrazu mohli vykonávať hoci aj v treťom trimestri tehotenstva. Po niekoľkých desaťročiach by svoj rozsudok Súdny dvor zrušil a vrátil by zákonodarcom v členských štátoch EÚ právo prijímať vlastnú reguláciu potratov. Zhruba toto sa stalo v USA.

„Spojené štáty sa minulotýždňovým rozhodnutím vzďaľujú od civilizovaného sveta.“

Ide o tvrdenie, ktorým minulotýždňové rozhodnutie Najvyššieho súdu kritizoval prezident Joe Biden. Aká je pravda?

Na tomto mieste nájdete prehľadnú úpravu potratov v európskych krajinách. Na tomto mieste nájdete úpravu potratov v jednotlivých štátoch USA. Čo z toho vyplýva?

Niektoré štáty EÚ (Poľsko a Malta) potraty zakazujú. Niektoré (Chorvátsko, Slovinsko, Portugalsko) pripúšťajú legálny potrat do 10. či 11. (Estónsko) týždňa tehotenstva. Španielsko, Francúzsko a Rumunsko pripúšťajú potrat do 14. týždňa. Najväčším extrémom sú Holandsko a Spojené kráľovstvo, ktoré pripúšťajú potrat až do 24. týždňa tehotenstva.

No najčastejšou hranicou pre legálny potrat je v Európe 12. týždeň tehotenstva. Takto to funguje na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Írsku, Dánsku či Fínsku…

A teraz sa pozrite na mapu Spojených štátov. Viaceré štáty budú mať potraty zakázané, no niekoľko štátov USA pre ne nemá žiadny limit a veľká časť amerických štátov (vrátane Kalifornie či štátov na severovýchode) potraty povoľuje ešte dlho po dvadsiatom týždni tehotenstva, čím sa absolútne vymykajú európskym štandardom.

Ak minulotýždňové rozhodnutie Najvyššieho súdu povedie k obmedzeniu doteraz takmer bezuzdného práva na potrat v USA, Američanov to v skutočnosti privedie bližšie k reštriktívnej interrupčnej legislatíve bežnej v kontinentálnej Európe.

To môže byť v istom zmysle aj zlou správou pre americké pro-life hnutie. Pretože potrat do 12. týždňa tehotenstva ľudí nepoburuje tak ako potrat v siedmom či ôsmom mesiaci, keď by dieťa bolo schopné prežiť aj mimo tela matky. Pre pro-life hnutie bude v takom prípade ťažšie mobilizovať podporu pre úplný zákaz potratov.

„O potratoch rozhodli ,extrémistickí‘ sudcovia, ktorých na Najvyšší súd nanominoval Donald Trump.“

Zdôvodnenie zrušenia Roe vs. Wade napísal sudca Samuel Alito, ktorého na Najvyšší súd nominoval Bush mladší, a pripojili sa k nemu sudcovia Clarence Thomas (nominoval ho Bush starší) a trojica sudcov nominovaných Donaldom Trumpom (Gorsuch, Kavanaugh, Garretová).

Žiadny z nich nie je extrémista. Dokonca nie je presné ani len podsúvať im, že chcú prostredníctvom svojich rozsudkov politizovať právo podľa konzervatívnych politických potrieb. To by potraty rovno mohli zakázať pre celé územie USA namiesto toho, aby rozhodovanie o nich vrátili na úroveň štátov.

Vysvetlenie je iné: v druhej polovici 20. storočia sa na americkom Najvyššom súde udomácnila interpretačná filozofia, podľa ktorej je Ústava USA „živým dokumentom“ a treba ju vykladať v súlade s meniacimi sa predstavami doby. Lenže tento prístup viedol následne k výčitke, že sudcovia si uzurpujú právo zákonodarnej moci a mimovoľne nachádzajú v ústave nové práva, z ktorých by boli jej tvorcovia na konci 18. storočia zhrození. Najvyšší súd čelil výčitke sudcovskej svojvôle či dokonca sudcovskej tyranie.

V reakcii na túto benevolentnú interpretačnú prax sa v 80. rokoch 20. storočia začali presadzovať právne filozofie textualizmu a originalizmu.

Zjednodušene, textualizmus hovorí, že ústavu treba interpretovať tak, ako je napísaná. Originalizmus dodáva, že sa treba v prípade nezrovnalostí pozrieť na pohnútky, ktoré viedli zákonodarcu, keď text ústavy písal. Tieto dva prístupy sa niekedy zmiešavajú dohromady.

Aby nedošlo k omylu, originalizmus netvrdí, že máme byť navždy otrokmi právneho predpisu z konca 18. storočia. Jeho zástancovia však zdôrazňujú, že americká ústava má v sebe zabudovaný mechanizmus, ako ju meniť, a táto úloha je vecou zákonodarcu, nie sudcov.

Demokrati to vedia a v skutočnosti sa už pokúsili pretlačiť právo na potrat zákonodarnou cestou, ale v Kongrese stroskotali. Nenašli pre svoj návrh väčšinu...

Textualizmus a originalizmus sú legitímne a umiernené ústavnoprávne doktríny, ktoré bránia sudcovskej svojvôli a rešpektujú federalizmus, demokratické hlasovanie i deľbu moci ako princípy, na ktorých stojí americká ústava. Je bizarné označovať sudcov za extrémistov len preto, že majú ambíciu právo aplikovať namiesto toho, aby ho tvorili (čo prenechávajú zákonodarnej zložke moci).

Slová „extrém“ či „extrémizmus“ by sa skôr hodili na tých, ktorí sa vyhrážali počas minulých týždňov sudcom Najvyššieho súdu či útočili na kostoly a poradné centrá pre tehotné ženy.

„Nositelia zbraní sú pre Najvyšší súd dôležitejší ako tehotné ženy, ktoré chcú potrat.“

Táto výčitka zaznieva, lebo minulý týždeň Najvyšší súd okrem iného zrušil newyorskú reguláciu, ktorá obmedzovala nosenie zbraní mimo domu. Lenže práve na tom dobre vidieť rozdiel: právo na strelnú zbraň je v americkej ústave výslovne zmienené, nech si o ňom myslíme čokoľvek, no právo na potrat nie. Nemá to nič spoločné s tým, že by sudcovia Najvyššieho súdu viac preferovali držiteľov zbraní ako tehotné ženy, ktoré chcú ísť na potrat.

„Toto rozhodnutie povedie k ďalšej polarizácii a odcudzeniu občanov USA.“

Hoci krátkodobo minulotýždňové rozhodnutie Najvyššieho súdu zrejme vyhrotí emócie na oboch stranách politických barikád, dlhodobo by mohlo situáciu v USA skôr upokojiť.

Politickú polarizáciu v USA vyostruje najmä to, že pre celú rôznorodú 300-miliónovú krajinu prijíma rozhodnutia niekoľko centrálnych orgánov vo Washingtone, D. C. Polovica krajiny potom výsledok prezidentských volieb alebo ten-ktorý rozsudok Najvyššieho súdu vníma ako svoju zásadnú prehru a tragédiu.

Čo najviac polarizujúcich tém by sa v USA malo preniesť z federálnej úrovne na úroveň štátov. Vznikla by tak rôznorodejšia distribúcia pravidiel. Ľudia by na štátnej úrovni mohli napríklad vo veci potratov efektívnejšie bojovať za svoju predstavu o ich správnej regulácii, a keď sa im výsledok nebude páčiť, môžu sa presťahovať do štátu, ktorý im bude vyhovovať viac. Tak ako sa už dnes sťahujú Američania medzi jednotlivými štátmi podľa pracovných príležitostí, výšky daní či veľkosti kriminality.

„Prehrali osobné (ľudské/občianske) práva.“

Právo na potrat bolo kedysi krkolomne odvodené Najvyšším súdom z práva na súkromie. Aj v režime Roe vs. Wade to bolo nanajvýš odvodené právo.

Najzákladnejším ľudským právom a predpokladom, aby človek mohol využiť akékoľvek ďalšie svoje práva, je právo na život. Umelé ukončenie tehotenstva človeka tohto práva zbavuje. Naopak, minulotýždňové rozhodnutie amerického Najvyššieho súdu dalo šancu, aby sa na štátnej úrovni viac chránilo najzákladnejšie ľudské právo, právo na život.

Ide teda o víťazstvo ľudských práv. Konkrétne práva na život.

„Rozhodnutie Najvyššieho súdu je fackou všetkým ženám.“

Ženy tvoria prinajmenšom polovicu potratených nenarodených detí. Ak rozhodnutie Najvyššieho súdu povedie k obmedzeniam potratov oproti dnešku na úrovni niektorých amerických štátov, mnohé ženy, ktoré by doteraz boli potratené, získajú šancu narodiť sa – získajú právo na život.

Aktivisti za slobodný prístup žien k potratom takisto akosi zabúdajú, že legálny potrat v dôsledku sklonu niektorých spoločností preferovať chlapcov na úkor dievčatiek nadštandardne ohrozuje ženy. Nejde nevyhnutne o problém Spojených štátov, aj keď rešpektovaný americký ekonóm Nicholas Eberstadt pred dvomi rokmi varoval, že niektoré prisťahovalecké komunity si tiež do USA môžu prinášať preferovanie chlapcov na úkor dievčat. A potrat dievčatka je nástrojom, ako túto ich preferenciu zrealizovať.

„Ženám sa uprelo právo rozhodovať o svojom tele.“

Počatím, teda splynutím mužovej spermie a ženinho vajíčka, vzniká embryo, ktoré obsahuje jedinečný genetický kód. Je novou bytosťou. Nachádza sa v tele matky, ale je odlišné od tela matky.

Počatím sa navyše začína proces, ktorý (ak je neprerušený spontánnym alebo umelým potratom) vyústi do pôrodu človeka. Prenatálne obdobie je proste len jedným obdobím ľudského života od počatia po smrť.

Žena idúca na potrat teda nerozhoduje o svojom tele, ale o živote iného človeka. Tento človek, ktorý je sám bezbranný, si zaslúži ochranu zákona.

„Snahou zakázať potraty kresťania nanucujú ostatným svoj svetonázor.“

Nie, zákaz potratov predsa nie je vecou náboženského zjavenia. Nikto v pro-life hnutí neargumentuje, že musíme zakázať potraty, lebo tak povedal Boh, hovoriaci z horiaceho kra, alebo preto, že je to napísané v Biblii. Argumentácia pro-life hnutia je úplne sekulárna, aj keď ho naozaj tvoria zväčša ľudia, ktorí sú veriaci kresťania.

Je pravda, že kresťanské cirkvi a kresťanskí laici sú najviditeľnejší pri zasadzovaní sa o ochranu nenarodeného života. No tvrdiť, že ide o nejakú úzko náboženskú agendu, je ako tvrdiť, že kampaň za zákaz obchodu s otrokmi na začiatku 19. storočia bola náboženskou záležitosťou len preto, že ju organizovali evanjelikálni kresťania ako William Wilberforce. Alebo že išlo o náboženskú agendu, keď v 16. storočí španielski dominikáni ako Bartolomé de las Casas bojovali proti conquistadorom pred pápežom a španielskou korunou za uznanie amerických domorodcov ako ľudských bytostí.

Už štyri až osem týždňov od počatia má nenarodené dieťa diferencované časti tela ako hlava, hrudník, brucho a končatiny. Vyvíjajú sa mozog a bijúce srdce. Dieťatko je ešte veľmi maličké, ale vyzerá už ako bábätko.

Je vecou rozumu uznať, že toto je naozaj ľudská bytosť, a ak je zabíjanie ľudí nesprávne, nemožno akceptovať ani úmyselné usmrtenie nenarodeného dieťaťa prostredníctvom umelého potratu.