Čo nové vo vojne Rusko rozumie, že invázia do Litvy by sa nezaobišla bez jadrových zbraní

Matej R. Riško, s ktorým sme na začiatku vojny priniesli rozsiahly rozhovor o tom, prečo sa Putinovmu režimu nepodarilo zabrať Kyjev v blitzkriegu, odpovedá v rubrike Čo nové vo vojne na štyri aktuálne otázky.

Situácia na bojisku vyzerá, že sa veľmi pomaly, ale isto posúva v neprospech Ukrajiny. Ukrajinské protiútoky pri Chersone veľa nezmohli, straty v Donbase sú vysoké. Bolo by v ukrajinskom záujme vojnu čo najskôr ukončiť aj za cenu straty územia? Alebo dokáže Ukrajina situáciu ešte zvrátiť, keď dorazí viac západnej techniky?

Som veľmi skeptický k ukrajinskej schopnosti nejako zásadnejšie zvrátiť situáciu na bojisku. Výraznejšie dodávky ťažkých zbraní by síce túto situáciu mohli zmeniť, ale to bude závisieť od našej schopnosti dodávať, a to nielen zbrane, ale aj muníciu.

V súčasnosti, žiaľ, platí, že náš zbrojný priemysel je ešte nastavený na myslenie stavu pred rokom 2014, teda že väčšina konfliktov bude asymetrická a nízkej intenzity. Jednoducho nemáme industriálne kapacity. Nie je to nič nové, niečo podobné sa objavilo už počas vrcholu operácie Iraqi Freedom, keď USA zrazu museli nakupovať britskú a izraelskú muníciu a v istom momente začali dokonca vyťahovať zo skladov muníciu z obdobia vojny vo Vietname a dokonca muníciu kalibru .50 BMG pôvodom z druhej svetovej vojny.

Ukrajina zrejme má veľmi limitovanú schopnosť výroby vlastnej munície, dá sa predpokladať, že jej továrne boli väčšinou zničené presnými zásahmi v prvých dňoch vojny, aj preto sa nijako nebráni prechodu na západný (delostrelecký) kaliber 155 mm. Rusi žiaľ schopnosť výroby klasickej „hlúpej“ munície stále majú a ani ich izolácia na medzinárodnom poli nie je taká, ako by sme očakávali.

Na druhej strane si však nedokážem predstaviť, že by Ukrajinci vôbec súhlasili so stratou územia. Táto vojna de facto ukončila proces formovania moderného ukrajinského národa a modernej ukrajinskej identity, čo vždy funguje na vyhranení sa voči niečomu. Ako najpravdepodobnejší scenár vidím dlhodobé zamrznutie konfliktu, zhruba v tých územných ziskoch, ktoré Rusko dosiaľ zaznamenalo, a občasnú eskaláciu a deeskaláciu. Situáciou však, samozrejme, môže pohnúť napríklad ruská mobilizácia, v tom prípade by Ukrajinci mohli začať výraznejšie strácať územia.

Analytik Michael Kofman hovorí, že vojna je pre Ukrajincov v najnebezpečnejšej fáze, Ukrajinci majú nedostatok munície a ukazujú známky vyčerpania. Dokážu Rusi zvrátiť neúspechy na bojisku a vnútiť Kyjevu svoju vôľu?

S hodnotením Michaela Kofmana súhlasím. Otázkou je, čo si predstavujeme pod pojmom zvrátiť situáciu na bojisku. Maximum toho, čo sú schopní podľa mňa dosiahnuť, je dokončiť obkľúčenie Severodoneckého výbežku. Ruské straty sú takisto značné a na vedenie rozsiahlych ofenzív typu obkľúčenie Donbasu už nemajú dostatok síl.

Na druhej strane je pravda, že sme v opotrebovacej, materiálnej fáze vojny, kde má Rusko jednoznačnú výhodu, disponuje omnoho väčšou schopnosťou saturovať vlastné jednotky potrebnou muníciou a vybavením. Postup je v tejto fáze veľmi pomalý, ale ak dôjde v nejakom úseku frontu k jeho zrúteniu a prelomu, tak výsledný postup je extrémne rýchly a dokážete rozložiť obranu protivníka na tomto jedinom úseku, čo je niečo, čo sme videli pri Toškivke.

Určite platí, že Rusko má stále iniciatívu a Ukrajinci zatiaľ nepreukázali schopnosť vedenia rozsiahlejších protiofenzív. Ak zoberieme Clausewitzovu definíciu, tak v istom zmysle áno, Rusko stále vnucuje svoju vôľu, obrana je de facto dočasný a vynútený spôsob boja, ale niektorí vojenskí teoretici, ako napríklad Grossman, hovoria o vôli aj v kontexte toho, že „podstatou manévrového boja (je) to, že porazíte nepriateľovu vôľu bojovať a nie jeho schopnosť bojovať“. To hrá do karát ukrajinskej armáde, kde je tá morálka stále dosť vysoká. V každom prípade, schopnosť Ukrajincov dlhodobo sa brániť je značne limitovaná.

Slovenské ministerstvo zahraničných vecí odmietlo ponúkaný výmenný obchod s Nemeckom, pri ktorom by Nemecko nahradilo tanky T-72 dodané Ukrajine Leopardmi 2 v pomere 2:1 s tým, že možno dostane z USA lepšiu ponuku. Znamená to, že pri obstarávaní tankov bude Slovensko hľadieť skôr na americké M1 než na nemecké modely, ako bolo doposiaľ v regióne (pozri Maďarsko) zvykom?

Je to jednou z možností. Súvisí to však s tým, že slovenské ministerstvo obrany posúdilo nemeckú ponuku ako nevýhodnú v kontexte toho, čo napríklad Nemecko ponúkalo Českej republike. Slovensko je pochopiteľne geoekonomicky naviazané na Nemecko, ale súčasná situácia ukazuje vážnu krízu dôvery a reflektuje to rozdielne vnímanie bezpečnostnej situácie a bezpečnostných hrozieb.

Nemecko skrátka disponuje iným geografickým vnímaním a z jeho pohľadu si môže dovoliť istý „luxus“, ako je dlhodobý vývoj bojovej techniky v spolupráci s Francúzskom a podobne. Štáty východného krídla NATO to pochopiteľne vnímajú inak, a preto sa sústreďujú na funkčné a hlavne rýchle riešenia.

Nákup ozbrojenej techniky je v neposlednom rade aj istým geopolitickým záväzkom: nekupujete len zbrane, ale aj servis, know-how, spoluprácu. Preto sa orientujeme viac na USA, čo sme potvrdili napríklad kontraktom na viacúčelové stíhacie lietadlá F-16V, a bude to zrejme voľba aj v prípade tankov, ak neuspeje model nákupu ľahkého „tanku“ CV90 so 120 mm kanónom, o čom sa takisto špekulovalo, okrem iného z dôvodu nosnosti mostov.

Z rovnakého dôvodu plánujeme budovať spoluprácu na báze krajín s ktorými nás spája podobné vnímanie hrozieb, ako sú Poľsko, Pobaltie, Fínsko, Švédsko... Aj to už dostalo praktický rozmer – od Švédov kupujeme pásové BVP CV90, od Fínov obrnené vozidlá 8 × 8 Patria.

Litva postupne zavádza sankcie EÚ aj na tovary, ktoré smerujú do Kalinigradu. Ovplyvní to ruský pohľad na Pobaltie a mali by sme sa obávať, že sa Rusko pokúsi kalinigradskú otázku „vyriešiť“ okupáciou Litvy?

Nemyslím si, že to nejako ovplyvní ruský pohľad na Pobaltie, minimálne z konštruktivistického hľadiska. Rusko to chápe v dlhodobejšom kontexte a aj snaha Švédska a Fínska pristúpiť k NATO je z ich pohľadu viac „priznanie farby“ než nejaká zmena.

Šanca, že by sa Rusko pokúsilo túto otázku vyriešiť okupáciou Litvy, je podľa mňa veľmi nízka. Existuje možnosť, o ktorej sa dlhodobo špekuluje, a to je „odrezanie“ Pobaltia cez tzv. suwalský koridor, čo je priestor medzi Kaliningradom a Bieloruskom blízko poľského mestečka Suwałki a hlavne pozemnej zásobovacej tepny a komunikačnej línie – diaľnice E67.

Tento priestor je vzdialený len 65 km a v zásade sa dá zacieliť aj delostrelectvom. Ruská armáda nacvičovala obsadenie zemskej brány Suwałki a vytvorenie pozemného koridoru ku Kaliningradu na cvičení Poryv-2009, ale to treba chápať v kontexte predchádzajúceho cvičenia Zapad-2009, ktoré zahŕňalo aj simulovaný nukleárny úder na Varšavu.

Rusko veľmi dobre rozumie, že by šlo o eskaláciu konfliktu s NATO, ktorá by sa nezaobišla bez použitia jadrových zbraní. Čo robia NATO a západné štáty v tomto konflikte zatiaľ veľmi dobre, sú verejné spravodajské operácie a veľmi jasná signalizácia, do ktorej sa zapojilo dokonca aj Nemecko, čo Rusko dosť citlivo vníma a čo by znamenalo, že by aj v teoretických - a dosť špekulatívnych - scenároch použitia deeskalačného demonštračného úderu NATO zrejme odpovedalo takzvaným spôsobom „response in kind“.

Nehovoriac o tom, že celá teória deeskalácie stojí na jednom teoretickom článku, ktorý vyšiel v roku 1999, a ešte pred vojnou ruskí dôstojníci priznávali, že deeskalačný úder (jadrový úder, ktorý vynúti koniec vojny, pozn. red.) síce nacvičujú, ale reálne s ním skôr nepočítajú. To neznamená, že to treba zavrhnúť, treba sa tým zaoberať, ale momentálne by som šancu na vytvorenie pozemného koridoru ku Kaliningradu alebo dokonca okupáciu celej Litvy videl ako dosť nízku.