Zo života mamy Prečo ma vytáčajú nevyžiadané rady

Trielim po námestí okresného mesta, ktoré sa za posledný rok stalo naším spádovým, ani by som mala obuté sedemmíľové čižmy. Na mojej hrudi spokojne odfukuje dieťa, nožičky mu hompáľajú, nie je to už žiadne bábätko, ale čochvíľa škôlkarka. O pár minút ma čaká presun vlakom s mojimi tromi ratolesťami do hlavného mesta k zubárovi. Treba vyzdvihnúť školáka tak, aby sa stihol naobedovať, potom škôlkara, než pôjdu spolužiaci spať. Obedný spánok najmladšej sa vyriešil usnutím v aute a opatrným presunom do nosiča, ktorý mi umožní mať dve voľné ruky pre zvyšné deti. Medzitým sa stavím na krátku modlitbu v kostole, ktorý mám po ceste. Vychádzajúca babička sa na mňa pozrie a s blahosklonným úsmevom podotkne: „Neudusí sa?“

V tej chvíli sa logistický kolotoč v mojej hlave zastaví a nahrádza ho emócia, ktorej sama nerozumiem. Ako slušne vychované dievča sa len pousmejem a starej panej odpoviem: „Neudusí, nebojte sa.“ Ale babička mi už neschádza z mysle. Nadávam si, že som si stále nezaužívala tú univerzálnu formulku, ktorú som si už toľkokrát chystala. Niečo v štýle: „Veľmi pekne vám ďakujem, že máte takú starosť o moje dieťa, ale ja to už nejako zvládnem.“

Zároveň žasnem, prečo sa na takúto nepodstatnú epizódu nevykašlem a vôbec sa ňou zaoberám. Zrejme ma naštvalo pokrytectvo tej poznámky, ktorá predstiera záujem, no v preklade znamená podľa mňa asi toto: „Tie dnešné matky už nevedia, čo so sebou. Dieťa má spať doma, pekne vystreté v postieľke s vypitou fľašou mlieka.“ Navyše mi v hlave preblesne, že babkin záujem o moje dieťa by sa premenil na zdvihnuté obočie v momente, keby sa v nedeľu na svätej omši po druhýkrát ozvalo.

Nevyžiadaná rada – nádych – výdych

Rodičia sú nesporne najobľúbenejšou cieľovkou nevyžiadaných rád. Svokry, švagriné, kolegyne mamičky z ihriska, spolucestujúce v autobuse… Vedia, prečo vaše dieťa plače, či by malo alebo nemalo mať čiapku, hoci vonku je už príjemne teplo, a čo by malo a nemalo chytať a jesť v obchode. Keby ste im aj chceli vyhovieť, niekedy to ani nie je možné, lebo na ten istý problém neraz prinášajú každá svoj liek.

Rada si spomínam na historku, keď som s najstarším, vtedy desaťmesačným synom bola na návšteve u kamarátky v Londýne. S jej synom, tiež bábätkom v kočíku oblečenom len v krátkych rukávoch a šortkách, sme v horúčave cestovali červeným dvojpodlažným autobusom. Na moju priateľku sa obrátila pani v strednom veku a mierne pohŕdavo riekla: „Nie je trošku priteplo na ponožky?“ Asi o dva týždne mi v rovnakom počasí hovorí v Bratislave pani, čakajúc na výťah: „Moje deti, keď boli aj nahé, ponožky museli mať!“

V tomto článku som našla zaujímavé tipy, ako nekonfliktne reagovať na rozumy od rodiny či cudzincov. Napríklad neísť hneď do útoku, ale ak vám to vaše rozpoloženie dovolí, vypočuť si názor „poučovateľa“, prípadne zareagovať neutrálnou poznámkou: „Zaujímavé...“ Ak dostávate od jedného človeka rady často, vyberte si svoje zápasy a nevybíjajte sa na nepodstatných témach. Nastoknite čiapku drobcovi, aj keď vám osobne na tom vôbec nezáleží, ale neustúpte v záležitosti, ktorú považujete pri výchove za dôležitú. Oblúkom sa vyhnite téme, o ktorej tušíte, že by mohla priniesť súbor odporúčaných postupov. Predbehnite poučovateľov – vypýtajte si radu v oblasti, v ktorej máte podobný názor alebo pri ktorej viete, že daná osoba je v nej dobrá. Majte vo vačku pripravenú univerzálnu odpoveď. (Autorka spomínaného článku navrhuje vetu v štýle: „Tento systém by ti možno nevyhovoval, ale pre nás je to takto fajn.“) Odvolajte sa na pediatričku, štúdiu či knihu, ktorá dáva za pravdu vášmu prístupu. Pri ľuďoch, na ktorých vám záleží, sa vyplatí byť úprimný a opísať, čo vo vás vyvolávajú ich nevyžiadané rady, a že ak budete potrebovať, požiadate si o ne.

Nepoúčať a nebyť poúčaný

Profesor psychológie z Boston College Peter Gray dáva tému nevyžiadaných rád do zaujímavého svetla, v ktorom sa aj my sami zrejme nájdeme v role rozdávateľov poučení a kritikov. Emócie, ktoré v nás vyvolávajú poučovatelia, sú spôsobené našou prirodzenou túžbou po slobode. Čím je nám človek, ktorý nás poučuje, bližší, tým väčšiu paseku vo vzťahoch to môže narobiť. „Nevyžiadané rady od našich milovaných môžu byť obzvlášť ohrozujúce v dôsledku našej silnej túžby potešovať ich. Je ťažké ignorovať túto radu blízkeho, lebo sa bojíme, že mu to bude signalizovať nedostatok lásky alebo rešpektu. Zároveň nechceme poslúchnuť, lebo si potrebujeme zachovať vlastnú autonómiu.“

Tento konflikt medzi dokazovaním lásky partnerovi a chránením si vlastnej slobody vedie k frustrácii a frustrácia vedie k hnevu. Ako sa cítite, keď vás manžel karhá za to, že večer ešte jete, koľko pijete kávy, alebo vám káže zahodiť vaše obľúbené šaty? Asi tak ako on, keď podľa vás zase zle povysával či umyl vaňu, alebo nesprávne pristupoval k deťom pri domácich úlohách. Schválne, skúste si dať stopku na poúčanie a kritiku manžela a sledujte svoje reakcie. Osobne to pre mňa bolo nemilé zistenie. Vo vzťahu som sa videla oveľa viac ako obeť takýchto rečí než ich aktér, no zisťujem, že pomer je úplne iný. Profesor Gray tvrdí, že s manželkou žijú v harmonickom vzťahu aj vďaka tomu, že sa naučili navzájom sa nepoúčať. To, samozrejme, neznamená, že si nemáme komunikovať naše vzájomné výhrady. Veľmi však záleží na spôsobe a čase, teda ako a kedy to robíme. Možno keď sa nám podarí zbaviť poúčania  a kritiky, o to skôr dosiahneme vo vzťahoch želaný stav. V duchu hesla: „Vzdaj sa a budeš to mať.“

Viac počúvať, menej poúčať

Naše vlastné deti a poučovanie sú ďalšia téma. Jedna priateľka raz veľmi múdro podotkla: „Kiežby som tie svoje deti viac počúvala a menej ich poúčala ako taká pani učiteľka. Keď ich počúvam, zistím, že mali na svoje konanie často veľmi dobrý dôvod.“ Profesor Gray hovorí, že čím menej poúčame svoje deti, tým väčšia šanca, že si k nám po rady budú chodiť samy.

Pri potulkách s deťmi po svete sa zrejme nevyžiadaným radám nevyhneme. Ako sa hovorí, najľahšie sa vychovávajú cudzie deti. Prajem nám rodičom nadhľad a vnútornú slobodu, aby sme tieto poučenia vedeli niekedy púšťať jedným uchom dnu, druhým von, niekedy múdro zareagovať a mať pokoru počúvať ich, keď sú k veci. No a to najťažšie: sami neradiť vtedy, keď netreba.