Prečítajte si ukážku z novej fantasy série Dcéra Sparty
Sparta z nej vykovala smrteľnú zbraň. Bohovia teraz chcú, aby zachránila svet! Objavte fantasy novinku Dcéra Sparty, ktorá nedávno prišla do políc našich kníhkupectiev.
Hrdinka príbehu Dcéra Sparty, 17-ročná Dafne, je bojovníčka telom i dušou, odhodlaná spraviť všetko pre to, aby sa stala rovnocennou v očiach obyvateľov slávnej Sparty, mesta, v ktorom vyrástla a naučila sa ho milovať. Nečakané stretnutie s bohyňou Artemidou – ktorá má v rukách osud jej brata – prevráti jej život naruby.
Niekto ukradol deväť záhadných predmetov z hory Olymp. Ak ich Dafne nenájde, slabnúca moc bohov zmizne úplne, svet smrteľníkov sa ocitne v chaose a jej brat zomrie. Dafne a jej sprievodcu na cestách, ktorým nie je nik iný ako príťažlivý a neuveriteľne suverénny boh Apolón, zavedie putovanie do Minotaurovho labyrintu, za Sfingou a jej hádankami, cestou spojí sily s legendárnym hrdinom Teseom či s Hippolytou z kmeňa Amazoniek a napokon bude musieť čeliť aj samotným bohom.
Prečítajte si krátku ukážku z fantasy novinky Dcéra Sparty.
Slnko začína klesať za pohorie Taygetos, napĺňa oblohu zlatistou žiarou a na pleciach mi spočíva česť mojej rodiny. Lykouova výzva visí vo vzduchu. Zvyčajné veselie sviatku
Karneia sa stlmilo na šepot, dav čaká na moju odpoveď. Lykou sa na mňa krivo usmeje a prijme dory, celé tri metre dreva a kovu schopného drviť kosti, čo mu podáva Paidonomos Leonidas. Jeho výzva nie je zlomyseľná, je to skôr test. Vždy sme sa doberali, kto z nás by vyhral v súboji jeden na jedného. Alkaios stojí v dave. Môj najstarší brat nenápadne pokrúti hlavou, ústa má zovreté do tenkej čiary. Bojovať by znamena- lo odhaliť, že toho viem oveľa viac, ako by som mala. Som žena Mothakes – nie som rodená Sparťanka –, preto by som nemala byť do konca života viac ako slúžka, ale ako adoptovaná dcéra efora mám väčšiu slobodu – hoci nie oveľa.
Ego by mi však nedovolilo odmietnuť Lykouovu výzvu.
„Blázni,“ zamrmlem si pre seba, keď vidím, ako môj brat, Lykou i všetci ostatní muži podceňujú moje odhodlanie. Podceňujú moju túžbu vyhrať.
Toto je Karneia, najlepší čas ukázať Sparte a bohom všetko, čo im môžem ponúknuť.
Sluhovia prechádzajú s horiacimi pochodňami od hranice k hranici provizórnej arény, ktorá nás oddeľuje. Pokožku mám v dusivej horúčave skorého leta klzkú od potu a rozkvitajúce svetlo ohňa sa v nej odráža sťa jantár. Prijmem dory, čo mi podáva Paidonomos Leonidas, veľký generál, a zatočím ňou, v ruke mi brní príjemná bolesť. Alkaiovou zachmúrenou tvárou prebleskuje zúrivosť.
Lykou mi nedá príležitosť zaútočiť ako prvej. Preskočí cez arénu a širokým oblúkom zasadí úder dory. Aj ľahká rana ukončí súboj a určí víťaza. Len tak-tak sa odkotúľam z jeho dosahu, plecom prudko narazím do zeme, až mi vyrazí dych. Skôr než stihne znova zaútočiť, švihnem mu po nohách.
Prekotúľa sa mi popod kopiju. Vyškriabem sa na nohy. Namieri mi na hruď, no ja rýchlo ustúpim. Môj ďalší rozmach je priširoký a Lykouovi unikne spomedzi pier smiech.
Potlačím nutkanie zasyčať a vycerím zuby. Kolená sa mi chvejú, svaly na nohách ma bolia po rannom cvičení a neskrotná hriva zakrýva, ako naňho gánim. Neutriem si pot, čo mi kvapká do očí, neotočím sa pred svojím protivníkom.
Lykou si zľahka prehodí dory do ľavej ruky a neomylne bodne do priestoru medzi mojou rukou a bokom. Ledva sa vyhnem útoku, telo mi protestuje, keď sa bolestivo prekotúľam po kameňoch a hline a vyskočím späť do bojového postoja. Naostrená železná hlavica sa zaleskne, keď prebodne vzduch, kde som práve stála.
Ten sa ale predvádza. Veď je pravák, idiot.
Nespúšťam z neho zrak, prehodím si dory do ľavej ruky, popraskané pľuzgiere protestujú. Snažím sa potlačiť bolestivú grimasu, pri tom ľahkom pohybe mi prebehne ľavým ramenom vlna bolesti. Plece ma bolí, rozkvitá mi na ňom podliatina veľkosti granátového jablka. Lykou okolo mňa tancuje, mierne uprednostňuje pravú nohu, koleno má červené od toho, ako sa prekotúľal popod môj švih.
Jasot okolo nás je ohlušujúci a v nose ma páli štipľavý dym. Lykouovi spolubojovníci pokrikujú, nadšene dupú a víria prach. Z pódia na okraji nás dokonca ticho sleduje aj kráľ Menelaos, jeho manželka, kráľovná Helena, sa nakloní dopredu a zopne si ruky nad srdcom.
Karneia, každoročný sviatok na počesť a oslavu darov Apolóna, sa len začala; Lykou a ja sme prvou zábavou dnešného večera. Za arénou nás k sebe vábi tanec, jedlo a hlučná zábava, ale ignorujeme to.
Zápas medzi mužom a ženou nebol taký dlhý už celú večnosť a ešte sa nestalo, aby to bolo medzi Mothakes a skutočným Sparťanom.
Pred posmešným davom sa cítim ako nahá, ich urážky ma prebodávajú cez odev ľahšie než nôž. Hoci mnohí Sparťania, muži aj ženy, bojujú v súbojoch nahí, ja mám na sebe chitón farby maku, pevne ovinutý okolo hrude a taký krátky, že mi tancuje vysoko na stehnách. Na ľavom zápästí mi kožu škrtí jediný bronzový náramok, žiariaci vo svetle ohňa. Na náramku je vyryté meno DIODORUS, priezvisko mojej adoptívnej rodiny, je to jediný symbol môjho stavu, ktorý si dovolím mať na sebe. Čokoľvek navyše by ma spomaľovalo.
Lykou sa stále usmieva. Na sebe má čierny chitón, ktorý mu odhaľuje svalnatú hruď, vlnená látka sa mu lepí na spotenú pokožku. Neviem sa dočkať, kedy mu ten posmešný úsmev zotriem z tváre. Odvrátim ďalší úder, zvrtnem sa a seknem tak vysoko, že sa musí zohnúť, aby sa vyhol mojej kopiji. Nadšené výkriky z obecenstva sa vznášajú okolo mňa, sú ohlušujúce.
Prinútim sa sústrediť na napäté svaly na jeho nohách. Prehnane sa zaškľabím od bolesti, nechám nebadane klesnúť pomliaždené plece a ponúknem mu ľahký cieľ. Lykou mi skočí na návnadu a vrhne sa vpred presne, ako som predpokladala, mieri mi na zranené plece.
Idiot.
Len čo sa ocitne v mojom dosahu, otočím sa a švihnem. Vyľakane vykríkne a pokúša sa stiahnuť, ale moja dory ho poškriabe na boku, pretrhne mu chatrný chitón a prinesie mi víťazstvo.
Muži aj ženy v dave zastonajú. Lykou hodí svoju dory na zem a zvíri prach, prehra zmenila jeho zvyčajne sebaisté gestá. Neodvážim sa však natiahnuť ruku, aby som ho potľapkala po pleci alebo utešila po porážke. Alkaios zmizol a nepochybne ma neskôr pokarhá. Menelaos, ktorý stále sedí na drevenom pódiu, si ma obzerá prísnymi tmavými očami, potom prikývne svojim radcom. Netuším, čo to kývnutie znamená, ale stačí mi, že môj anax, môj panovník, bol svedkom môjho víťazstva.
Radosť z výhry však rýchlo pohasne, pália ma rozhnevané pohľady a opovrhnutie divákov. Nechcem sa dať ovplyvniť ich hnevom; v spoločnosti, kde je sila všetkým, si nemôžem dovoliť, aby ma považovali za niečo menej ako mužov, vedľa ktorých a proti ktorým bojujem. Narodila som sa ako Mothakes, cudzinka, ale to je zbraň, čo môžu proti mne použiť, len ak im to dovolím.
Zdvihnem bradu, hodím dory do prachu vedľa Lykouovej a odkráčam k davu.
Paidonomos Leonidas ma chytí za rameno. Kývne čakajúcemu kráľovi a kráľovnej.
„Nezabúdaj na svoje miesto, Mothakes.“
Nič viac nemusí hovoriť, ako adoptovaná dcéra politika sa môžem dostať len na istú úroveň. So zaťatými zubami sa otočím a pokľaknem pred Menelaom. Líca mi horia, ale nie od vyčerpania. Leonidas netrval na tom, aby sa uklonil aj Lykou.
Keď sa chystám odísť, znovu ma zastaví.
„Podala si dobrý výkon, Dafne Diodorus. Dokonca aj tvoji bratia by sa od teba mohli jednu-dve veci priučiť.“ Slová z úst paidonoma sú veľkou chválou, nevyhnem sa však aj kritike. „Hýbeš sa nepozorne a nerozvážne, musíš sa naučiť čítať nielen pohyby protivníkov, ale aj svoje.“
Otvorím ústa, chcem poznamenať, že aj Lykouovi by sa hodila takáto rada, ale predbehne ma.
„Neboj sa, to isté som povedal Lykouovi aj tvojim bratom a všetkým spartským vojakom.“ Leonidas si prekríži svalnaté ruky na hrudi. „Hovorím ti to, aby som ťa pripravil. Spartu nik neprekonal vyše sto rokov nie preto, že by naši panovníci boli skvelí mierotvorcovia. Mocenskú pozíciu sme si udržali vďaka silnej armáde, najsilnejšej, akú kedy Grécko poznalo.“
To vie celý svet. Žiadna armáda v dejinách neprekonala hojnosť moci, sily a stratégie, aké má Sparta. V posledných dvoch storočiach nás napadli len blázniví králi, ktorí mali viac bohatstva ako rozumu, a všetkých sme poslali späť na ich úbohé tróny s chvostom medzi nohami a so zlomkom armády, s ktorou prišli… Ak boli naši králi zhovievaví.
„Obávam sa, že časy ľahkých bojov pominuli.“ Leonidas sa otočí, aby mohol sledovať ďalší zápas. Kráľovnin brat Pollux zametá podlahu s jedným s Lykouových priateľov. Sú to praví Sparťania, sila v rodine kráľovnej Heleny siaha hlboko do minulosti. „Sucho rozhnevalo našich ľudí. Grécki králi sú čoraz nepokojnejší, ľud hladný a bohovia znudení. Deň zúčtovania sa blíži.“
