Len mi dovoľ milovať ťa

Zvládanie problémov spojenia dvoch rodín

Robin Hebertová

S mojím manželom Eastonom sme svoji už dvadsaťjeden rokov, no začiatok nášho spoločného života bol náročný. On bol vdovec, ktorý prežil tridsaťdva rokov v spokojnom manželstve s mojou priateľkou Paulou, ktorá zomrela na rakovinu. Moje prvé manželstvo bolo po preskúmaní vyhlásené za neplatné. Easton si do nášho manželstva pochopiteľne priniesol očakávania zo svojho prvého manželstva – a trochu smútku. Mne kánonický proces, ktorý sa skončil vyhlásením neplatnosti môjho manželstva, síce priniesol isté uzdravenie, no ako guľu na nohe som si so sebou vliekla strach z opustenosti, spôsobený stratou sedemnásťročného zväzku. A od detstva ma stále ťažila aj náhla smrť otca.

Ako slobodná som žila osem rokov a medzičasom som si už zvykla na svoj život právnej poradkyne so štyrmi tínedžermi. Nikdy som neuvažovala o tom, že by som sa niekedy znovu vydala, až kým ma môj duchovný vodca nevyzval, aby som bola otvorená tejto možnosti. Začala som tým, že som sa modlila za páry, ktorých manželstvá som obdivovala. Zaujímavé je, že medzi nimi bolo aj manželstvo Pauly a Eastona. Zdalo sa mi, že neustále slúžia miestnemu spoločenstvu a Cirkvi. Keď Paula ochorela na rakovinu, bola som z toho zdrvená, no zároveň som mala česť putovať spolu s nimi obdobím jej choroby a napokon odchodu do večnosti.

Postupom času som začala svoje priateľstvo s Eastonom vnímať ako dar. Keď ma prišiel navštíviť, často mi rozprával o Paule a ich manželstve. Niekedy sme si spolu aj poplakali. Onedlho som zistila, že ma to k nemu akosi prirodzene ťahá. Modlila som sa za rozvážnosť. Čas plynul a naše priateľstvo sa prehlbovalo. A ja som o modlitbu za nás poprosila dokonca aj Paulu.

 

Čistenie a spájanie

Easton a ja sme – nezávisle od seba – s našimi duchovnými vodcami starostlivo rozlišovali našu spoločnú budúcnosť. Dôležitým faktorom pri našom rozlišovaní bola skutočnosť, že sme mali šesť detí, ktorých život by náš zväzok ovplyvnil. Keď sme dostali potvrdenie od našich duchovných vodcov a aj sami vo svojej modlitbe, zvolili sme si dátum svadby: 23. september. Vtedy sme ešte nevedeli, že je to sviatok Pátra Pia, svätca, ktorého sme si obľúbili počas nášho procesu rozlišovania.

No hoci som si bola istá naším povolaním do manželstva, takmer okamžite sa dostavilo rozčarovanie. Ako to v manželstvách uzavretých v strednom veku býva, aj my sme čelili náročnej úlohe „prečistiť a zlúčiť“ dve domácnosti, dva súbory zakorenených zvykov a dve veľmi odlišné osobnosti. A zatiaľ čo jeho deti boli už dospelé, ja som mala tínedžerov, ktorí prinášali nášmu čerstvému manželstvu dosť veľa výziev. Ich rozhodnutia ma niekedy uvrhli do víru strachu, obáv a rozpakov. Aj Easton začal so strachom premýšľať, do čoho sa to vlastne pustil.

Easton sa tiež príliš často uzatváral do svojej „jaskyne“ – väčšinou preto, aby sa ochránil pred náporom tínedžerských problémov. Keď som sa cítila opustená, príliš často som mu pílila uši svojimi nevyžiadanými radami. Napätie rástlo a ja som bola čoraz neistejšia. Vedela som, že Boh je moja istota, ale Eastonova neprítomnosť a jeho vyjadrenie, že jedného dňa sa budeme musieť postaviť zoči-voči „nevyhnutnému“, mi otvorili staré rany. Napriek svojmu strachu som však v naše manželstvo verila. Zachránilo nás to, že sme obaja vedeli, že sa nemáme rozhodovať, keď sme v stave neútechy a opustenosti, keď sa cítime ďaleko od Boha i jeden od druhého. Držali sme sa modlitby, duchovného vedenia a sviatostí, aj keď všetko navôkol sa stále akoby zhoršovalo.

 

Gesto bezpodmienečnej lásky

Keď som sa raz večer cítila úplne mimo, vybrala som sa na prechádzku. Skončila som pri lese, vedľa ktorého bola kostolná záhrada s nádherným záhonom ruží. Tam som nechala voľný priechod svojej beznádeji, ktorá pár dní predtým naplno prepukla v mojej duši, a rozplakala som sa. Uvedomila som si, aká som vystrašená, a povedala som Bohu, že sa naozaj snažím zveriť mu svoj život, svoje manželstvo a život svojich blízkych. Keď som mu vylievala svoje srdce a predkladala, čo ma ťaží, zdalo sa mi, že ho počujem šepkať: „Len mi dovoľ milovať ťa.“ Odrazu som napriek svojmu strachu vedela, že nie som sama.

Nasledujúce ráno ma cestou na cvičenie premkol pocit, že predo mnou stojí Ježiš a drží moju tvár v dlaniach. Trvalo to len chvíľku, ale bolo to pre mňa nezabudnuteľné gesto bezpodmienečnej lásky, ktoré mi prinieslo veľkú útechu. Išla som aj tak cvičiť, no v mysli som sa vracala k silným slovám, ktoré som počula počas svojej trýzne v záhrade večer predtým. Potichu som povedala: „Ako ti môžem dovoliť, aby si ma miloval?“ V srdci som počula návrh, aby som išla do exercičného centra v neďalekom meste. Bolo to, akoby ma Ježiš pozýval, aby som s ním niekam odišla na víkend.

O pár dní som tam mala prednášať na jednej duchovnej obnove a vlastne som potrebovala trochu času na prípravu. Hlavne som však túžila urobiť pre seba to, o čo som chcela požiadať aj účastníkov duchovnej obnovy: upokojiť a utíšiť si dušu a vychutnávať si Božiu lásku. A verte mi, že to miesto je na to mimoriadne vhodné! Centrum obklopujú nádherné duby, vonku sú hojdacie kreslá a všade naokolo prírodné chodníčky. Pripadalo mi správne stráviť niekoľko dní na tejto posvätnej pôde.

 

„Ja ťa poteším“

Ježiš ma počas toho víkendu nenechal v mojich obavách osamotenú. Každé slovo z Písma mi upokojovalo dušu a prinášalo útechu, ktorú som potrebovala. Najväčšiu útechu mi priniesol prorok Izaiáš: „Ako matka utešuje svoje dieťa, tak ťa ja poteším“ (porov. Iz 66, 13).

Nehovorím, že po mojom návrate domov sme boli už len šťastní, no sila a dôvera plynúce z láskyplnej Božej starostlivosti, ktorú som zakúsila v týchto milostiplných dňoch, ma držali počas nasledujúceho obdobia premien. Postupom času, vďaka mnohým modlitbám a prostredníctvom duchovného vedenia, Ježiš svojou lásku mňa a Eastona previedol do krásneho a nového života. Neuplynie deň, aby sme neboli vďační za naše manželstvo, za našich šesť dospelých detí a ich manželky a manželov a za dvadsaťtri vnúčat, ktoré sa stali neoceniteľnou súčasťou nášho života.

Keď sa obzriem späť, vidím, že tieto ťažké časy nás posilnili a dodali nám silu na dlhé roky služby. Ja momentálne slúžim ako koordinátorka manželských programov v katolíckom študentskom centre, kde pracujem už dvadsaťjeden rokov. Spolu s Eastonom tiež slúžime našej komunite ako duchovní sprievodcovia vyškolení v Duchovných cvičeniach svätého Ignáca. Sprevádzame jednotlivcov a páry na duchovných cvičeniach a poslúžili sme už nespočetnému množstvu snúbeneckých párov pri ich príprave na manželstvo.

Z celého srdca verím, že tieto ťažké roky boli dôležitým obdobím prechodu, počas ktorého sme sa obaja naučili prijímať bolesť, vzdať sa kontroly, rásť v dôvere a prežívať skutočnú radosť. Predovšetkým ma však naučili, že Jeden ma určite nikdy neopustí.