Daj im Boha

Zložitý, no plodný život Kataríny Dohertyovej

Ann Bottenhornová

Mladá žena zdvihla hlavu. Zvodné sny o vyberaných jedlách ustúpili rovnako mučivým myšlienkam na samovraždu, ktorá jej teraz pripadala takmer ako priateľka a ako vyslobodenie. Napokon vyslovila modlitbu: „Bože, ak ma z tohto vyslobodíš, nejakým spôsobom ti obetujem svoj život.“ Potom sa v bezvedomí zrútila na podlahu chaty vedľa ďalšej obete boľševického vyhladzovania ruskej šľachty.

 

Z boháčky bedárka

Jekaterina (ďalej Katarína) Kolyškina sa narodila na konci 19. storočia v bohatej a privilegovanej rodine. Keďže spolu s rodinou cestovala po svete, dostalo sa jej vzdelania v egyptskej Alexandrii, vo francúzskom Paríži i ruskom Petrohrade. A potom ju ako pätnásťročnú, v čase, keď bola ešte stále pripútaná k svojim bábikám, vydali za bratranca Borisa de Huecka. Ich manželstvo bolo katastrofou. Borisove výkyvy nálad a jeho emocionálne a slovné týranie uvrhlo Katarínu do „hlbín nešťastia“.

Jej nešťastie sa však netýkalo len rodinného života s Borisom. Katarína prežila prvú svetovú vojnu ako zdravotníčka Červeného kríža. Hrôzy vojny naštrbili jej zmýšľanie o Bohu, „ktorý predsa sľúbil, že sa postará o chudobných, chorých a osamelých. Vari nie je verný tomu svojmu prísľubu?“ premýšľala. Ako členka šľachtickej rodiny bola počas boľševickej revolúcie v roku 1917 postrelená, no prežila. Neskôr ju i jej manžela Borisa boľševici označili za „nepriateľov ľudu“ a snažili sa ich popraviť pomalým vyhladovaním. Katarína ešte nemala ani dvadsať rokov, no jej životný príbeh sa už vtedy podobal na príbeh nejakého dobrodružného či akčného filmu.

 

Rozdaj chudobným

Katarína pri revolúcii prišla o všetko: o bohatstvo a spoločenské postavenie, rodinu a domov, aj o pocit, že pozná svoje miesto vo svete. Aby prežila, celé roky vykonávala tie najpodradnejšie práce. Naučila sa znášať slovné útoky, urážky a pohŕdanie od ľudí, ktorí boli na tom lepšie ako ona. Našla aj odpoveď na otázku o Božej láske a ľudskom utrpení: „To naša vôľa [spôsobuje vojny a diskrimináciu], nie Božia.“ Táto odpoveď v nej vyvolala hlbokú túžbu po tom, aby sa celá darovala Kristovi. Túžila urobiť to isté, čo urobil Ježiš, ktorý zanechal svoj trón v nebi a stal sa chudobným, aby sa tak s chudobnými rôznymi viditeľnými spôsobmi podelil o Otcovu lásku.

Táto jej túžba rástla postupne. Boh Katarínu zachránil od smrti hladom a pritiahol si ju čímsi, čo ona sama nazvala „Božím pôsobením v mojej duši“ – vstúpila do Katolíckej cirkvi a začalo jej horieť srdce pre trápenie, ktoré prežívajú imigranti, utečenci a obete rasizmu. „Vždy som akosi intuitívne vnímala, že to je niečo, čo chce Boh odo mňa,“ vysvetlila. No prísť na to, čo je presne to „niečo“, jej trvalo niekoľko rokov, počas ktorých zažila aj veľa zlyhaní a nezdarov. Medzičasom tiež zistila, že má veľký rozprávačský talent. Po tom, čo v roku 1921 emigrovala do Kanady, uchvacovala poslucháčov svojimi príbehmi o Rusku, aké zažila vo svojom detstve, a o vojnách a revolúcii – a podarilo sa jej pritom i zarobiť slušné peniaze.

No neustále jej prichádzal na um sľub, ktorý dala Bohu, keď jej hrozila smrť vyhladovaním. Jedného dňa si počas modlitby prečítala Ježišove slová: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným… Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21). Zakaždým, keď vzala do rúk Bibliu – akúkoľvek Bibliu, vrátane jednej vo verejnej knižnici –, otvorila ju na tomto mieste. Táto myšlienka, povedala Katarína, bola pre ňu „nočnou morou“. No napriek tomu to urobila. Všetko predala a peniaze rozdala. A tým, že to urobila, našla svoje vlastné povolanie: službu chudobným, ktorá bola „priama“ a „osobná“.

 

Laický apoštolát pre každého

Katarína prijala výzvu evanjelia a do denníka si zapísala slová: „Evanjelium sa pre mňa občas stáva jednou jedinou vetou: ,Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov‘“ (Jn 15, 13). Pre ňu to znamenalo žiť v chudobných predmestiach s utečencami a vyhnancami. S dôverou, že sa o ňu Boh postará, priložila i sama ruku k dielu. Žobrala pre druhých jedlo, oblečenie, ubytovanie.

Cítila nutkanie priniesť Boha priamo „na trhovisko“, a tak v torontských chudobných štvrtiach založila duchovnú službu zvanú Friendship House (Dom priateľstva). Prenajala si jednu schátranú budovu a vyžobrala a napožičiavala si všetko, čo potrebovala. A to všetko robila preto, aby ľudia bez domova, chudobní, utečenci, prostitútky a každý, kto požiadal o pomoc, mal kde prenocovať a čo zjesť – no najmä aby sa mal kde stretnúť s Božou láskou k nemu. Katarína im túžila svojím sebadarovaním priniesť a „dať Boha“. A naučila sa pritom, že predtým, než bude môcť dávať Božiu lásku iným, musí najskôr sama prijať to, že Boh miluje ju.

„Miluj Boha a miluj svojho blížneho ako seba samého (Mt 22, 37 – 39). Kresťania… potrebujú pochopiť, že nikto nemôže milovať Boha či svojho blížneho, ak nemiluje seba a neprijíma seba samého ako kohosi jedinečného, nenahraditeľného, milovaného Bohom, ktorý nás stvoril. Boh nás miluje nie preto, že sme dobrí, ale preto, že on je dobrý.“

Hoci Katarínu mnohí opisujú ako „výstrednú, neústupčivú ženu so štipľavým jazykom a slabosťou pre cigarety“, ona sama sa usilovala byť „malá“, „detská“, jednoduchá a chudobná, pričom sa spoliehala na pomoc a vedenie Ducha Svätého. „Ó, to všetko je také jednoduché,“ vyhlasovala. „V podstate ide len o to, aby si ohlasoval evanjelium svojím životom – nie až tak svojou prácou, ale svojím životom.“

Katarínin život bol spletitý a komplikovaný. Jej temperamentná povaha, ktorá sa druhým občas javila ako príliš autoritatívna a neoblomná, bola pri obhajobe potrieb chudobných veľkou výhodou. No dokázala byť aj očarujúca a ľudí to k nej prirodzene ťahalo.

 

Veľká, nezaslúžená milosť

Domu priateľstva sa spočiatku darilo, no Katarína si svojou prudkosťou a príkrosťou v reči narobila nepriateľov aj medzi kňazmi. Ľudia, ktorí tu pracovali, zasa bojovali o peniaze a oslabovali tak štruktúru, ktorú vytvorila. Istý miestny duchovný, ktorý nemal v láske slovanských imigrantov, vyhlasoval, že jej dielo len kopíruje to, ktoré on vykonáva vo svojej prevažne írskej farnosti. Cirkev sa napokon rozhodla Dom priateľstva zavrieť so slovami, že „napriek tomu, že [Katarínine] úmysly sú výborné, jej pole pôsobnosti je vágne a výsledky sú… pochybné.“

O štyri roky neskôr Katarína otvorila ďalší Dom priateľstva – tentoraz v newyorskom Harleme. Aj v tomto dome sama žila a jeho dvere boli otvorené pre všetkých. Opäť sa však rozpútali spory – tentoraz medzi Katarínou a jej pomocníkmi. Nakoniec to dospelo do bodu, že si Katarína musela vybrať: buď odíde, alebo sa jej dielo rozpadne. Navonok sa zdalo, že hlavným problémom je Katarínino manželstvo s významným žurnalistom Eddiem Dohertym. Pracovníci Domu priateľstva totiž urobili dobrovoľný sľub panenstva, kým Katarína si po vyhlásení svojho manželstva s Borisom za neplatné potichu vzala Eddieho. A hoci Katarína aj naďalej žila v chudobe tak ako ostatní pracovníci, Eddieho finančný príjem vrhal na celú situáciu iné svetlo.

Hlbší dôvod však spočíval v protichodných náhľadoch na to, ako čo najlepšie slúžiť chudobným a obetiam rasovej nespravodlivosti. Spomínané pochybnosti o „dvojakom metri“ tieto nezhody medzi Katarínou a pracovníkmi Domu priateľstva len väčšmi vyostrili. Hoci spočiatku sa Katarína snažila dospieť k nejakému kompromisu, nakoniec rezignovala.

Katarína sa pri vízii tejto služby až tak nezameriavala na manželstvá a celibáty, príjmy, majetok či programy. Neoblomne trvala na tom, aby sa evanjelium druhým prinášalo prostredníctvom komunity, ktorú si vysnívala ako ľudí jedného srdca – teda takej komunity, akú môže vytvoriť len Duch Svätý. „Túžba privádzať duše [ku Kristovi],“ napísala si do denníka, „je taká nesmierna, že by som ju nazvala… šialenstvom, keby som nevedela, že je veľkou a nezaslúženou milosťou.“

 

Ak je to od Boha…

Po opustení Domu priateľstva sa Katarína a Eddie „utiahli“ do svojho domu v ontárijskom meste Combermere. Nazvali ho Madonna House. Aj tu na vidieku začala Katarína slúžiť chudobným. Boží život, ktorý sa v nej jasne prejavoval, opäť začal okolo nej priťahovať ľudí, ktorí chceli slúžiť druhým spolu s ňou. Aj tentoraz dávala Katarína príklad toho, ako sa jednoduchými spôsobmi dá evanjelium spojiť s každodenným životom. No tentokrát si dala „železný záväzok“, že už nikdy neurobí kompromis a neodchýli sa od ideálov svojej vízie.

Život v tomto dome sa podľa jej slov postupom času stal „nádherným a úžasným duchom evanjelia nekompromisne aplikovaného na každodenný život“. Bol to život, ktorý pritiahol mnohých laikov i zasvätených, hľadajúcich čosi hlbšie uprostred kultúrnych a náboženských otrasov 60. rokov 20. storočia. Katarína ich všetkých zhromaždila ako rodinu, no nie okolo seba, ale okolo Krista. A tých, ktorých to sem pritiahlo, „premenila“ láska.

Keď sa jej ktosi pýtal, čo sa stane s týmto dielom, keď zomrie, Katarína odpovedala: „Ak je od Boha, bude pokračovať. Ak nie je, prestane existovať.“ Katarína zomrela 14. decembra 1985. Apoštolát diela Madonna House pokračuje dodnes a patrí doň osemnásť „poľných domov“ v Kanade, Spojených štátoch amerických a v iných krajinách po celom svete.

O Kataríne de Huekovej Dohertyovej svätý pápež Ján Pavol II. vyhlásil: „Ona nám ukazuje bežné každodenné kresťanstvo, ktoré spočíva v tom, že nasledujeme Ježiša kladením svojho života za druhých.“ Pre Katarínu to znamenalo jednoducho žiť evanjelium. „Boh dal každému človeku poslanie neoddeľovať sa od druhých,“ hovorievala. Svet, v ktorom je čoraz viac rozdelenia, podozrievania a izolácie, potrebuje svedectvo komunity, spoločenstva. Potrebuje svedectvo ľudí, ktorí žijú spolu, milujú sa a starajú sa o seba navzájom. Potrebuje svedectvo ľudí, ktorí im dajú Boha, tak ako ho dávala Katarína.