Spoločnosť 26. máj 2022

Konzervatívny výber EÚ sa tvárila, že chce počuť názory občanov. Ale bol to len bluf (+ podcast)

Erik Potocký
Erik Potocký

Prinášame komentovaný prehľad udalostí, ktoré rezonovali v uplynulých dňoch.

Prinášame komentovaný prehľad udalostí, ktoré rezonovali v uplynulých dňoch.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Erik Potocký

EÚ sa tvárila, že chce počuť názory občanov. Ale bol to len bluf (+ podcast)
FOTO TASR – Jakub Kotian

Konferencia o budúcnosti Európy chcela priblížiť názor ľudí k bruselskej centrále. Dopadlo to však ako vždy. Názor mohli vyjadriť len niektorí a zväčša len v súlade s presvedčením eurokratov.

Diskusia v USA o potratoch naberá pred verdiktom v kauze Roe vs. Wade čoraz odpudivejšie kontúry.

Lekári vo viacerých európskych krajinách začínajú spochybňovať podávanie tzv. hormonálnych blokátorov puberty deťom so zmäteným vnímaním vlastnej sexuálnej identity.

V texte týždňa Marian Kechlibar pre Echo24 píše o vyjednávacej pozícii Turecka vo vzťahu k rozširovaniu NATO o Švédsko a Fínsko. Video týždňa tentoraz o kultúre – prečo máme radi hudbu.

Konzervatívny výber si môžete aj vypočuť:

Čudesná konferencia o budúcnosti

Konferencia o budúcnosti Európy sa vyvíja pozoruhodne – tento diskusný panel občanov, ktorí zorganizovali inštitúcie EÚ, aby priblížili bruselské vládnutie občanom členských štátov, v sebe skrýva niekoľko prístupov, ktoré zrejme mali zostať skryté pred očami nezainteresovanej verejnosti. 

Najskôr zarazí spôsob, akým došlo k prezentácii a zapracovaniu výsledkov tzv. občianskych panelov. Už stanovenie počtu 200 náhodne (zhora) vybraných občanov pre štyri celoeurópske panely bolo z kategórie, ktorá má s demokraciou pramálo spoločné. Nepomôže ani fakt, že išlo o ľudí vybraných podľa základných demografických ukazovateľov. Aj obyčajný sociologický prieskum totiž pracuje s väčšou vzorkou respondentov, aby sa mohol volať reprezentatívny, nehovoriac o celej Európskej únii, kde malo 200 ľudí artikulovať želania pol miliardy obyvateľov v konkrétnom tematickom okruhu.

Okrem toho sa konali aj národné občianske panely. Prezentovať ich výsledky, nápady a odporúčania a zaradiť ich do konečného sumáru, ktorému sa budú venovať „veľkí politici“, sa však pošťastilo len zástupcom šiestich krajín – Belgicka, Francúzska, Nemecka, Talianska, Litvy a Holandska. Len tým sa totiž podarilo naplniť kritériá občianskej participácie podľa OECD, ktoré ako určujúce vybral zástupca europarlamentu Guy Verhofstadt.

Podľa našich zdrojov boli tieto kritériá vnímané ako odporúčacie, na záver sa však stali záväznými. K vlastnej prezentácii záverov národných panelov sa tak nedostali zástupcovia 21 členských krajín. Zástupcovia vyvolených krajín mali na každý zo štyroch tematických okruhov samostatných šesť minút. Ostatní sa do tejto časti nemohli zapojiť ani otázkami. Nakoniec bolo zástupcom tých 21 krajín dovolené zhrnúť svoje národné závery v dvoch minútach.

Ako dokladá súpis záverov slovenského národného panelu, tento čas len tak-tak stačí na ich prosté prečítanie, akékoľvek bližšie vysvetľovanie by už išlo nad časový limit. Aj v úvode tohto súpisu sa konštatuje, že Slovensko nenaplnilo pravidlá OECD, „pretože sa na ňom nezúčastnilo požadovaných 50 – 200 občanov a neprebiehal 4 – 6 dní“. Na Slovensku o budúcnosti Európy diskutovalo dohromady 38 vybraných občanov.

Závery zo Slovenska sa tak do konečného dokumentu nedostali, rovnako ani závery z ďalších 20 členských krajín.

Zopár stovák Belgičanov, Francúzov, Nemcov, Talianov, Litovcov a Holanďanov tak rozhodlo, že želaním prostých obyvateľov Európskej únie je viac právomocí v Bruseli, takmer absolútne zrušenie konsenzuálneho rozhodovania v Rade EÚ, prísnejšie trestanie „neposlušných“ členských štátov a ďalšie centralistické tendencie.

A nápady týchto niekoľkých s potešením prijali bruselské, parížske aj berlínske politické špičky, ktoré snívajú o EÚ ako o superštáte. A na základe odporúčaní týchto niekoľkých sa už hotujú otvárať základné zmluvy o EÚ a prekopať celé jej fungovanie. Lebo tak to vraj chce európsky ľud. 

Druhou závažnou záležitosťou, ktorú už v záverečných dokumentoch treba hľadať naozaj ako ihlu v kope sena, je spor o suverenitu členských štátov v kultúrno-etických otázkach.

Platforma One of us na základe pravidla o Európskej iniciatíve občanov vyzbierala 1,7 milióna podpisov za to, aby sa rozpočtové zdroje EÚ nevyužívali na podporu a financovanie potratov. Napriek tomu, že na to, aby sa návrhom musel zaoberať europarlament, stačí jeden milión podpisov z aspoň siedmich krajín, najvyšší zastupiteľský orgán túto iniciatívu vytrvalo ignoroval.

V rámci Digitálnej platformy Konferencie o budúcnosti Európy sa One of us prihlásili so svojím návrhom aj do tohto procesu (na tomto fóre mohol svoje nápady napísať ktokoľvek). Aj v tomto prípade však bola ignorovaná a v sprievodnom dokumente nájdeme len krátku nekonkrétnu zmienku: „V iných príspevkoch sa, naopak, presadzuje ochrana dôstojnosti a práva na život tak, aby sa zastavilo financovanie v takých oblastiach výskumu, rozvojovej pomoci a verejného zdravia EÚ, ktoré podporujú ničenie ľudských embryí.“

Nuž, veď ako by to vyzeralo, keby sa tam popri potratových eufemizmoch o „reprodukčných právach“ odrazu objavilo aj niečo, čo chce život chrániť, všakáno? A ešte aj s požiadavkou na väčšiu suverenitu členských štátov, ktorá by už bola v totálnom rozpore s hedlajnom konferencie o väčších právomociach pre centrálu.

Potratové čriepky z Ameriky

Ideologický zápas v USA sa s blížiacim verdiktom v precedense Roe vs. Wade stupňuje. V posledných dňoch najprv arcibiskup San Francisca Salvatore Cordileone vydal pastoračné rozhodnutie, ktorým zakázal predsedníčke americkej Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiovej pristupovať k svätému prijímaniu, pokiaľ verejne neodmietne podporu potratov.

Pelosiová, ktorá sa označuje za katolíčku, sa vzápätí pre televíziu MSNBC s využitím ačohentizmu posťažovala, že ju cirkev nepochváli za jej odmietanie trestu smrti, nezabudla primiešať ani údajnú arcibiskupovu nenávisť voči LGBT a na záver si s moderátorom Joeom Scarboroughom teologicky pohovorili o tom, že predsa Ježiš v evanjeliách o potratoch nič nevraví.

Spomenutá televízia sa v posledných dňoch zaskvela aj ďalšou aktivitou v boji za potraty. Komička Laurie Kilmartinová v snahe o vtip vyhlásila, že ak by teoreticky otehotnela s republikánom, rada svoje dieťa zabije a patrične to Najvyššiemu súdu vzápätí oznámi.

MSNBC a politici Demokratickej strany do tretice. Kongresmanka Katherine Porterová v rozhovore pre túto televíznu stanicu pri otázke o inflácii a ekonomickej situácii úplne vážne vyhlásila, že potrat je skvelou príležitosťou, ako môžu rodiny vyriešiť svoje ekonomické problémy. Ľudia podľa nej majú právo rozhodnúť sa, koľko hladných krkov budú živiť. Dodajme, že Porterová je podpredsedníčkou Kongresového progresívneho výboru, čo je extrémne liberálna politická frakcia.

Pri potratoch však nezaostáva ani naša strana oceánu. Španielsky parlament prijal zákon, ktorý okrem iného umožňuje 16- a 17-ročným dievčatám, aby išli na potrat bez súhlasu, a teda zrejme aj bez vedomia svojich rodičov. Popritom táto legislatíva zároveň prikazuje všetkým verejným nemocniciam, že potraty zadarmo a na požiadanie musia vykonávať. Nemocnice teda budú musieť zamestnať aj lekára, ktorý si výhradu vo svedomí neuplatňuje. Zároveň vznikne verejná databáza tých, ktorí túto výhradu majú.

Lekári sa búria proti transpokusom na deťoch

Súdny prípad mladej ženy z Británie, ktorá sa na začiatku dospievania rozhodla stať mužom, no neskôr toto rozhodnutie oľutovala, rozhýbal lekársku komunitu v niekoľkých európskych krajinách. Keira Bellová totiž dostala hormonálne prípravky, tzv. blokátory puberty, len po troch hodinových sedeniach na londýnskej klinike, ktorá sa venuje pohlavnej dysfórii.

Prvostupňový súd skonštatoval, že deti mladšie ako 16 rokov, ktoré uvažujú o zmene pohlavia, ešte nie sú dostatočne vyspelé, aby potvrdili informovaný súhlas s touto hormonálnou terapiou. Vyššie súdy síce tento verdikt zrušili, no nezabránili otvoreniu debaty o tomto probléme. A nielen v Británii.

Švédske, francúzske a fínske medicínske úrady a inštitúcie vydali niekoľko odporúčaní, aby sa obmedzila zaužívaná prax poskytovať adolescentom hormonálne prípravky namiesto hlbšej psychologickej analýzy problému konkrétneho dieťaťa. Väčšina tých, ktorí v puberte pociťujú nejasnosť svojej pohlavnej identity, totiž z tohto stavu takpovediac vyrastie.

Navyše „táto liečba je potenciálne zaťažená rozsiahlymi a nevratnými nežiaducimi dôsledkami, ako sú kardiovaskulárne ochorenia, osteoporóza, neplodnosť, zvýšené riziko rakoviny a trombózy“, napísala švédska detská nemocnica Astrid Lindgrenovej.

Britský minister zdravotníctva Sajid Javid nariadil prešetrenie praktík dotyčnej londýnskej kliniky. Predbežná správa konštatuje hlboké znepokojenie nad postupom kliniky pri bezvýhradnom prijímaní presvedčenia detských pacientov a automatickom podávaní hormónov.

.......................................................................

Text týždňa: Erdoganov bakšiš

Švédska vláda sa pri svojej snahe o členstvo v NATO dostala do prekérnej situácie. Na jednej strane čelí tureckému prezidentovi Erdoganovi, ktorý tvrdí, že vstup Švédska podporiť nemôže, lebo Štokholm chráni teroristov – teda poskytuje útočisko veľkej komunite tureckých Kurdov, na druhej strane sa švédska vláda opiera o krehkú parlamentnú väčšinu jedného hlasu. A tým hlasom je práve poslankyňa s kurdskými koreňmi Amineh Kakabavehová, ktorá svoje hlasovanie podmieňuje práve podporou Kurdov zo strany vlády, pripomína v komentári pre Echo24 Marian Kechlibar.

Erdogan je však skúsený manipulátor a vyjednávač s veľkým vplyvom po celej Európe. Turecké komunity má infiltrované skrz-naskrz, rakúske a nemecké mešity inštruuje úplne otvorene. V Turecku dal Erdogan pozatvárať toľko novinárov, že vo svetovom rebríčku je pred ním už len Čína, občianske protesty rozháňa s „legendárnou“ brutalitou, prenasledovanie opozície je jasne totalitné a na grécke hranice vozil migrantov podobne ako Lukašenko na tie poľské.

No i tak sa s tureckým prezidentom všetci veselo stretávajú a zo žiadneho elitného klubu ho nevylúčili.

„Príčiny toho, prečo Erdogan pri budovaní svojho nečistého vplyvového impéria uspel tam, kde Putin nie, sú asi dve hlavné. Prvá je tá, že starý intrigán z Ankary veľmi presne vie, kde ležia červené čiary, a nikdy ich neprekročí. Invázia do Sýrie sa toleruje a Erdogan to aj urobil. Ale otvorená invázia napríklad do Grécka alebo Bulharska, podobná tej ukrajinskej, to už by bolo cez čiaru,“ píše Kechlibar.

V tomto prípade sa uspokojí so slovnými vyhrážkami a diplomatickým podpichovaním a za ústupky si žiada bakšiš. A bude ho chcieť aj v prípade členstva Švédska a Fínska v NATO.

Druhou zásadnou príčinou je podľa Kechlibara geografia. Už zakladatelia Konštantínopola vedeli, aký význam má bosporská úžina a čo všetko môže ten, kto ju ovláda. Mocnosť, ktorá na nej sedí, vždy zavolajú k rokovaciemu stolu bez ohľadu na to, akú politiku robí doma a navonok. A aj keby Erdogan v budúcoročných voľbách prehral, Turecko sa geograficky nikam nepohne. Aj preto je k nemu Európa vždy o niečo opatrnejšia.

.......................................................................

Video týždňa: Prečo máme radi hudbu

Vo svete plnom neistôt, tragédií, násilia a zla je dobré si uvedomiť, že existuje aj krásno. Hudba je jedným z najstarších ľudských vynálezov a dá sa robiť prakticky aj bez akýchkoľvek nástrojov, len využitím vlastných hlasiviek.

Klinický psychológ Jordan Peterson sa na hudbu pozrel z pohľadu neurovedy. Hudba je v podstate matematickým vzorcom, ktorý ľudský mozog vníma na úrovni zvukových vĺn, a ak ide o vzorec, ktorý dáva zmysel, teda hudba má harmóniu, je pre človeka príjemná. Hudba je zároveň kultúrnym fenonénom prítomným vo všetkých ľudských spoločenstvách a jedným z prvkov, ktorý podporuje spoločenské väzby. Je súčasťou osláv a obradov od narodenia až po smrť.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0