Mnohí to zažili, že keď našinec dlhšie pobýva mimo Slovenska získa nadhľad, bližší vzťah k domovine, začne byť kritickejší a otvorenejší k neduhom spoločnosti a života u nás. Tak to zrejme bolo aj v prípade tohto rodáka z Pribyliny na Liptove považovaného v tých časoch za najvzdelanejšieho Slováka. Doktora filozofie a teológie (absolvent prestížnej univerzity v Lipsku a Sorbony v Paríži – tu sa stretol aj s M. R. Štefánikom), všestranného humanitného vedca, zakladateľa slovenskej orientalistiky a sociológie.
Hádam nikto iný tak komplexne, pravdivo a odvážne neskúmal a necharakterizoval slovenský národ (v tom čase okolo 2,5 milióna) a život Slovákov ako on vo svojom nedokončenom diele Slovensko a kultúra. Okrem vyzdvihnutia kladných a pozitívnych vlastností, schopnosti a prednosti Slovákov však zdôrazňuje aj reálny pohľad na nedostatky, ako sú zaostalosť, bezcharakternosť, márnivosť a neznášanlivosť. Jeho nekompromisné odhodlanie pracovať pre národ a jeho povznesenie bolo „odmenené“ miestnou inteligenciou nálepkou západoeurópsky liberál, zatvorili sa mu dvere k primeranému zamestnaniu a k vstupu na akademickú pôdu. Tak zvyšok svojho krátkeho života prežil ako farár v „zapadnutej“ Vyšnej Boci.
Zaujímajú nás prioritne témy a myšlienky budúcnosti, zlepšenia kvality života, spoločenskej atmosféry, spravodlivejšieho prerozdelenia zdrojov a riešenia smerujúce k tomu?
Nadčasovosť jeho prístupov a diela je zrejmá a môže poskytnúť odpovede na mnohé otázky dnešných slovenských reálií. Stojí za to pozrieť sa aspoň na jeho charakteristiku slovenskej inteligencie ako hybnej sily spoločnosti a vzor, hospodárstva ako základnej podmienky existencie a všestranného rozvoja. Národnostné ponímanie mnohých aspektov života Slovákov – ako determinujúceho sa národa je pochopiteľné v kontexte doby a vtedajších pomerov.
To, že dielo nemá byť akademicky samoúčelné, zdôrazňuje autor už v úvode: „Dielo chcem nastoliť v takej forme, aby ho i ľud i inteligent mohol s osohom čítať.“ Že sme aj dnes majstrami v prikrášľovaní a nahradzovaní obsahu formou, vidíme všade. Pomerne masívne kultúrne, intelektuálne, odborné a vedecké zázemie nie je zrejme dostatočne využité a účinné, keď si uvedomíme, kam sme dospeli a kam smerujeme v mnohých oblastiach. Čo predvádzajú niektorí akademici, vypovedá o mnohom.
„Ľud, práve tak ako inteligencia, nežije v zhode, vo svornosti, lež v zjavnom alebo utlmenom nepriateľstve. Kvôli individuálnym výhodám Slovák zapredá často nielen seba, ale i celý svoj národ.“ Často apeluje práve na inteligenciu, jej úlohu a zodpovednosť pri dosiahnutí úspechu národa, v čase hroziaceho nebezpečenstva či ohrozenia národnej existencie. „Žiaľno je, že na Slovensku sa nachodia ľudia, o ktorých môžem smelo povedať, že ich duševným športom je deštrukcia,“ píše ďalej.
Nemalú pozornosť venuje aj otázke hospodárstva a materiálno-existenčných podmienok slovenského ľudu. „My Slováci bedákame nad svojou biedou. V tomto bedákaní väzí mnoho pravdy, ale často aj bez všetkého základu. Ale bezútešnosťou nás naplňuje tá chyba, že často niet dosť intenzívnej práce a racionálny život tiež chýba.“
A ako sme na tom po vyše sto rokoch a vo vlastnom štáte? Zaujímajú nás prioritne témy a myšlienky budúcnosti, zlepšenia kvality života, spoločenskej atmosféry, spravodlivejšieho prerozdelenia zdrojov a riešenia (!) smerujúce k tomu? Alebo skôr podnety na vybitie nahromadených negatívnych emócií, frustrácií a nemohúcnosti. Vážme si túto nádhernú krajinu, nepodporujme sebazničujúci boj o verejnú mienku a moc. Aj zákonitý generačný konflikt môže byť dôstojný a férový.