Opičie kiahne Vírus vyvoláva obavy, ľudí po štyridsiatke by mala chrániť vakcína z mladosti

Počas pandémie koronavírusu sme si naplno uvedomili, ako ľahko a rýchlo je ľudstvo zraniteľné vírusmi či inými mikroorganizmami. Vďaka cestovaniu trvá vírusu jeho prenos z kontinentu na kontinent doslova pár hodín. Aj preto nové neznáme infekčné choroby tak rezonujú vo verejnom priestore.

Pred pár mesiacmi sa začali objavovať prípady neznámej hepatitídy s ťažkým priebehom u detí, od začiatku mája sa zas začali šíriť takzvané opičie kiahne. 

Vo viacerých európskych aj severoamerických štátoch lekári zaznamenali prípady infekcie Monkeypox vírusom (vírusom „opičích kiahní“). Potvrdených bolo už viac ako sto prípadov. Po Česku sa vyskytli aj v neďalekej Viedni, ich príchod na Slovensko je tak zrejme len otázkou času. Ak tu už nie sú, len o nich ešte nevieme.

Ako ochorenie opičích kiahní vyzerá?

Choroba opičích kiahní má podobné príznaky ako pravé kiahne. Má však, našťastie, ľahší priebeh a je výrazne menej smrteľná. Kým pri pravých kiahňach bola smrtnosť okolo 30 percent, pri opičích kiahňach sa podľa WHO pohybuje na úrovni tri až šesť percent. To znamená, že zo sto nakazených zomrú traja až šiesti. 

Ochorenie sa začína nešpecifickými príznakmi ako horúčka, zväčšené lymfatické uzliny, únava či bolesť svalov, vyčerpanosť. Po jednom až piatich dňoch prichádza k výskytu kožnej vyrážky podobnej ovčím kiahňam, ktorá prechádza do tekutinou naplnených pupienkov a na záver do chrastičiek.

Obvykle sa najskôr objavujú na tvári a postupne sa vyskytujú na celom tele vrátane dlaní a chodidiel. Pri súčasných prípadoch hlásených v Európe sa však často objavujú najskôr v oblasti genitálií a až následne na celom tele vrátane tváre. Inkubačný čas je obvykle 6 až 16 dní, ale môže byť až do 21 dní. Po odpadnutí chrasty je človek neinfekčný a príznaky zvyčajne zmiznú do dvoch až štyroch týždňov.

Pochádza vírus z opíc? 

Pomenovanie ochorenia aj vírusu naznačuje, že zdrojom nákazy sú opice, ale nie je to pravda. Pomenovanie vychádza z histórie. Vírus totiž objavili v roku 1958 v chorých opiciach privezených na vedecké účely do Dánska z Afriky.

Síce opice trpia na ochorenie rovnako ako ľudia, rezervoárom sú viaceré druhy hlodavcov žijúcich Afrike ako potkany alebo veverice. To znamená, že človek sa nakazí najľahšie pri kontakte s hlodavcom, prípadne pri spracovávaní jeho mäsa, ako sa to deje v niektorých oblastiach sveta.

Následný prenos z človeka na človeka vyžaduje veľmi blízky kontakt, prípadne prítomnosť veľkých kvapôčok napríklad po kýchnutí.

Prečo sa vedci obávajú opičích kiahní?

V minulosti sa už opičie kiahne v Európe vyskytli, avšak išlo vždy len o importované prípady, prípadne sa preukázal iný jasný epidemiologický súvis s endemickými krajinami v Afrike (napr. import zvierat).

Súčasný zvýšený výskyt prípadov v Európe je však znepokojujúci práve tým, že pribúdajú infekcie bez zjavnej epidemiologickej súvislosti s endemickými krajinami. K prenosu z človeka na človeka teda prichádza priamo v Európe. Predstaviteľ WHO a odborník na infekčné choroby David Heymann však priniesol teóriu, že opičie kiahne sa šíria v genitálnej forme rovnako ako sexuálne prenosné infekcie, čo dnes zosilnilo ich prenos po celom svete.

Väčšinu súčasných prípadov zaznamenali v LGBTI komunitách u mladých mužov majúcich sex s mužmi. K prenosu však nedochádza len pri pohlavnom styku, a už vôbec nie len pri homosexuálnom.  

Čítajte tiež

Opičie kiahne Ohniskom nákazy mohol byť dúhový pochod, WHO už mimoriadne zasadala

V rámci Európy bolo potvrdených už viac ako 100 prípadov alebo podozrení na túto nákazu – v Nemecku, Portugalsku, Španielsku, Taliansku, Francúzsku, Švajčiarsku a Británii.

Kiahne sa môžu prenášať aj kvapôčkovou infekciou, vyžaduje si však veľmi blízky a priamy kontakt tvárou v tvár. Nejde o prenos aerosólom, ako to poznáme pri víruse SARS-CoV-2, ale väčšími kvapôčkami, ktoré sa nevznášajú v ovzduší, ale klesajú k zemi.

Kto by mal byť pred kiahňami na pozore?

Predpokladá sa, že aspoň do istej miery sú voči ochoreniu chránení ľudia, ktorí boli zaočkovaní vakcínou proti pravým kiahňam. Teda dnešní štyridsiatnici a starší sú pravdepodobne chránení.

Nepriamo to potvrdzuje aj fakt, že všetky v súčasnosti opísané prípady sa vyskytli u mladších ľudí, ktorí sa narodili po roku 1980, keď sa vďaka celosvetovej eradikácii očkovanie voči pravým kiahňam zastavilo. Väčšina z nás skôr narodených má na ramene „chráničku“, čo je známka, že sme zaočkovaní.

Našťastie (v tomto prípade), počas minulého režimu sa zaočkovanosť v rámci povinnej vakcinácie blížila ku 100 percentám. Pri nejasnostiach máme zápis o očkovaní v zdravotnej dokumentácii.  

Príbuzenstvo s vírusom pravých kiahní budí obavu, na druhej strane ide o dobrú správu, lebo vo veci vírusu pravých kiahní máme dobré dáta a taktiež je k dispozícii vakcína. Preto nevstupujeme na úplne neprebádaný terén, ale, naopak, vedci môžu nadviazať na doterajšie poznatky a skúsenosti.

Dajú sa kiahne liečiť?

Príznaky ochorenia sú u väčšiny dospelých ľudí zatiaľ relatívne mierne, napriek tomu netreba brať ochorenie na ľahkú váhu.

Liečba je nateraz len symptomatická, pri riziku závažného priebehu je možné podať špecifické antivirotiká ako Tecovirimat a ďalšie lieky so zatiaľ nejasným efektom. Po kontakte je na zváženie podanie vakcíny proti pravým kiahňam, ktorá však nie je bežne dostupná. Jej účinnosť sa predpokladá okolo 85 percent.

Pri podozrení na ochorenie odoberieme ster priamo z kožnej vyrážky, prípadne aj z hrdla a následne vírus detegujeme v laboratóriách pomocou metódy PCR.

Prečo vírus vyvoláva obavy?

Tento vírus vyvoláva obavy preto, lebo je príbuzným najnebezpečnejšieho vírusu v dejinách ľudstva – vírusu pravých kiahní, ktorému sú pripisované stovky miliónov obetí.

Tento vírus ľudstvo trápil posledných 12-tisíc rokov, do Európy sa dostal v 6. storočí a odvtedy sa mu tu dobre darilo. Vírusu sa nevyhli ani vtedajšie najvýznamnejšie rody, kde vírus zabíjal účinne rovnako ako v ostatných sociálnych skupinách.

Vírus varioly napríklad dopomohol k dobytiu Ameriky, lebo historici predpokladajú, že spolu s ďalšími európskymi chorobami zlikvidoval približne 90 percent vtedajšej populácie Ameriky. Jeho šírenie sa však podarilo úplne zastaviť vďaka vakcinácii.

Tú zaviedol anglický lekár Edward Jenner v roku 1796. Vykonal experiment, počas ktorého vložil hnis od dojičky s kravskými kiahňami (ochorenie podobné pravým kiahňam) do kože zdravého 8-ročného chlapca. Chlapca následne vystavil pravým kiahňam a ten neochorel.

Jenner dospel k názoru, že takýmto spôsobom dokáže človeka ochrániť bez toho, aby sa vírusom aj naozaj nakazil. Dovtedy existoval jediný účinný spôsob, ako sa vyhnúť ochoreniu, a to bolo  prekonanie samotného ochorenia v minulosti tak, že človek nezomrel. 

Tak vznikla prvá úspešná vakcína, termín, ktorý vytvoril sám Jenner z latinského slova „vacca“, teda krava. Vakcinácia sa postupne rozšírila do celého sveta a od roku 1980 je vírus pravých kiahní vyhlásený za eradikovaný vďaka celosvetovej očkovacej kampani. V súčasnosti sa nachádza len v dvoch laboratóriách na svete s najvyššou možnou ochranou.