Anketa Mal by Západ tlačiť Ukrajinu do kompromisu s Ruskom?

Viac ako štyri pätiny Ukrajincov sú presvedčené, že ich krajina by sa v rámci mierovej dohody s Ruskom za žiadnych okolností nemala vzdať nijakých svojich území. Súčasne sa na Západe čoraz hlasnejšie ozývajú hlasy, podľa ktorých by malo prísť čo najrýchlejšie k mierovej dohode medzi Ukrajinou a Ruskom, ktorá umožní Putinovi zachovať si tvár.

V tejto súvislosti sme našim respondentom položili dve nasledujúce otázky: 

1. Mal by Západ tlačiť Ukrajinu ku kompromisnej dohode s Ruskom aj v takom prípade, že sa Rusko nestiahne z území, ktoré obsadilo po 24. februári?

2. Niektoré štáty EÚ na čele s Francúzskom sa stavajú skepticky k vízii Ukrajiny ako členského štátu Únie, prezident Macron navrhuje, aby sa Ukrajina stala súčasťou akéhosi európskeho politického spoločenstva, ktoré bude mať blízke vzťahy s EÚ. Páči sa vám tento Macronov koncept alebo by EÚ mala v júni ponúknuť Ukrajine štatút kandidátskej krajiny, ktorá smeruje k plnohodnotnému členstvu v EÚ?

Milan Krajniak, minister práce, sociálnych vecí a rodiny

1. Na veľké prekvapenie Ruska je Ukrajina schopná brániť sa a držať územnú celistvosť svojho štátu. Už desaťročia sa všeobecne prezentuje názor, že Rusko je potrebné chápať, čo znamená, že pri vyjednávaní dostane niečo navyše len preto, že je Rusko a nesmie sa cítiť urazené, a takto medzinárodné vzťahy nemajú fungovať. Tie majú fungovať na rovnováhe síl. Rusko v tomto prípade urobilo chybu a je v našom záujme, aby Ukrajina vyšla z tejto vojny čo najsilnejšia.

Rusko by nemalo dostať ústupky iba preto, aby sa cítilo menej ponížené. V prípade, ak dôjde k poníženiu Ruska, bude to zodpovednosť iba prezidenta Putina, ktorý sa pre túto vojnu rozhodol. Pokiaľ bude mať Ukrajina odhodlanie bojovať, tak Západ by nemal tlačiť na Ukrajinu, aby sa vzdala časti svojho územia. Samozrejme, je výhodné, aby bol mier uzatvorený čo najskôr, ale nesmie byť podmieňovaný ústupkami zo strany Ukrajiny.  

2. Ukrajine by mal byť navrhnutý kandidátsky status s úzkou väzbou na EÚ, a to čím skôr. Samozrejme, za podmienok, že Ukrajina dodrží všetky štandardy na vstup do Európskej únie. Pre Slovensko by bol tento krok výhodný hlavne kvôli možnostiam pre ekonomický rozvoj východného Slovenska. Dôkazom toho, že by tento systém fungoval, je aj fakt, že po prijatí odídencov z Ukrajiny nedochádza k vytláčaniu našich ľudí z trhu práce. Práve naopak, sú vhodným doplnením pre profesie, ktoré boli dlhodobo neobsadené. Preto považujem tvrdenia Francúzska o vstupe Ukrajiny do EÚ o 15 rokov za veľmi neférové a nevýhodné.

Jaroslav Naď, minister obrany

1. Slovenská republika deklaruje svoj postoj jednoznačne už od začiatku ruskej invázie na Ukrajine, ktorú rázne odsúdila. Ukrajina je zároveň samostatný štát, ktorý musí rozhodovať o svojich záležitostiach sám.

2. Ukrajina jasne prejavila záujem stať sa súčasťou Európskej únie. Slovensko podporuje otvorenosť EÚ voči každej krajine, ktorá splní podmienky. Platí to aj v prípade Ukrajiny.

Miriam Lexmann, europoslankyňa za KDH

1. Je dôležité nájsť také diplomatické riešenie, s ktorým môžu súhlasiť aj samotní Ukrajinci. Nepovažujem za morálne ani realistické uzatvárať dohody poza ich chrbát. Takýto spôsob by totiž len pomohol agresorovi a riešenie by bolo len dočasné. Hľadiac na donebavolajúce ľudské utrpenie, ktoré na Ukrajine spôsobil, si neviem predstaviť žiadnu situáciu, v ktorej by si „Putin mohol ešte zachovať tvár“. Jeho armáda bola porazená pred Kyjevom, na Donbase má ťažké straty a už dnes stratilo Rusko viac vojakov než Sovietsky zväz za celú vojnu v Afganistane. Ak „zachovať si tvár“ znamená nechať Putinovi pod kontrolou ukrajinské územie, tak to by bolo možné len so súhlasom Ukrajiny. Bez toho totiž vzniknú nové krivdy, ktoré nemôžu vytvoriť základ trváceho mieru.

2. Aj kvôli Francúzsku EÚ už dlhodobo nemá jasnú stratégiu rozširovania a dokonca sa samotné slovo „rozšírenie“ mnohokrát aj bojí vysloviť. Želám si, aby sme Ukrajine udelili štatút kandidátskej krajiny, čo je významný symbol. Na druhej strane je potrebné byť realistický v tom, že Ukrajina nevstúpi do EÚ v najbližších rokoch, bude to dlhý proces.

Musíme však ukázať politickú vôľu, a to aj kreatívnym spôsobom, napríklad tak, ako sa mi to podarilo presadiť vo viacerých správach Európskeho parlamentu – aby EÚ prizvala Ukrajinu, Moldavsko, Gruzínsko či krajiny západného Balkánu na zasadnutia pracovných skupín Komisie alebo Rady vrátane neformálnych zasadnutí Rady. To im môže významne pomôcť pri reformách, a teda pripravenosti na eventuálne členstvo. Je potrebné si tiež uvedomiť, že mnohé politické otázky, ktoré dnes riešime, sa týkajú globálnych geopolitických výziev a je teda potrebné, aby sme na ne hľadali odpovede spoločne so svojimi partnermi, ktorí sú zároveň našimi susedmi.

Martin Klus, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí

1. Ruská invázia na Ukrajinu bola nevyprovokovaná a je neospravedlniteľná. Každú vojnu sprevádza utrpenie nevinných a každá vojna sa nakoniec musí skončiť. V tomto duchu vnímam aj správy o možnom diplomatickom riešení konfliktu vyvolanom Putinovým režimom medzi Ruskom a Ukrajinou. Niet pochýb, že Slovensko, a verím, že aj celé medzinárodné spoločenstvo, podporuje diplomatické riešenie konfliktu rovnako, ako to platí pri iných konfliktoch. No nezabúdajme, že 24. 2. to bola Ruská federácia, kto bezdôvodne napadol svojho suverénneho suseda – Ukrajinu. Z toho musia vychádzať aj úvahy o diplomatickom riešení.

Inými slovami, bolo by nesprávne, keby ktokoľvek tlačil na Ukrajinu, aby pristúpila na kompromisy s Ruskom. Riešenie musí byť pre Ukrajinu prijateľné a nie nanútené. Ak má byť udržateľné, nesmie byť na úkor Ukrajiny, ale musí rešpektovať jej slobodu, zvrchovanosť a územnú celistvosť. Pretože Ukrajina sa bráni pred agresiou. Základnou podmienkou je, aby Rusko okamžite zastavilo útoky proti Ukrajine a stiahlo z jej zvrchovaného územia svoje sily.

2. Vízia prezidenta Emmanuela Macrona o európskom politickom spoločenstve je nateraz skutočne len víziou, o ktorej nemáme bližšie informácie, preto sa k nej nemožno podrobnejšie vyjadriť. Slovensko však podporuje udelenie kandidátskeho štatútu Ukrajine, ale aj tu platí, že sa na takejto zásadnej otázke musia zhodnúť všetky členské štáty EÚ.

Touto otázkou sa však budeme detailnejšie zaoberať až po tom, keď svoje stanovisko k prihláške Ukrajiny predstaví Európska komisia. Okrem obnovy a rekonštrukcie Ukrajiny, na čo vláda SR nezabúda, je tiež potrebné zamerať sa na reformy, ktoré priblížia Ukrajinu európskym štandardom. Preto sa domnievame, že skoré udelenie štatútu kandidáta na členstvo v EÚ by bolo nielen symbolickým potvrdením toho, že Ukrajina patrí do rodiny európskych krajín, ale zároveň aj dodatočnou motiváciou pre Ukrajinu na ďalšie reformy. V rámci EÚ sme povedali, že sme otvorení voči každej krajine, ktorá splní príslušné podmienky. Toto by malo platiť aj pre Ukrajinu.

Ivan Mikloš, exminister financií, budúci člen poradného výboru pre obnovu Ukrajiny

1. Akákoľvek dohoda, ktorá umožní, aby sa Ukrajina nevrátila do svojich pôvodných hraníc spred roka 2014, by bola zlou dohodou, pretože by znamenala precedens zmeny hraníc silou a zakladala by do budúcnosti veľkú mieru nestability všade vo svete, najmä však v regióne strednej a východnej Európy.

Civilizovaný svet by mal Ukrajine pomáhať vojensky, finančne aj humanitárne až dovtedy, kým nevytlačí ruského agresora za svoje hranice. K akému dátumu to bude, by malo byť na rozhodnutí Ukrajiny a jej demokraticky zvoleného vedenia.

Problém kompromisu návratu do hraníc spred 24. 2. 2022 je v tom, že by zakladal neistotu a nestabilitu aj na samotnej Ukrajine a to by zrejme znemožnilo nielen úspešnú integráciu do EÚ, ale aj úspešnú rekonštrukciu krajiny, ktorej predpokladom je okrem zahraničnej pomoci aj vysoký prílev súkromných priamych zahraničných investícií. Ďalším problémom takéhoto zlého kompromisu je, že od 21. 2. 2022 došlo zo strany Ruska k uznaniu tzv. Doneckej a tzv. Luhanskej ľudovej republiky v hraniciach celej Doneckej a celej Luhanskej oblasti, napriek tomu, že predtým separatisti od roku 2014 ovládali len asi jednu tretinu týchto oblastí.  

2. Ukrajina by sa mala stať členskou krajinou EÚ, no, samozrejme, až po skončení vojny a po splnení všetkých podmienok členstva. Dnes by však Ukrajina mala celkom určite dostať kandidátsky štatút, ktorý nie je rozhodnutím o budúcom členstve, ale vyjadruje vôľu krajín EÚ Ukrajinu v budúcnosti (po splnení vyššie spomenutých podmienok) za členskú krajinu prijať.

Andrej Žiarovský, spolupracovník Postoja

1. História pozná nejeden prípad, keď vyhrať vojnu ešte neznamenalo vyhrať trvalý mier. Typickým príkladom je Versaillský mier, z ktorého sa stalo len akési dvadsaťročné prímerie medzi dvoma svetovými vojnami. Pokusy chápavo vychádzať agresorovi v ústrety končievajú podobne tristne – stačí si pripomenúť Mníchov 1938 a to, čo po ňom nasledovalo.

Analogická recidíva vojny by hrozila aj v prípade prebiehajúceho rusko-ukrajinského konfliktu, keby napadnutá bojujúca strana bola dotlačená k nevýhodnému mieru proti svojej vôli a ešte k tomu svojimi de facto spojencami. Vychádzajúc z nedávnej histórie si Rusko či lepšie povedané jeho prezident môže z takéhoto mieru odniesť vnútorné presvedčenie, že agresia voči susedovi mu zase prešla (podobne ako v roku 2008 proti Gruzínsku či v roku 2014 prvýkrát proti Ukrajine) a výsledok vezme len ako oddychový čas pred ďalším kolom výbojov.

Ukrajinu môže Západom vnútený nevýhodný mier, ktorý fakticky legalizuje územné zisky Ruska, politicky destabilizovať. Takto oslabená Ukrajina by ďalšiemu útoku nemusela odolať a to by už vojnu nekompromisne prinieslo priamo na naše hranice. Toto rozhodne nie je v záujme Slovenska.

A potom je tu ešte nevyhnutná otázka garantovania takéhoto mieru. Ktorý z európskych štátov si dokáže vziať na zodpovednosť vynútenie dodržiavania tohto mieru hoci aj vojenskou silou, pokiaľ jedna zo strán konfliktu pokoj zbraní po čase naruší? Osud minských dohôd z rokov 2014/2015 by mal byť dostatočným varovaním.

2. Keď sa v apríli 2008 na samite NATO riešil prístupový proces Gruzínska a Ukrajiny do NATO, niektoré európske členské štáty vtedy tiež prišli s riešením, ktoré bolo zdanlivo diplomaticky veľmi elegantné, ale zároveň podobne polovičaté.

Vo svojich dôsledkoch takýto prístup povzbudil ruského prezidenta k vojenskému útoku na oba spomínané štáty, pretože si vyhýbavý prístup členských štátov NATO k Ukrajine a Gruzínsku vysvetlil ako ľahostajnosť Západu k ich osudu. V tomto prípade by zjavne bolo lepšie postupovať v duchu Mt 5,37: Reč vaša nech je áno – áno, nie – nie a čo navyše je, od zlého pochádza.