Róbert Letz, Katedra histórie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave,
Branislav Kinčok a Peter Jašek, Ústav pamäti národa v Bratislave
Neboli to romantickí rojkovia, ani dobrodruhovia, ale mladí idealisti, ktorí nedokázali ostať pasívni. Ocenenie prezidentky bolo adekvátnym ohodnotením ich obete. Preto prekvapili niektoré medializované stanoviská, ktoré ich vykresľovali ako dôležitých protagonistov ľudáckeho režimu. Nezabúdajme, že nejde len o tých troch popravených, ale o všetky obete komunistického režimu.
Najdôležitejším pilierom akejkoľvek pamäťovej politiky musí byť objektívna historiografia, tvorená v slobodnom prostredí, umožňujúca nielen slobodný výskum, ale aj interpretáciu historických faktov. Z dokumentov, ktoré sú v súčasnosti pre výskum k dispozícii vyplýva, že Púčik, Tunega a Tesár nemali v programe obnovenie nedemokratického režimu Slovenského štátu. Zasadzovali sa za pluralitnú demokraciu a odmietali tak komunizmus, ako aj nacizmus. Prijímali myšlienku stredoeurópskej federácie. Viaceré medializované tvrdenia medzi ich angažovaním sa v rokoch 1944 a 1945 nediferencujú. Po príchode na vysokoškolské štúdiá do Bratislavy sa stali frekventantmi Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže, čím bolo podmienené získanie internátu. Tento kurz však neabsolvovali. Eduarda Tesára z neho dokonca vylúčili. Historické dokumenty, ktoré máme k dispozícii jednoznačne nepotvrdzujú, že Púčik, Tunega a Tesár počas Slovenského národného povstania a po jeho skončení niekoho udali alebo niekomu spôsobili ujmu. Tesár dokonca pomáhal prenasledovaným povstaleckým vojakom na úteku. Tunega sa na pokyn Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže ako rádioamatér zúčastnil vo februári 1945 krátkeho dvojtýždňového spravodajského kurzu. Určite nebol po vojne odsúdený za kolaboráciu. Apelujeme preto na autorov uvedených článkov, aby svoje tvrdenia doložili relevantnými a hodnovernými historickými dokumentmi, ktoré podporujú ich tvrdenia o exponovaní uvedenej trojice, či nebodaj „udávaní a poškodení protifašistickým bojovníkom“. V opačnom prípade totiž nejde len o deformovanie histórie, ale o niečo oveľa závažnejšie.
Púčik, Tunega ani Tesár nespolupracovali so slovenským exilovým politikom Ferdinandom Ďurčanským. Dôvodov, prečo vystúpili po vojne, bolo viac: Neriešená otázka postavenia Slovenska v obnovenom Československu, režim Národného frontu, ktorý nepripúšťal politickú opozíciu a v ktorom mali rozhodujúce postavenie komunisti, zlá hospodárska situácia a útoky na katolícku cirkev – poštátnenie cirkevného školstva, zastavenie cirkevnej tlače a rušenie náboženských spolkov.
Rovnako závažný je fakt, že v mediálnych článkoch minimálne rezonovala skutočnosť, prečo boli všetci traja ocenení najvyšším štátnym vyznamenaním. Nebolo to pre ich minulosť v rokoch 1944 a 1945. Tou skutočnosťou bolo, že sa aktívne postavili na odpor proti komunistickej totalite. Zastrešovali sa pritom demokratickým politickým programom a svoje činy konali v spojení s demokratickou veľmocou, Spojenými štátmi americkými. Nasadzovali pritom nielen vlastný život, ale aj životy a slobodu svojich blízkych a priateľov. Z nich mnohí na stretnutia s nimi doplatili stratou slobody a brutálnym prenasledovaním.
Netreba tiež zabúdať, že na trest smrti bol pôvodne odsúdený aj Ľudovít Gálik, ktorý hrdinsky bojoval počas Slovenského národného povstania pri Telgárte, čo mu napokon zachránilo život. Povstania sa zúčastnili aj desiatky ďalších ľudí, ktorí im pomáhali. Púčika, Tunegu a Tesára zaistila v januári 1949 komunistická Štátna bezpečnosť a v máji 1949 odsúdila totalitná komunistická justícia. O tom, že rozsudok doživotného väzenia sa zmenil na trest smrti, rozhodla v zákulisí v roku 1950 bezpečnostná komisia KSČ. Vykonštruovaný proces Albert Púčik a spol. patril k najväčším procesom komunistického režimu na Slovensku, navyše s udelením absolútnych trestov. Toto sa dialo v čase, kedy väčšina spoločnosti prijala nastupujúci totalitný režim skôr ľahostajne a bála sa proti nemu niečo podniknúť. Tragický osud trojice Púčik – Tunega – Tesár odzrkadľuje zložitosť moderných slovenských dejín a priam nabáda, aby sme sa vystríhali jednostranných súdov. Ich obeť si zaslúži rešpekt, uznanie a úctu.
V Bratislave 24. mája 2022