Tí druhí a UFO Výčitky rodiča, ktorého dieťa sa nechce učiť

Prajeme si, aby študovali, a ony neštudujú, aby sa s nami rozprávali, a im sa do toho vôbec nechce, aby nám hovorili pravdu, a ony nás klamú, aby boli viac prívetivé, a ony len na všetko hundrú...

Skrátka, túžime po tom dobre, ktoré ony zanovito odmietajú. Dôsledkom toho je naše rozhorčenie, ktoré osciluje raz na jednu, raz na druhú stranu: od pravidelných výsluchov k napomínaniam, od udeľovania trestov k nahradzovaniu (robenie vecí za nich). Pripomínajú „mimozemšťanov“ (tal. alieni), slovo pochádzajúce z latinčiny, ktoré evokuje vzdialené galaxie, ale celkom prozaicky znamená aj „iný ako ja – odlišný odo mňa“, čiže označuje toho, kto nie je mojím vlastníctvom.

Nedávno som dostal list od jednej matky, ktorá sa zúčastnila na večeri o vzdelávaní a škole. V liste o svojom synovi hovorí presne týmito slovami: „Som matka jedného veľkého ufa (má 15 rokov a je vysoký 1,86 m), ktoré práve dosahuje plnosť svojej ‚ufovosti‘; minulý týždeň som sa zúčastnila na stretnutí s Vami. Boli to pre mňa dve hodiny, ktoré mi umožnili vymaniť sa zo svojich pocitov viny, pomohli mi nájsť odpovede na moje otázky, a to ma povzbudilo natoľko, aby som sa podujala urobiť čosi nepredvídané, neočakávané.“

Na začiatku takýchto stretnutí vždy zvyknem hovorievať: „Nemám pre vás riešenie. Riešením ste vy, ak sa nestotožníte s pocitmi viny, ktoré vás paralyzujú.“ Čo také „neočakávané“ dokázala urobiť táto matka?

Rodič je zo svojho dieťaťa, ktoré sa neučí, frustrovaný a snaží sa ho preto prinútiť k tomu, aby sa konečne učilo.Zdieľať

Rád by som začal filmom Coda (akronym pre Children of Deaf Adults – Deti nepočujúcich dospelých), ktorý na nedávnom udeľovaní Oscarov získal cenu za najlepší film. Film je remakom kvalitného francúzskeho filmu z roku 2014 a rozpráva príbeh rodiny Rossi z Gloucesteru v štáte Massachusetts, ktorú tvoria matka, otec a dve deti, chlapec a dievča.

Zatiaľ čo tí prví traja menovaní sú hluchí, posledná, Ruby, počuje a vďaka posunkovej reči je tlmočníčkou medzi svojou rodinou a svetom. Všetci pracujú ako rybári a Ruby preto musí zladiť večerné výjazdy na rybolov so svojimi školskými povinnosťami. Bez nej by totiž nebolo možné pokračovať v rodinnom podnikaní.

Dievča však objaví svoje povolanie a vďaka špeciálnemu učiteľovi sa pripravuje na to, aby zvládla prijímačky na vysokú školu, čo ju zavedie ďaleko od domova. Túžba pomôcť rodine, ktorá je od nej závislá, a túžba rozprestrieť krídla a vzniesť sa za svojím snom sa dostávajú do konfliktu, rodinné vzťahy sú napäté, zdá sa, že pre ňu niet východiska: má zradiť rodinu alebo seba?

Film mi pripomenul, čo o šťastí hovoril veľký psychiater Alfred Adler: naše nešťastie/nespokojnosť závisí od medziľudských vzťahov, v ktorých sa neuskutočňuje správna „deľba práce“, t. j. nerobíme svoju čiastku práce a/alebo predstierame, že robíme tú čiastku práce, ktorá prináleží tým druhým.

Môže to vyzerať napríklad takto: rodič je zo svojho dieťaťa, ktoré sa neučí, frustrovaný a snaží sa ho preto prinútiť k tomu, aby sa konečne učilo.

Robí to však tak, že zasahuje do úlohy dieťaťa: pokarhaniami, neustálym kontrolovaním, trestami...

Zameriava sa len na výsledok tým spôsobom, že preberá na seba úlohu, ktorá mu neprináleží, čo má potom deštruktívne následky pre ich vzťah.

Tajomstvo spočíva skôr v primeranej „deľbe práce“: úloha rodiča tkvie v tom, aby svojmu dieťaťu umožnil študovať – vytvoril mu adekvátne podmienky, ale v konečnom dôsledku je to úloha dieťaťa, ktoré sa potrebuje rozhodnúť, či bude napokon študovať alebo nie, vediac, že ponesie následne všetky dôsledky svojho rozhodnutia, či už v tom dobrom zmysle slova, alebo v tom zlom.

Adlerovská psychológia neodporúča rodičom, aby nijako nezasahovali alebo aby neprejavili záujem o to, čo dieťa robí.Zdieľať

Môže to znieť ako laxný postoj, ale je to naopak, pretože takýto prístup pobáda rodičov k namáhavejšej tvorivosti práve preto, že ich oslobodzuje od ich zväčša zaužívanej reaktívnej výchovy založenej na pocitoch viny, ktoré vedú k nadmernému vmiešavaniu sa a kontrole.

Dobre to vysvetľuje jedna pekná kniha, ktorá popularizačným štýlom sprístupňuje adlerovskú psychológiu širokej verejnosti: „Existuje jednoduchý spôsob, ako zistiť, čia úloha by to mala byť: spýtajte sa sami seba, kto je adresátom výsledku, ktorý vznikol danou voľbou/rozhodnutím. Keď sa dieťa rozhodne, že nebude študovať, výsledok tohto rozhodnutia – zaostávanie za svojimi rovesníkmi alebo prijatie na svoju preferovanú školu – nie je určený rodičom, ale dieťaťu.

Inými slovami, štúdium je úlohou dieťaťa.

Dnes mnohí rodičia používajú výraz ‚pre tvoje dobro‘, ale robia to v skutočnosti len preto, aby dosiahli svoje vlastné dobro, teda ciele, ktorými môžu byť napríklad potreba budiť dobrý dojem, čiže potreba predvádzať sa pred kolegami v práci, susedmi alebo širšou rodinou študijnými (ale nie nutne len nimi) výsledkami svojho syna či dcéry (prestíž), alebo túžba po kontrole (moc).

Inými slovami, nie je to pre jeho vlastné dobro, ale pre to konkrétne preferované dobro jeho rodičov. Prirodzene, dieťa kladie v takom prípade odpor voči rodičom práve preto, že vetrí vo vzduchu klamstvo...

No aby nedošlo k nedorozumeniu, adlerovská psychológia neodporúča rodičom, aby nijako nezasahovali, aby mali postoj akejsi nevedomosti alebo aby ani neprejavili nijaký záujem o to, čo dieťa naozaj robí.

Ak má problémy s učením, rodič mu vysvetlí, že je to jeho úloha a že mu je pripravený pomôcť vždy, keď sa mu bude chcieť učiť, ale bez toho, aby sa príliš vmiešaval do jeho úlohy.

Ak dieťa nevysloví žiadnu žiadosť o pomoc, je každé vmiešavanie sa rodiča zbytočné. Vynútenie si želanej zmeny, ignorujúc pritom zámery konkrétnej osoby, slúži napokon len na to, aby u nej vyvolalo negatívnu reakciu“ (Ichiro Kishimi a Fumitake Koga, Il coraggio di non piacere).

Dosiahnuť to nie je vôbec jednoduché, keďže sme až príliš zaujatí výsledkami a osobným imidžom, ale ako sa hovorí v prísloví: „Priveď koňa k vode a on sa už sám rozhodne, či sa napije.“

To je práve tá namáhavá úloha každého vychovávateľa, rodiča nevynímajúc, aby privádzal tých, ktorí sú mu zverení, k vode, kde im s pokorou musí ustúpiť, aby im prenechal priestor: či sa budú chcieť napiť alebo nie, zostáva len na nich. A to platí v každej výchovnej oblasti (a nielen v nej): od ustlania si postele až po výber univerzity. Často sa domnievame, že deťom pomáhame, keď zaujmeme ich miesto: nielenže ich nútime piť, ale niekedy pijeme namiesto nich!

Tvojou prácou je študovať, ale ak ma budeš potrebovať, som tu pre teba.Zdieľať

Našou úlohou je vyhnúť sa jednak ľahostajnosti a jednak kontrole; čiže našou úlohou je opätovne potvrdzovať našu prítomnosť („tvojou prácou je študovať, ale ak ma budeš potrebovať, som tu pre teba“).

Takéto správanie si vyžaduje zrieknutie sa našich očakávaní v prospech dôvery a prinavracia dieťaťu zodpovednosť za jeho hlavnú úlohu: dôsledky jeho rozhodnutí sú len na ňom. Takto rastie a my sa krôčik po krôčiku zbavujeme pocitu viny a úzkostlivých obáv o výsledok, ktoré sa však zakladajú na dosiahnutí nášho dobra, nie na jeho.

Počas tých rokov, čo už učím, som sa sám naučil, no mnohokrát som sa najprv musel pomýliť, kým som si to uvedomil, že mám svojim študentom dôverovať týmto spôsobom a necítiť sa frustrovaný, keď ma „zradia“ alebo keď ich prístup k štúdiu nezodpovedá mojim očakávaniam.

To ma priviedlo k vymýšľaniu výchovných gest s prekvapivými výsledkami: ak ich zoberiete k vode a sú smädní, napijú sa.

Stáva sa to napríklad pri čítaní kníh: poviem im, prečo im ich dávam čítať, prečo mi zobrali spánok a zmenili život, vyvolám v nich zvedavosť, stanovím termín a potom úryvky z nich použijem ako námety slohových prác alebo na triednu diskusiu... ale nekontrolujem, či ich naozaj čítali, to vyplynie prirodzene z toho, ako sa zapájajú alebo ako mlčia.

Takto tie knihy mnohí z nich naozaj čítajú, iní predstierajú, že ich čítajú, ďalší ich vôbec nečítajú (presne to by sa aj stalo, keby som zaviedol kontrolné postupy a mechanizmy).

Nezaujíma ma, či ich prečítali „kvôli mne“ alebo „kvôli svojmu dobru“, veď nie som predsa policajt, ktorý riadi a kontroluje deti, ale dospelý, ktorý si robí svoju čiastku práce: „Vezmem ťa k vode, ak chceš uhasiť svoj smäd, rozhodni sa sám.“

Zdarným výsledkom tohto postupu je to, že sa cítia byť pobádaní do toho, aby si plnili svoju čiastku práce viac, ako keby som ich do toho nejak nútil.

Počas toho večera, na ktorom sa zúčastnila spomínaná matka, ktorej list som citoval v úvode, som poslucháčom navrhol, že keď sa tínedžer uzavrie a vy neviete, ako mu pomôcť, čo vás, samozrejme, vie nahnevať, je čas opäť si rozdeliť úlohy: čo mám robiť ja a čo on?

Navrhol som im napríklad, že môžu svojim deťom napísať list (mimozemšťanom predsa tiež posielame signály do vesmíru!). V ručne písaných riadkoch môže rodič otvoriť svoje srdce dieťaťu a povedať mu, že vidí jeho ťažkosti a že by mu chcel byť viac nablízku, ale nevie, ako to urobiť, a preto niekedy používa nesprávne spôsoby alebo tóny hlasu, čím aj on sám trpí. V liste, ktorý nepriamo hovorí: „Ak ma potrebuješ, som tu pre teba, ale ty si ten, kto ma musí osloviť,“ sa neukazuje prstom na dieťa za to, čo od neho očakávam, ale ide o prst, ktorý je otočený smerom k tomu, kto list píše, a na to, čo prežíva.

Dieťa, ktoré dostane takéto slová, ich číta a znovu ich číta, a ak bude chcieť, otvorí sa. My sme ho týmto listom určite priviedli k vode: nechajme ho, nech si sám vyberie, či sa chce napiť. Iba tak sa môže stať hlavným hrdinom svojho príbehu, čo paradoxne znamená, že sa stáva slobodnejším.

Jazyk vynájdený láskou, ktorý vie rozdeliť úlohy, rúca blokády životodarných vzťahov.Zdieľať

Ako to dopadlo? Odvážna matka to uvádza takto: „Písanie listov svojim deťom nie je pre mňa ničím novým, ale zároveň ani neviem, prečo som na to v poslednom čase v ‚panike z ufa‘ vôbec nepomyslela. Ďakujem Vám, že ste mi pomohli zbaviť sa toho pocitu, ktorý ma tak veľmi paralyzoval, že ste mi umožnili vidieť v mojom tínedžerovi viac tých dobrých možností a vlastností, že ste mi pripomenuli, že písanie listu je niečo, čo spája ľudí, že ste ma prinútili k tomu, aby som konala proti svojej intuícii, aby som sa pozastavila nad svojou netrpezlivosťou, hnevom, nazlostenosťou a namiesto toho, aby som konala ako zvyčajne, konala presne opačným spôsobom: prekvapujúco. Fungovalo to: UFO si ma vyhľadalo, otvorilo sa mi, podelilo sa so svojimi ťažkosťami, rozplakalo sa... objali sme sa alebo skôr ono objalo mňa a potom som teda objala aj ja jeho (no aké krásne gesto od tínedžera vo fáze jeho odlúčenia!).“

Tento malý príklad nám pekne ilustruje, podobne ako je to vo filme Coda, že práve jazyk vynájdený láskou, ktorý vie rozdeliť úlohy, rúca blokády životodarných vzťahov.

Riešením nie je nahradiť toho druhého tým, že sa vtrhne na jeho pole pôsobnosti a zodpovednosti, ale riešenie spočíva v práci na tom svojom vlastnom poli: len to umožňuje vzťahu, aby rástol, a subjektom, aby sa oslobodili od tých očakávaní a pocitov viny, ktoré plodia len frustráciu a neustále nutkanie kontrolovať toho druhého.

Len tak zistíme, že tí druhí a UFO nie sú až takí nebezpeční (videli ste film Prvý kontakt – v origináli Arrival?), že v skutočnosti ide o to, aby sme našli univerzálny jazyk, ktorý zachraňuje, pretože nás privádza k plnému uskutočneniu vlastnej identity, a to nie prostredníctvom konfliktu a pretvorenia toho druhého podľa mojich predstáv a meradiel (vojna), ale prostredníctvom vzťahu, teda zosúladením našich rozdielov pre ešte väčší projekt (mier).

A to platí pre každý ľudský vzťah.