Pomoc tehotným ženám v kríze Podporovať ich, aby dieťa donosili, nestačí. To najťažšie príde, keď sa narodí

„Tehotná žena potrebuje počuť: ,Vy budete mama? To je krásne!‘ Keď je však už dieťa tu a ona to má ťažké, prídu otázky: ,Bolo mi to treba?‘ Potrebuje uistenie, že jej rozhodnutie bolo správne. No nielen to, musí zažívať, že sme pri nej, že ju sprevádzame a podporujeme. A na to často zabúdame,“ hovorí riaditeľka centier Dorka Jolana Šuleková.

Centrá Dorka pôsobia v Košiciach, Prešove, v Ružomberku a vo Zvolene, kde viac ako pätnásť rokov pomáhajú osamelým rodičom aj mladým dospelým po skončení náhradnej starostlivosti. 

S Jolanou Šulekovou sme hovorili o tom, čo nasleduje, keď u nich o siedmej večer zazvoní uplakaná žena s troma deťmi, ako sa budúce mamy učia, prečo je pohladiť lepšie ako nakričať, aj o tom, s čím sa stretáva matka samoživiteľka, keď si hľadá prácu a podnájom. 

Ovplyvnila vašu prácu alebo vaše klientky správa o nedávnej tragédii v hniezde záchrany?

S takýmto riešením situácie mamičky sa v našom centre nestretávame. Ak pri našej práci vidíme, že mamička zostala v tehotenstve sama, bez partnera, širšej rodiny a podpory, obraciame sa na partnerské projekty, ktoré sa špecificky venujú tehotným ženám v kríze. Keďže vychádzame z kresťanských hodnôt, naším nastavením je pomôcť žene, aby sa jej dieťatko mohlo narodiť. 

Jedna z mamičiek, ktoré sa na nás obrátili, bola obeťou obchodovania a otehotnela. Pomáhali sme jej, aby dieťa donosila. Zostali spolu, no nie natrvalo. Vyrastala v detskom domove, výchovu a starostlivosť o dieťa, bohužiaľ, nezvládla. Adoptovali si ho náhradní rodičia. Sprevádzali sme aj pár, ktorý čakal šieste dieťa a rozhodol sa pre možnosť adopcie. Našou snahou je, aby sa rodičia nemuseli rozhodnúť pre iné možnosti. 

Prečo preferujete iné možnosti? Hniezda záchrany nie sú podľa vás pre istú skupinu matiek vhodným riešením?

Túto možnosť nevylučujeme a hniezda záchrany vnímame ako veľkú pomoc. Zabezpečujú matkám anonymitu, no mnohé z nich svoje deti rodia samy, bez pomoci.

V našich zariadeniach sa snažím vytvoriť zázemie, v ktorom ženy cítia podporu. To znamená, že ak sa rozhodnú dať dieťa na adopciu, prejdeme spolu s nimi týmto procesom. Poznáme ich stav a pomáhame im pripraviť sa na situácie, ktoré môžu prísť. 

Stretávate sa s mladými ženami, ktoré sa rozhodujú pre utajený pôrod?

Za pätnásť rokov svojej práce pre centrum Dorka som sa s utajeným pôrodom nestretla. Naše mamičky poznáme a každý deň s nimi komunikujeme. Niektoré počas celého tehotenstva zvažujú, ako budú s dieťaťom ďalej žiť a či to vôbec zvládnu. Ak vidíme, že mamička má potrebné mentálne schopnosti, urobíme všetko pre to, aby sme ju podporili. Aby získala dôveru, že to zvládne. 

Na druhej strane, ak vyplynie, že to mamička nedá, pretože nemá možnosti ani zručnosti sa o dieťa postarať, a rozhodne sa pre adopciu, ešte pred pôrodom nadviažeme kontakt s úradmi aj s nemocnicou. Skôr ako utajený pôrod teda riešime formu prípadného adopčného procesu. Naším cieľom zároveň je, aby aj v nemocnici žena zažila ľudský prístup a nie výčitky, že sa dieťaťa zrieka. 

Tragédia v hniezde záchrany otvorila širšiu otázku pomoci tehotným ženám v kríze. Vy s nimi pracujete takmer dvadsať rokov. O akej kríze vlastne hovoríme?

„Nemám kde bývať“ je zvyčajne tá najakútnejšia potreba, s ktorou nás mamičky oslovia. Pri rozhovore sa potom otvoria aj ďalšie veci, v prvom rade vzťahy. Ak hovoríme o tehotnej žene v kríze, hľadajme za tým rozpadnutý partnerský vzťah či týranie, nefunkčné vzťahy v rodine. Niekto ženu opustil či zranil a ona ostala sama, toto je jej kríza. 

V tehotenstve predsa potrebujete blízkeho človeka, o ktorého sa opriete, ktorý vám uverí, že je vám zle. Niekto, kto vás bude sprevádzať do poradne a tešiť sa s vami na dieťa. Keď partner, s ktorým ste príchod dieťaťa mali očakávať, tu zrazu nie je, je veľmi ťažké sa popri tom všetkom, čo sa deje, vnútorne naladiť na radosť. 

Dá sa hovoriť o nejakom spoločnom menovateli alebo je každý príbeh týchto žien individuálny?

Menovateľov je veľa: generačná chudoba, alkoholizmus, domáce násilie či psychické problémy, závislosti, exekúcie, nedostatočné vzdelanie, rôzna mentálna úroveň, chýbajúce rodičovské zručnosti, život prežitý v detskom domove. Samozrejme, nie u každého sa vyskytnú všetky. 

Keď sme pred šestnástimi rokmi Dorku otvárali, prišiel k nám pár so šiestimi deťmi, ktoré im úrady načas aj odňali. Dnes máme v centre jednu z dcér tejto rodiny, ktorá je už trojnásobnou mamou. Jej prvý aj druhý partner bol tyran, je tu s deťmi sama. Generačná chudoba je začarovaný kruh. Niekedy však ide „len“ o situačnú chudobu, nešťastný zhluk okolností. 

Akých napríklad?

Tento mesiac od nás odchádzajú bežní manželia, jeden z nich jednoducho prišiel o prácu a nedokázali utiahnuť nájomné. A máme tu aj rodinu, kde žena trpí postcovidovým syndrómom. Ak sa o tri malé deti bude starať manžel a nebude chodiť do práce, kde táto rodina skončí?

V čom spočíva vaša podpora budúcej mamy?

V prvom rade sa so ženou veľa rozprávame a budujeme vzájomnú dôveru. Našou úlohou je pochopiť, koho máme pred sebou. Kto je táto žena? Ako jej vieme pomôcť? A čo očakáva ona od nás?

Raz o siedmej večer zazvonila mama s dvoma deťmi, na chrbte ruksaky, všetci uplakaní. Vyhodil ich nejaký muž. Nepokoj a strach mamy prežívajú aj jej deti. Aj preto pomáhame mame, aby sa upokojili. Spolu riešime jej krízu a ona sa zrazu môže nadýchnuť. A opäť pokračovať v živote a vychovávať deti. 

Čo to znamená riešiť jej krízu?

S mamičkou robíme podrobnú anamnézu. Zisťujeme, z akého prostredia pochádza, aké sú jej možnosti bývania. Pýtame sa, či má čo jesť, čo si obliecť, či má hygienické potreby a či má z čoho žiť. A, samozrejme, akú má výbavičku pre dieťa. S tým všetkým jej vieme pomôcť. 

Spolu si kreslíme jej genogram, teda grafické znázornenie generačných rodinných vzťahov. Učíme ju pomenovať svoje silné stránky. Alebo si robíme ekomapu, pomenúvame aktuálne vzťahy aj sociálne zdroje. Tak prídeme k individuálnemu plánu – čo všetko mamička potrebuje, čo sú možné riešenia. Zároveň jej pomáhame opäť budovať vzťahy, aj tie medzi ženami tu v centre. 

Niekto ženu opustil či zranil a ona ostala sama, toto je jej kríza. Zdieľať

Dokážu si budúce mamy pomôcť navzájom?

Môžu si byť vzájomnou inšpiráciou, podporou, môžu sa deliť o svoje skúsenosti a zážitky. Mnohé z nich nemajú žiadne rodičovské zručnosti alebo majú veľmi negatívne vzory z vlastnej rodiny. 

Na spoločných stretnutiach spolu hovoria o tom, ako bude vyzerať pôrod, čo to znamená vcítiť sa do potrieb dieťaťa, prečo nahlas čítať rozprávku. A takisto prečo nekričať, ale radšej pohladiť.

Niektoré ženy spolu zostávajú v kontakte aj po tom, čo z centra odišli, a pomáhajú si. Nie každá z nich si môže nájsť prácu, ktorá sa začína o ôsmej a končí o štvrtej. Súčasťou podporného ekosystému je tiež priateľka, ktorá vyberie deti zo škôlky, keď to mamička potrebuje. 

A učia sa tiež pozorovať mamy, ktoré žijú mimo centra.

Pozorovať iné mamy?

Áno. Medzi stretnutiami dostanú zadanie: keď pôjdete nabudúce do obchodu, všímajte si iné mamy. Ako sa skláňajú ku kočíku, čo hovoria, ako strážia deti na zastávke. Na ďalšom stretnutí o tom spolu diskutujú, čo sa im páčilo a čo nie. Vysvetľujeme im, že dieťa vychováva skôr oko ako ucho. Že deti svoje mamy pozorne pozorujú a to, čo vidia, opakujú. 

Učíme sa tiež spolu, ako si vytvoriť novú štartovaciu čiaru, nevracať sa do minulosti a žiť prítomnosťou. To zároveň znamená nevrátiť sa k tyranovi. Ako sa pozitívnejšie naladiť, aby hlavná emócia nemusela byť hnev či nespravodlivosť. 

Mnohé klientky si myslia, že chudobný som vtedy, keď nemám dostatok finančných zdrojov. My si ukazujeme, že človek má aj iné zdroje: emočné, duchovné, fyzické.

Aká budúcnosť čaká vaše klientky?

To záleží aj na tom, prečo k nám prišli. Pre nás je úspech to, keď žena odíde z centra, nájde si bývanie a prácu, postaví sa na vlastné nohy a pokračuje v živote. To sa podarí asi sedemdesiatim percentám klientok. 

Mnohé mamy prichádzajú v akútnom strese. Vyčerpané, utrápené, nevyspaté a neupravené. Teší ma, keď od nás odchádza sebavedomá žena, ktorá sa o seba stará. A ja jej poviem: No vy ste ale kočka. A mnohé sa s odstupom prídu pochváliť, ako dobre sa majú. 

Ženy z generačnej chudoby však prekročia jej prah len veľmi ťažko. Často sa presúvajú z jedného zariadenia do druhého. Neúspech teda je, keď žena musí po troch rokoch odísť do iného centra podpory. 

Časť našich klientok si nájde bývanie aj prácu, pekne sa starajú o deti, no ich príjem je taký nízky, že to dlhodobo neutiahnu. 

Čo to znamená v konkrétnych číslach?

Podnájmy išli v poslednom období veľmi hore. V Košiciach zoženiete najlacnejší byt tak za 350 eur. Z rodičovskej podpory také niečo vôbec neprichádza do úvahy. Keď mamička pôjde do práce, dostane minimálnu mzdu, v čistom niečo vyše 525 eur. Ako má zo zvyšku vyjsť? 

Navyše majitelia bytov majú obavu prenajať byt rodine s viacerými deťmi, nieto ešte slobodnej mame. A už vôbec nechcú prenajať jednoizbový byt matke s troma deťmi, aj keby v ňom štyria vedeli fungovať. Musia si teda hľadať väčšie a drahšie byty. 

Aj preto sú dôležité rozhovory a mapovanie, ktoré so ženami robíme. 

Čo tým myslíte?

Napríklad mali sme mamičku, kde sme my aj ona urobili všetko, čo môžeme, no nestačí to. Mesačne jej chýba 100 eur. Na základe genogramu sme vedeli, kto všetko za mamičkou stojí, a zorganizovali sme takzvané stretnutie rodinného kruhu. 

Prišiel jej otec, bratranci, priatelia. Potom čo sa neformálne porozprávali, sme stretnutie viedli my. Záver bol, že jej našli podnájom a spolu zložili 100 eur, ktoré jej budú mesačne posielať. Jej syn sa neskôr stal dobrovoľníkom v našom centre. 

Takéto stretnutie by sa bez vášho zásahu neudialo?

Príbuzní reagujú inak, keď ich pozve inštitúcia či úrad. Keď mladá žena odchádza z rodiny, vzťahy s rodičmi aj so súrodencami sú často narušené alebo kontakt vôbec neudržiavajú. Možno ju od niektorých rozhodnutí členovia rodiny odhovárali, no ona chyby robila opakovane. Keď príbuzní vidia, že mama urobila zmenu, našla si prácu, že sa snaží a je na dobrej ceste, pomoci sa otvoria. 

Podarí sa klientkam zvládnuť bežný prenájom bytu či dokonca kúpiť si vlastné bývanie?

Zohnať si prácu počas rodičovskej dovolenky je veľmi zložité. Žena si môže začať s našou pomocou niečo hľadať, zvyčajne až keď deti umiestni do škôlky či do školy. Keď sa zamestná, nastavíme jej šetriaci program, aby sa naučila žiť s budúcim nákladom na nájom a vyskúšala si to. Časť klientov sa vráti, pretože nájom získali, no nezvládli si ho udržať. 

Vlastné bývanie sa podarí len málokomu, pre osamelú mamu s deťmi je úplne nedostupné. Skôr sa k nemu dopracujú rodiny, kde sú prítomní obaja rodičia alebo mladí dospelí z detských domovov, s ktorými takisto pracujeme. 

O čom snívajú mamy v centre Dorka?

Túžia po vlastnom bývaní. Mať prácu, zarobiť si a žiť život tak ako ostatní. Väčšinou sa zamestnajú ako kuchárky, čašníčky, upratovačky alebo operátorky vo výrobe.

Stretnete sa niekedy aj s otcami?

Bohužiaľ, väčšinou len v prípadoch, keď rodičia o deti bojujú. Otcovia svoje deti navštevujú málo. Našli si nový vzťah, odcestovali za prácou do zahraničia, stratili záujem o mamičku. 

Každá mama, ktorá je tu, však túži po partnerovi a opore. Často si kladiem otázku, kde sú otcovia týchto detí. Mnohí neplatia ani výživné, žene bolo pridelené len náhradné výživné. Tu by sme mohli všetci popracovať na verejnej mienke. Hovoriť o návrate otcov, aby vnímali svoju úlohu. Aby vedeli, že sú v rodine potrební a že deti ich neprítomnosťou trpia. 

Ako prežívate, keď sa tá istá mama aj napriek pomoci do centra vráti?

Je to ťažké. Predo mnou sedí rodina a preberáme spolu: môžete sa rozhodnúť takto a budete napredovať. Alebo pôjdete týmto smerom, no je možné, že skončíte na dne. A oni sa rozhodnú pre tú horšiu možnosť. My ako sociálni pracovníci sa môžeme pýtať: veď sme im to vraveli, prečo to urobili aj tak?

To je však preto, že nechápeme ich zmýšľanie. Nepoznáme skryté pravidlá, podľa ktorých konajú. 

Potrebujeme hovoriť o návrate otcov, aby vedeli, že deti ich neprítomnosťou trpia. Zdieľať

Čo myslíte skrytými pravidlami?

Keď prvýkrát prídete do kostola, netušíte, kedy si máte kľaknúť a kedy sa prežehnať. Nepoznáte pravidlá tejto skupiny. To platí aj pri sociálnych skupinách. S klientmi sa bavíme o tom, ako fungujú pravidlá iných skupín a čo to znamená podľa nich konať: ako sa v jednotlivých oblastiach života správajú chudobní, čo robí stredná vrstva a čo bohatí.

Môžete dať príklad?

Keď si príjemca sociálnej pomoci vyzdvihne dávku, oslávi to a o dva týždne nemá z čoho žiť. Ľudia zo strednej vrstvy, aj keď nemajú vysoký príjem, sú schopní svoje zdroje rozplánovať na celý mesiac. Bohatý človek premýšľa, kam by investoval. 

S jedlom je to podobne. Prirodzene, jediné kritérium chudobnejších skupín je často objem. Človek zo strednej vrstvy sa pozerá aj na kvalitu jedla a ľudia z tej najvyššej vrstvy vyhľadávajú vyberané jedlo. 

Bavíme sa aj o tom, že zdrojom naplnenia nemusí byť len zábava, že ním môže byť aj práca a takisto kvalitne strávený čas, no aj to sa treba učiť. 

Aké reakcie zažívajú vaše klientky na pracovnom pohovore, pri hľadaní bývania, v banke či na úradoch?

Máme tu mamičky z rómskeho etnika, ktoré sú naozaj šikovné. Keď ma raz z istej firmy požiadali, aby som im vybrala klientov, ktorí by pre nich mohli pracovať, označila som viaceré rómske mamy. Majiteľ firmy ich však odmietol a vybral si iných klientov z majority, aj keď som mu vravela, že zručnosti nemajú a prácu na zmeny nevydržia. Potom sa vrátil a priznal, že vyberal podľa toho, čo videl, a nie podľa vlastností danej osoby. Viaceré z týchto rómskych mám dodnes v tejto spoločnosti pracujú a sú s nimi spokojní. 

Samozrejme, mnohé ženy majú problém v práci vydržať. Veľmi by pomohlo, keby naši klienti mohli mať v práci mentora, ktorý by mal aj sociálnu empatiu a sprevádzal ich adaptačným procesom, ktorý môže byť dlhší. 

Čo by bol systémový zásah, ktorý by mohol priniesť reálnu zmenu?

V poslednom období sa hovorí o flexibilnejších podmienkach pre pracujúce mamy, rodičovskej, na ktorú vie nastúpiť partner, práci z domu. To sú však zlepšenia, ktoré sa týkajú našich zamestnancov, nie klientok. S prácou online sa nestretávajú. 

Klientkam by flexibilnejšia práca a skrátený úväzok, samozrejme, pomohli, no práca vo fabrike je na zmeny a upratovanie sa väčšinou deje večer, keď potrebujú byť s deťmi doma. Zároveň pre samoživiteľku by skrátený úväzok znamenal aj skrátené živobytie. Keď manžel pracuje, môžete si dovoliť pracovať menej. Keď bude osamotená mama pracovať len štyri hodiny, svoje dieťa neuživí. 

Mamám by pomohli centrá, kde by mohli na hodinu či dve nechať postrážiť svoje deti. Mladá žena, ktorá má dieťa neustále pri sebe, len ťažko môže ísť hľadať prácu či riešiť veci na úradoch. 

A akú kultúrnu zmenu by budúce mamy potrebovali?

Aby mohli tam, kde prídu, zažiť a počuť: „Vy budete mama? To je krásne!“ Umožniť mamám zažiť radosť. Zároveň iba podporovať ženu, aby dieťa donosila, nestačí. To najťažšie ju čaká po tom, čo sa narodí. Musíme pri nej stáť aj potom a na to často zabúdame. 

Keď je už dieťa tu a mama to má ťažké, prídu otázky: Bolo mi to treba? Potrebuje počuť, že jej rozhodnutie bolo správne. A nielen to, musí zažívať, že sme pri nej, že ju sprevádzame a podporujeme. Silným pozitívnym bodom je, keď mama počuje, že má krásne a milé dieťa, že je mu s mamou dobre a že sa oň pekne stará.