4. úvaha k tomu, prečo u nás zdravotníctvo nefunguje, ako by sme chceli

Je šokujúce, že Slovensko nemá vytvorenú žiadnu stratégiu personálnych zdrojov v zdravotníctve, ako nás o tom informoval minulý štvrtok Národný kontrolný úrad. Okrem toho nemá ani stratégiu v IT oblasti v zdravotníctve, ale pritom cez IT, konkrétne na Ezdravie, sa vyhodilo toľko miliónov, že sa nám zdravotníkom chce plakať. A  ešte sa asi chystá, keďže sa IT odbor na MZSR nápadne nenápadne personálne rozrastá.   Ezdravie, ktoré by malo slúžiť lekárom na to, aby mali informácie a nerobili zbytočné opakované vyšetrenia, neslúži lekárom. Neslúži nikomu, iba štatistike. Trochu. Lekári zatiaľ Ezdravie iba zapĺňajú informáciami o pacientovi, ktoré väčšinou nikto nečíta, lebo sa k nim nevie dostať.

Personálna politika v zdravotníctve je najdôležitejšou oblasťou pre jeho fungovanie.  Odborník v zdravotníctve a to na všetkých úrovniach , je poklad na nezaplatenie. Budovy ani prístroje neliečia. Bez ľudského umu a pracovitých rúk to nejde.

Štát to ignoruje.  Niečo sa snaží zachrániť cez rezidentský program , ale len pre niektoré odbory. Nemocnice po skúsenostiach s odchodom zatestovaných špecialistov sú v oprávnenej skepse, ale majú ešte pomerne dobré možnosti,  ambulantní špecialisti sú ponechaní úplne napospas osudu a vlastnej iniciatíve.

Najhoršia situácie je v personálnej politike zdravotných sestier. Počet sestier a prognóza ich poklesu je najalarmujúcejšou zložkou nášho zdravotníctva. Systém sa k nim stavia absolútne nekorektne: ignoruje ich progredujúci úbytok, čím sú neprimerané zaťažené a to vedie k rýchlej frustrácii a odchodom. Okrem toho majú povinné vysokoškolské vzdelávanie, do ktorého musia okrem svojej námahy a času investovať aj časť finančných prostriedkov a keď vstúpia do systému, akoby neexistovali. Nemajú pridelený jeden jediný výkon , ktorý by mal cenové ohodnotenie.

Vysoké školy ošetrovateľstva majú svoju priepustnosť. Kapacitne nevedia znásobiť počet svojich absolventov niekoľkonásobne. Sú závislé nielen od kapacity budov, školiteľov ale hlavne od ochoty nemocníc poskytovať hodiny predpísanej a EU vyžadovanej praxe. Preto je prognóza bez jasnej stratégie veľmi zlá. A dnes sa už mnoho oddelení zatvára práve kvôli nedostatku sestier. A nielen zatvára, ale ani nevznikajú nové.

Uveďme si krátky aktuálny príklad.

Psychický stav nášho obyvateľstva sa vplyvom covidovej izolácie, obmedzenia práce a tým peňažného príjmu a teraz napätia súvisiaceho s vojnou na Ukrajine, výrazne zhoršil. Dôsledky cítime obzvlášť na deťoch. Pohltenie internetom a napätie v domácnostiach neveštia nič dobrého. Pokusy o samovraždy prudko narastajú. Existuje reálny a absolútne opodstatnený tlak na vznik psychiatrických stacionárov a nemocničných psychiatrických lôžok pre deti. Potreba koreluje s nariadením EK, rovnako so zverejnenou stratégiou SR v tejto oblasti. Miernym problémom sú financie. U nás neexistuje mechanizmus navýšenia zdrojov v prípade novovzniknutých výziev. Štátne nemocnice, ako koncový poskytovateľ, majú našťastie stále viac odborný než ekonomický pohľad: chcú ich vytvoriť, aj keď budú pracovať bez úhrady( tu je časť odpovede, prečo sa zadlžujú). Problémom je ale stredný zdravotnícky personál. 

Zdravotné sestry sú príčinou, prečo sa mnohé oddelenia na Slovensku tak dlho maľujú a sú zatvorené. Nie sú a aj keby boli, nie je reálne ich z napr. očného presunúť na špecializované psychiatrické pracovisko bez zácviku, prípravy, vyškolenia a zabezpečenia ich dostatočného počtu.

Starostlivosť o dieťa v ťažkom psychickom rozpoložení znamená permanentný dohľad. Pri nedostatku sestier je reálne, že v nočnej službe, keď je rozpoloženie mnohých pacientov najhoršie, zostane na desiatku takýchto detí dohliadať jedna zdravotná sestra bez skúseností.  Kto si to vezme na zodpovednosť?  Čo ak dieťa dokoná samovraždu práve v nemocnici? Keď matka nezvláda svojho jedného potomka, ako má zvládnuť desať cudzích rozrušených detí jedna neskúsená sestra? Máme právo chcieť to od nej? A preto je veľký problém takéto lôžka zriadiť. Na papieri to ide, ale papier nerešpektuje prax.

A tu je zásadný problém celej slovenskej spoločnosti. Sme formalisti. A čakáme, že SA to urobí. Ale to SA je už vyčerpané a odchádza zo zdravotníctva alebo aj zo Slovenska.