To čo mi leží na srdci a klávesnici

Víchrica pocitov, hnevu, beznádeje vynárajúcej sa z udalostí predchádzajúcich dní a priznávam, že aj rokov.

Prišlo to znenazdajky. Akosi povolila „moja vlastná sila“ niesť a načúvať problémom iných. Nosiť si skryté príbehy a bolesti ľudí, ktorí v čase vianočnom i predvianočnom potrebujú povylievať, čo to zo svojich duší...Opantávali odchody blízkych ľudí do večnosti práve vo sviatočnom čase. A valcoval so mnou hnev, pretože boli príliš mladí, alebo bolo príliš skoro, aby odišli... (lenže oni mali svoju hlavu a svoju pravdu – a to už ostáva nezmeniteľné)

A do toho mi bolo pridané:

Obyčajný telefonát krehkého človeka. Budem ho volať Jožo (dúfam, že sa neurazí). Totiž on a ja – my dvaja niečo spolu máme. Poznáme sa už nejaký ten rôčik a vieme o sebe svoje. Nejako sa naše svety stretli vo viere... Je kňazom a .....

...bol vždy pri tom, keď som robila vážne rozhodnutia života. Načúval mi skôr, ako som ich vyplavila zo seba von. Bol pri tom, keď som robila hlúposti a pozná aj moje zlyhania....

V posledných rokoch sme sa však nestretávali. Spôsobilo to moje „presťahovanie sa.“ Telefonovali sme si akurát na narodeniny, meniny a tak... (To sme prekecali aspoň hodinu).

Ak sme však mali náročné obdobie a sypal sa na nás popol tohto sveta, ozvali sme sa znova. A tak sme akosi boli pri sebe. Navzájom blízko. Také to duchovné súrodenectvo, či ako sa to volá.

A keďže sa udalosti pomotali tak všelijako, bola som aj pri tom, keď Jožovi v jeden krásny slnečný deň oznámili, že sa stáva onko-logickým pacientom.

Bola to skúška pre nás oboch. Bolo jednoduchšie odísť, nepočuť jeho plač, bolestné ticho neistoty z toho, čo sa stane. Bolo ľahšie netelefonovať a nepočúvať o tom, že z  množstva priateľov ostali tí, ktorých možno zrátať na jednej ruke. Bolo jednoduchšie nepočuť o tom, že prichádzali za ním kajúcnici a vešali na jeho zlomené a ustráchané srdce všetky bolesti sveta a presviedčali ho, že to s ním nie je až také zlé.

Medicína však neklamala. Liečba bola jasne stanovená. Bolo treba vstúpiť do zóny strachu, neistoty, bolesti – a toto všetko malo zmysel len vtedy, ak sa to pretká nádejou a vierou. (Nemyslite si, že kňaz je mimo krízy viery. Bojuje rovnako ako my všetci.)

Po niekoľkých dňoch sme sa zhodli na tom, že síce nevieme, koľko času mu ostáva, ale že sa pokúsime ho využiť naplno – na život s Bohom i s ľuďmi.

Dávala som všetko. Moje plány a prestala som sa modliť za uzdravenie. Možno je to zvláštne, ale prosila som Boha viac o silu a odvahu prijať každý deň tak, ako príde. Aby som bola vnímavá na čas, ktorý nám ostáva spolu.

Prešlo niekoľko týždňov samoty. A v tom jeho priateľ zo zahraničia, ktorý sa dozvedel, že Jožo je onko-logický pacient, považoval za logické a prirodzené, aby si kúpil letenku a prišiel na štvorhodinovú návštevu. (Zopakoval to ešte niekoľko krát). Je to kňaz, ktorý s Jožom duchovne „súrodenčí,“ podobne ako moja maličkosť...

Prešli sme náročné obdobie a bolo fajn. Nádor bol preč. A my sme sa znova nadýchli. No na život sme sa začali pozerať inak. Veď koľko dní nám ešte ostáva, koľko stretnutí... a tak sa na každé oplatí tešiť a na každé si treba užiť...

Telefonovali sme už pomenej... veď mal „svoje ovečky“ a ľudí okolo... veď slúžil, ako mohol a ako vedel. Veď sa venoval tým, ktorí to najviac potrebujú...

No sú Vianoce a mne to nedalo... Aj som si predstavovala, že mu porozprávam o tom, čo bolí, páli. Že mu poviem o ľuďoch, s ktorými vediem vnútorné vojny, hoci oni o tom netušia. Aj...

A tak sme sa spojili – mobilom.

Jožo zdvihol... unavený.... no odhodlaný.

Onko – logicky sa vrátila bolesť.

Logicky to lekári nazývajú menom: recidíva...

Logicky ho znova čaká onko – logická púť.

Logicky tu máme Vianoce – nové narodenie Ježiša na túto zem.

A logické je aj to, že znova si viac uvedomuje, že neviem kedy sa skončí púť nášho duchovného súrodenectva.

Včera som nevládala. Bolo mi zle. Víchrica v duši mnou zmietala a napĺňala ma hnevom, beznádejou, zlosťou a neviem čím iným... Dnes je to lepšie.

No ešte stále nechápem, prečo chceme kráčať po cestách vlastnej pravdy...

Prečo nechránime najzraniteľnejších...

Prečo vidíme v iných nepriateľov a nešírime pokoj, radosť a lásku...

Prečo provokujeme a robíme sa vyššími a mocnejšími ako je Boh, ktorý nám dal svoje Slovo, že sa o nás postará za akýchkoľvek okolností...?

On nepotrebuje advokátov, ktorí ho budú obhajovať, ale potrebuje milované a milujúce deti, ktoré budú hovoriť a žiť jeho lásku...

Víchrica v mojej duši pomaly ustáva. Vločky snehu a písmeniek zamotaných do slov sa ukladajú na zamrznutú krajinu.

Jožo vie, že ostávam. A ak budete potrebovať a budem vládať, viete aj vy, že ma nájdete.

Žijem v nádeji, že keď príde v mojom živote niečo ťažké, neodídu všetci, ale nájde sa niekto, kto si kúpi možno aj letenku... veď viete.

Prestaňme byť prosím pánmi vlastnej pravdy. Tá naozajstná – je v jasličkách.

A zjavila sa „nevzdelaným“ pastierom a pokorným a študujúcim kráľom. Ostať a ponárať sa do tajomstva Betlehema je tá najväčšia múdrosť týchto dní...

A prijať príkazy hoc aj Herodesa, je len odvaha dôvery. Dôvery, že Boh sa o nás postará, hoc by sa celý svet aj na hlavu postavil.

Krásne sviatky priatelia..... Pamätajte. Žiadne obmedzenia, nemôžu obmedziť vnútornú slobodu Božích detí...