H. P. Lovecraft: Spisy (Čitateľský denník 52—56/2021)
„Nemohu sice popřít, že jsem prohnal šest kulek hlavou svého nejlepšího přítele, ale přesto doufám, že touto výpovědí dokážu, že nejsem vrah. Nejprve si všichni řeknou, že jsem zešílel — že jsem šílenejší než muž, kterého jsem zastřelil v cele arkhamského sanatoria. Pak někteří moji čtenáři zváží všechna tvrzení, srovnají je se známými fakty a uznají, že jsem ani nemohl jinak, poté co jsem stanul tváří v tvář tomu hrůznemu důkazu — té věci na prahu dveří.“
Ani v najhoršom sne šialeného mozgu by sa nezrodilo to, čo som na vlastné oči zazrel roku 1914 na zaprášenej poličke Miskatonickej univerzity. Alebo to bol rok 2014 a police Artfóra? Slabnúce svetlo petrolejovej lampy stierajúce rozdiely medzi ubiehajúcimi storočiami mi odhalilo hrôzostrašný zväzok piatich kníh, ktoré moju myseľ rozdrásali na kúsky. Osamotene stojac v akademickej a existenciálnej temnote som začul volanie, ktorému sa nedalo odolať. „Kúp si nás! Vezmi a čítaj!“. Skaza Jakuba L. bola započatá.
Cthulhu, Nepojmenovatelné, Arkham, Kingsport, Necronomicon šialeného araba Abdula Alhazreda — to sú len niektoré zo slávnych príšer, miest a fiktívnych kníh amerického spisovateľa H. P. Lovecrafta. Tento rok som si dal za úlohu systematicky sa prehrýzť všetkými jeho poviedkami, novelami, snami a víziami, ktoré som našiel v krásnej edícii pod názvom Spisy.
Texty, ktoré Lovecraft vytváral v rokoch 1917 až 1935, na prvý pohľad spája téma kozmickej hrôzy. Tušenej, plazivej, hnilobnej, šialenej. Veľká časť poviedok začína podobným introm, o aké som sa na úvod neumelo pokúsil aj ja — mužská postava (zväčša detektív, novinár alebo dobrodruh) v prvej osobe popisuje nepopísateľnú hrôzu z nepomenovateľnej entity. Minimum dialógov, kvantum opisov krajiny, architektúry a psychických stavov, otváranie fiktívnych grimoárov ako Necronomicon alebo Unaussprechlichen Kulten. A hrôzostrašná pointa v poslednej vete. Poviedky ako Dagon, Pickamnův model, Hrůza v Dunwichi, Stín nad Innsmouthem alebo mini román V horách šílenství sa tak právom radia medzi klenoty klasického hororu.
Lovecraft, veľký fanúšik E. A Poea, prispieval týmito strašidelnými príbehmi do časopisu Weird Tales, vďaka ktorému sa spriatelil s ďalšími autormi brakových poviedok ako boli Robert E. Howard (Conan), Robert Bloch (Psycho) alebo Clark A. Smith (Mimo prostor a čas). Vo svojich textoch si navzájom skladali poctu a z Mýtu Cthulhu, na ktorý všetci tak trocha odkazovali, sa za krátky čas vytvoril veľký kult.
Súhrnné dielo však ukazuje Lovecrafta aj ako autora poetických snových vízií, dobrodružných príbehov alebo — podržte sa — humoristických textov. Okrem toho musel kvôli ťažkej finančnej situácii prepisovať, opravovať a dopĺňať aj texty menej úspešných autorov. To máte tak, keď renta po bohatých britských predkoch nie je až taká bohatá, ako by bolo potrebné.
Spisy, ktoré pred desiatimi rokmi začalo postupne vydávať nakladateľstvo Plus, sú krásne. Čiernobiele linoryty Františka Štorma majú tú správnu atmosféru, štrukturovaného papierového prebalu sa budete chcieť neustále dotýkať a každý zväzok končí aj krátkou esejou od rôznych autorov a prekladateľov Lovecraftovho diela.
Dozviete sa v nich napríklad to, ako sa jeho počiatočné xenofóbne pohľady na migrantov zmenili po tom, čo si za manželku zobral ukrajinskú židovku; ako ho poznačila výchova dvoma tetami a prečo v jeho poviedkach vystupujú častokrát aj mačky.
Ak vás teda láka klasický neprvoplánový horor, desia chobotnice a chcete zažiť dokonalú pulpovú atmosféru, ktorá sa dá krájať, Lovecraft je pre vás povinnosťou. A po zvládnutí tých takmer dvetisíc strán si ihneď dajte aj komiks Providence a stolovku Panství hrůzy. Na tento zážitok naprieč rôznymi médiami nikdy nezabudnete, to vám garantujem.
PS: V týchto dňoch sú to už dva roky, čo si môžete moje texty o knihách a komiksoch čítať na tomto mieste. Vďaka, že to stále robíte.
H. P. Lovecraft: Spisy
Plus, 2010 — 2013
1 716 strán
*
90 %
*
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.
