Arcibiskup Zvolenský zachránil stovky, možno tisíce životov

Nie len na Slovensku. V celej Európe. Jeho rozhodnutie, na nevyhnutný čas nekonať verejné bohoslužby, sa stalo príkladom. Vďaka Bohu za prorokov, ktorí vedia čítať znamenia čias. A konajú podľa toho, napriek útokom z vlastných radov.

To čo teraz prežívame je aj duchovný boj. Boj o hodnotu ľudského života. Boj, v ktorom ja nepripúšťam „povolené straty“.  V duchu „veď aj tak by tí starci zomreli o týždeň, mesiac či dva. A keď pri tom zomrie nejaký onkologický pacient, či choré dieťa – čo už, život je taký.“ Čo čakať od spoločnosti, ktorá beztrestne a podľa zákona zabila Alfieho Evansa, či toho 104 ročného austrálskeho vedca vo Švajčiarsku na vlastnú žiadosť, za aplauzu jeho rodiny a médii? To známe „my máme zákon a podľa zákona musí umrieť“ sa znova a znova ozýva dejinami ľudstva.

Žijem vo vďačnosti biskupom za záchranu stoviek, možno tisícok životov, najmä seniorov. Možno v niektorých prípadoch aj pred večným zatratením, včasným zrušením konania verejných bohoslužieb na potrebný čas.

Píšem to vo vedomí, že teraz nie je nič čo by mi chýbalo viac ako plná účasť na liturgii. Ako katolíčka si cez internet občas dokážem pozrieť bohoslužbu slova. Bohoslužby obety sa online nezúčastňujem. Vyhladovaná pozerať na pokrm – na to nemám.  Napriek tomuto vedomiu, ktoré nie je prekvapivé, len žité, som vo svojom vnútri prijala rozhodnutie uprednostniť solidaritu s tými, ktorí nemajú možnosť mať  prístup k Eucharistii - až do konca – teda kým nebudú zrušené protiepidemiologické opatrenia týkajúce sa verejných bohoslužieb. Uprednostniť katolicitu pred exkluzivitou. Nehľadať si cestičky k svojim 25 metrom štorcovým. Nehľadať si kňaza do domu. I keď nedávno sme mohli v Evanjeliu čítať, že „po domoch lámali chlieb“.

Na demonštráciu toho čím žijem, si dovolím napísať tu jeden môj karanténny úlet. Neschádza mi z mysle úsmevná príhoda zo štúdia na Spišskej Kapitule. Už si presne nepamätám, ktorý vyučujúci kňaz to povedal. Nehovoril to preto, aby znevážil Eucharistiu, ale preto, aby demonštroval silu kňazskej moci. Povedal, že keď pôjde okolo pekárne a bude chcieť, môže premeniť všetok chlieb, čo tam majú, na Telo Kristovo. A tak si v dnešných dňoch predstavujem ako stojím pri bráničke, v rukách držím kúsok chleba a v poháriku víno, okolo bráničky prechádza kňaz...  kráča od bráničky, ku bráničke...

Späť do reality. V posledných dňoch nízke počty pozitívne testovaných na Covid 19 mi prinášajú obrovskú radosť a nádej. Žijeme zázrak.  Vykvitol na obete a tvrdej práci mnohých, väčšiny. Ukázali sa silné charaktery  – napríklad členov permanentného krízového štábu, hlavného hygienika, lekárov, vojakov, predavačiek, smetiarov, a najmä detí a rodičov. Keď bol Ján Pavol II v Rožňave, povedal niečo v tom duchu, že Slovensko má v Európe výnimočné postavenie, alebo zohrá dôležitú úlohu. Možno teraz je tá chvíľa.

Žijem v malej obci. 1.apríla sme sa dozvedeli, že aj u nás máme troch pacientov s Covidom. Už sú pravdepodobne všetci negatívni. Naposledy som bola v obchode 10. marca a potom včera.  Karanténu som začala 12. marca modlitbou na Mariánskej hore v Levoči. Na zemi svätej. Na mieste, ktoré dáva odpovede. Odvtedy som tam buď sama alebo s rodinou bola ešte štyri krát. Aj v deň keď na Covid zomrela prvá pacientka v našom kraji. Naposledy dnes. Bazilika je otvorená. Kristus prítomný. Tak ako v každom chráme. Dvere mnohých sú otvorené. Ani zatvorené nie sú pre zmŕtvychvstalého prekážkou.

Každým dňom sa približujeme k prijatiu živého Krista. Bez ohľadu na to, či tu na zemi v spôsobe Jeho Tela a Krvi, alebo vo večnosti v spoločenstve svätých. Aj od dnes sú s Ním mnohí v raji. Smrť, či vedomie ohrozenia života, neboli už dávno tak blízko ľuďom  vyspelého západného sveta. Modlime sa za večnú blaženosť pre obete Covidu 19. Svätí z nich nám práve pomáhajú poraziť túto chorobu, ktorej obeťou sa stali.