Šimon Svitok: Život ma naučil, že umenie sa nedá robiť len ako niečo, čo človek musí

Slovenský barytonista a v súčasnosti aj umelecký riaditeľ banskobystrickej Štátnej opery vystupuje na opernom javisku, kde odohral viac ako 1000 predstavení, už úctyhodných tridsať rokov. S umelcom sme zrekapitulovali jeho doterajšiu umeleckú činnosť, zaspomínal si na svoje začiatky či kolegov, ktorí ho ovplyvnili, priblížil stvárnené operné postavy či rokmi a javiskom preverený a rozvážny pohľad na svoje povolanie.

Šimon Svitok, rodák z Cigľa pri Prievidzi, vyštudoval operný spev na Hudobnej a tanečnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave u prof. Vlasty Hudecovej a je laureátom niekoľkých speváckych súťaží. V roku 1994 získal angažmán v Štátnej opere v Banskej Bystrici, kde pôsobí ako popredný sólista dodnes. Od roku 2011 je aj umeleckým riaditeľom banskobystrického operného súboru.

Okrem domovskej scény hosťuje aj v ďalších slovenských divadlách a reprezentuje našu krajinu aj v zahraničí. Doteraz naštudoval takmer 90 operných, operetných a muzikálových postáv, v prevažnej miere titulných a odohral viac než 1000 predstavení.

V tomto roku ste si pripomenuli 30. výročie od svojho debutu na profesionálnom opernom javisku – banskobystrickej Štátnej opery. Aká bola vaša prvá postava a v akej inscenácii?

Bola to titulná postava Martina v opere pre deti Martin a Slnko od Tibora Freša.Presne 15. januára 1994 na scéne Štátnej opery v Banskej Bystrici. Na inscenácii som spolupracoval s pánom dirigentom Adolfom Vykydalom a režisérom Martinom Bendikom.

Ako si spomínate na svoj debut?

Musím povedať, že som bol prekvapený, keď ma vtedajší umelecký šéf Štátnej opery, pán Branislav Kriška, oslovil na túto postavu, keďže som bol vtedy ešte len v treťom ročníku na vysokej škole. Bola to veľká výzva, začínať v divadle titulnou postavou. Ale keďže ma osobne poznal z operného štúdia na vysokej škole, veril mi. Dodnes som mu vďačný za tento moment. Je veľmi dôležité, keď mladý človek dostane príležitosť. A preto sa snažím novej, mladej generácii vrátiť to, čo som dostal ja. Možnosť ukázať čo je v nich. Či správne využijú šancu a začnú skutočne žiť pre umenie, je už čisto na nich. Ale veľmi sa teším z každého mladého talentovaného človeka, ktorý prepadne umeleckému svetu a dokáže ho svojím bytím obohatiť.

Pre mňa bola práca divadle od začiatku ako živý sen. Mal som 22 rokov a mohol som vystúpiť na javisko, spievať s orchestrom. Pamätám si, že i napriek veľkému rešpektu som bol šťastný a trávil som všetok svoj čas na skúškach aj keď som tam nemusel byť. Vtedy som nevedel, kedy príde ďalšia príležitosť, tak som si to chcel užiť naplno. Bolo teda úžasné, keď po premiére prišla ponuka interného angažmánu v Štátnej opere.

Spomínam si, že pred prvou skúškou s orchestrom som mal takú veľkú trému, že som nestihol prísť na javisko načas zaspievať svoju áriu, pretože som trávil príliš veľa času na toalete… Chvíľu trvalo, kým som si začal veriť.

V akom pracovnom prostredí ste začínali svoju umeleckú dráhu a ako vás ovplyvnili napríklad kolegovia?

V Štátnej opere boli vtedy na vrchole svojich umeleckých kariér etablovaní umelci ako Dagmar Rohová, Štefan Babjak, Ján Zemko, Oľga Hromadová, Mária Murgašová, Mária Tomanová… Dirigentmi boli, spomínaný pán Adolf Vykydal, Pavol Tužinský a vtedy začínajúci Igor Bulla. No a šéfoval pán Branislav Kriška.

I keď som študoval v Bratislave, evidoval som tieto mená a mal som pred nimi obrovský rešpekt. Boli to umelci, ktorí mali za sebou roky na javiskách a odohratých množstvo predstavení. Ja som bol začínajúce ucho, ktoré sa zrazu s nimi ocitlo na javisku. Našťastie to boli ľudia s obrovskou ľudskosťou. Za krátky čas ma prijali medzi seba a aj vďaka nim som začal postupne chápať, o čom je divadlo a divadelná kolegialita. Bola to pre mňa neuveriteľná škola života!

Prečítajte si tiež:
60 rokov operného umenia v Banskej Bystrici

Akým smerom sa doteraz formoval váš repertoár?

Tým, že som nastúpil do divadla, ktoré uvádzalo široký repertoár a nevyhýbalo sa ani operete či muzikálu, musel som hneď od začiatku počítať s tým, že sa nevyhnem obsadeniu do každého z nich. Aj keď zo začiatku mi to nebolo veľmi po chuti a kvôli obsadeniu do muzikálu som dokonca o pár rokov podal výpoveď. Podpísali mi ju a bol som istý čas nezamestnaný. Po nejakom čase som sa však vrátil, pretože čas obrúsi aj najostrejšie hrany. Bola to pre mňa a moju kariéru veľmi cenná skúsenosť.

Rokmi som prišiel na to, že práve účinkovanie v operetách mi dodalo potrebnú istotu a voľnosť na javisku, ktorú som následne mohol použiť v opernom repertoári. Je to samozrejme veľmi náročné, keď spevák musí neustále striedať hudobné žánre a prispôsobovať svoj spevácky prejav. Skutočne oveľa náročnejšie, ako keď je niekomu dopriate venovať sa iba jednému z nich a stále sa v ňom zdokonaľovať.

Asi musím ďakovať osudu a hlavne svojej pani profesorke spevu Vlaste Hudecovej, že moje hlasivky vydržali celé roky záťaž striedania všetkého možného. Určite čas urobil svoje a ja vďaka skúsenostiam, ktoré som dostal na cestu, môžem dnes čerpať a zúročovať všetko, čo som sa naučil. Skvelé bolo, že som mohol postupne prejsť jednotlivými fázami speváckeho vývoja od jednoduchších a lyrickejších k dramatickejším postavám. Človek svoj tieň nepreskočí a na niektoré roly musí proste dozrieť hlasovo i osobnostne.

Ktoré z postáv stvárňujete najradšej?

Keď som bol mladší, bavili ma hlavne komické polohy postáv. Skutočne som sa vybláznil v operetách, kde som mohol tancovať, rozprávať, spievať a zabávať divákov. Cítil som sa ako ryba vo vode. Dnes s pribúdajúcimi rokmi považujem za výzvy postavy s väčším vnútorným obsahom. Tie, do ktorých sa musí človek akoby viac ponoriť a hľadať to najsprávnejšie stvárnenie. A nemyslím len herecky. Aj odspievanie takýchto náročnejších postáv si vyžaduje hľadanie cesty.

Keď spevák dokáže odspievať „guličky“ – myslím noty – to neznamená, že rolu zvládol. Pokiaľ neobsiahne aj ďalší rozmer hudobného pochopenia a následného pretavenia do speváckeho výkonu, nie je to skutočné a pravé. Rolu musí spevák odprezentovať komplexne so všetkým, čo k nej patrí, aby ju divák či poslucháč pochopil a prijal plnohodnotne. A práve toto chce istý postupný proces hľadania. Takéto postavy ma teraz bavia.

Ktoré postavy by ste radi stvárnili?

Teraz som už vo veku, kedy by som sa mal vedieť popasovať s akoukoľvek rolou či výzvou. Cítim, že hlas dozrel a mal by som byť schopný nájsť si spôsob aj na stvárnenie postáv, na ktoré to vyžadujú. Určite by som bol rád, keby mi prišiel do cesty napríklad Rigoletto či Simon Boccanegra. Ale operná literatúra je nesmierne bohatá, takže uvidím čo si osud pre mňa pripravil. Už aj tak bol ku mne doteraz štedrý. Život ma čím ďalej viac učí žiť prítomnosťou a tak nezvyknem veľmi plánovať svoju budúcnosť.

Máte súpis všetkých svojich postáv? Ak áno, koľko ste ich doteraz stvárnili a koľko vystúpení ste už absolvovali?

Áno, vediem si evidenciu svojich predstavení či postáv. Je to akási sústava tabuliek s množstvom vzorcov, ktoré vo výsledku dávajú kvantum informácií o celej mojej umeleckej činnosti. Tým pádom presne viem koľké predstavenie idem spievať či koľkokrát som ktorú postavu už spieval a kedy naposledy… Je to taká moja úchylka (smiech). Zatiaľ som teda naštudoval takmer 90 postáv a odohral viac ako 1000 predstavení.

Ktoré obdobie umeleckej dráhy bolo pre vás čímsi prelomové?

Zlom vnímam v období, keď som začal spolupracovať s pani režisérkou Dankou Dinkovou na predstavení Božský Amadeus, v ktorom som stvárňoval Mozarta. Bola to postava v tom čase ďaleko od mojej komfortnej zóny a posunula tým jej hranice. Našiel som v sebe ďalší rozmer realizácie. Prišiel som na to, že herecky viem ísť aj hlbšie ako obyčajne, že dokážem svoje telo ovládať s väčšou kontrolou, čo mi dávalo širšie možnosti stvárnenia pocitov jednotlivých postáv na javisku.

Začal som vnímať, že nestačí dať divákovi na javisku len akési prvoplánové herectvo. Pochopil som, že treba ísť hlbšie do svojich pocitov, viac sa vnímať ako bytosť a mať nad tým všetkým kontrolu. Bavilo ma posúvať sa stále ďalej a ďalej. Stále ma to baví. Samozrejme, v symbióze so spevom, ktorý by mal byť nad tým všetkým.

Menili by ste niečo s odstupom času?

Ani nie. Mladý človek chce všetko veľmi rýchlo a je ťažké udržať opraty, aby sa nesnažil predbehnúť to, čo sa predbehnúť nedá. Možno by som teda chcel len zmeniť svoje myslenie v niektorých obdobiach života na trpezlivejšie a rozvážnejšie. Ale to by už asi nebolo ono. Veľakrát je práve tá mladícka nerozvážnosť akýmsi hnacím motorom, aby človek niečo dosiahol. Takže ja som so svojim doterajším životom spokojný. Dôležité je pre mňa to, aby som sa po každom dni dokázal pozrieť večer do zrkadla bez výčitiek.

Ktorým ľuďom vďačíte za to, že môžete vykonávať toto povolanie?

Určite je na prvom mieste moja pani profesorka spevu Vlastička Hudecová. Je to môj celoživotný anjel, ktorý ma sprevádza od začiatkov až podnes. Nikdy som k nikomu inému nechodil na spev a vždy som jej bezvýhradne dôveroval. Som presvedčený, že vzhľadom na to množstvo predstavení, ktoré majú moje hlasivky za sebou, je tá dôvera oprávnená. Moja milovaná „profka“ mi dala do rúk chlieb. A to je po rodičoch, ktorí mi dali život, určite najviac.

Nemenej profesne vďačný som aj svojej profesorke herectva, pani Evičke Rysovej a profesorovi javiskovej reči Jurajovi Sarvašovi. Mal som v živote šťastie na tieto obrovské osobnosti, ktoré ma kreovali a prebúdzali vo mne všetko potrebné pre umelecký život. Nemôžem nespomenúť fantastického dirigenta, maestra Gerharda Auera, ktorý nám na vysokej škole odovzdával cenné skúsenosti z muzikálneho chápania hudby. Som rád, že som žil v ich dobe. Bola to pre mňa česť byť ich žiakom.

Kedysi ste aj učili spev, medzi vaše študentky patrí napríklad Janka Kurucová. Neuvažujete, že by ste svoje skúsenosti odovzdávali mladej generácii?

Áno bolo to obdobie, keď som bol profesorom spevu na Konzervatóriu v Banskej Bystrici. Aj to boli krásne roky. V tom období boli mojimi žiakmi okrem Janky Kurucovej aj Andrejka Vizvári či Juraj Nociar a ďalší. Bola to radosť pracovať s nimi, pretože boli pre spev a umenie zapálení. Chceli spievať. Chceli žiť pre operu. A dodnes sa im to darí, čo ma veľmi teší. Som rád, že som veril v ich talent.

Učiť spev je poslanie. Všetci učitelia spevu majú môj obdiv a úctu. Je to ťažká práca, ktorá si vyžaduje celého človeka, žijúceho pre svojich žiakov. Som človek, ktorý nikdy nehovorí nikdy. Takže neviem kam ma osud ešte zavedie, ale mám pocit, že moje miesto je v divadle. Sú rôzne divadelné pozície, ktoré by som dokázal po skončení aktívneho spievania prijať za svoje naplnenie. Uvidíme…

V banskobystrickej opere pôsobíte pozoruhodných 30 rokov, nielen ako sólista, ale aj ako umelecký riaditeľ opery. Ako vás toto obdobie ovplyvnilo?

Určite rozšírilo moje obzory realizácie. Umeleckým riaditeľom opery som už 13 rokov. Za ten čas som získal neuveriteľne širokospektrálny pohľad na divadlo a jeho fungovanie. Tým, že som stále aj aktívny umelec a priamo sa umelecky podieľam na predstaveniach, ktoré som pred tým musel organizačne zabezpečiť či naplánovať. Pre mňa ako riaditeľa je nesmierne cenné žiť priamo s umelcami a všetkými, ktorí participujú na chode predstavení.

Viem, čo ich trápi, viem čo sťažuje ich prácu a naopak, čo je pre nich výhodné, aby všetko išlo tak ako má. Dokážem zabrániť problémom v zárodku, pretože sa na celý chod pozerám nielen ako radový zamestnanec, ale ako niekto, kto vidí širšie súvislosti. Viem, čo množstvo vecí ovplyvňuje a teda dokážem zasiahnuť presne tak, aby to malo čo najlepší efekt. A to ma na tom celom najviac teší. Kreovať, zúčastňovať sa na spoločnom výsledku. Je úžasné, keď sa niečo podarí.

Baví ma motivovať ľudí k tomu, aby robili svoju prácu s oddanosťou. Niekedy stačí tak málo. Stačí ľudí počúvať a venovať im svoju pozornosť. Dať im pocit, že si ich prácu vážite, pretože aj ten zdanlivo najneviditeľnejší štatista je súčasťou celku, bez ktorého by nebol kompletný. Práca s ľuďmi je náročná a s nami umelcami obzvlášť. Práve pôsobenie na poste riaditeľa ma naučilo a učí ma stále, ako s ľuďmi žiť, vážiť si ich a snažiť sa chápať každú jednu individualitu.

Ako vnímate svoje povolanie po 30 rokoch skúsenosti?

Ako veľký dar. Pretože ja nechodím do práce, ale žijem si svoj sen a robím, čo ma baví. Žijem pre divadlo a pre ľudí v hľadisku. Samozrejme, neoddeliteľnou súčasťou bytia je aj rodina. Moja manželka, dcéry, rodičia… Bez nich by som bol nikým a môj život by bol absolútne prázdny a bezvýznamný. Je pre mňa bytostne dôležité, aby medzi súkromným a pracovným životom panovala harmónia. V opačnom prípade nedokážem fungovať.

Život ma naučil, že umenie sa nedá robiť len ako niečo, čo človek musí. Umelci pracujú so svojimi emóciami, dávajú život postavám, pretavujú svoje životné pocity do javiskového stvárnenia. Tak ako rokmi človek v civilnom živote získava skúsenosti a nadhľad, tak je to aj v tom divadelnom. Nedá sa nič urýchliť či preskočiť. Vekom sa dá dosiahnuť plnohodnotné odovzdanie sa životu aj umeniu a jeho skutočným hodnotám.

Rovnako sa dennodenne učíme, aká dôležitá je pre ľudí pokora! Tá sa z nás trochu vytráca. Škoda! Bez nej nedokážeme vnímať hodnoty tých druhých. Pokora a empatia sú veličiny, ktoré z nás robia ľudí schopných vzájomne sa pochopiť a akceptovať. Nie je predsa zlé mať iný názor. Zlé je tvrdošijné presadzovanie vlastného na úkor pochopenia dôvodov iného. Platí to v našom civilnom živote, ako aj v umeleckom. Obzvlášť v umeleckom. Veď neexistuje len jedno správne umenie! Umenie je pre všetkých a práve subjektívne vnímanie každého z nás ho robí širokospektrálnym a nekonečne zaujímavým.

Čo by ste si želali do ďalších rokov?

Nechcem, aby to znelo ako klišé, ale naozaj si želám predovšetkým zdravie. To jediné nám dokazuje, že bez neho je celé naše snaženie úplne zbytočné. Nech môžem ďalej v plnom zdraví žiť a robiť svoju prácu ako doteraz. Nech môžem stále robiť ľuďom radosť z ich návštev v divadle. V podstate by som bol rád, aby to tak zostalo čo najdlhšie. Aby bol môj súkromný život v poriadku a mohli si všetci vychutnávať vzájomnú blízkosť a zážitky v plnom zdraví.

A v divadle, aby sme aj naďalej dokázali nájsť spoločnú reč a urobiť všetko pre to, aby bol v našom snažení na prvom mieste divák. Aby sme sa vedeli aj naďalej chápať, boli k sebe tolerantní, empatickí a i napriek rozdielom schopní zanechať pre budúce generácie správne základy ľudskosti a umenia, na ktorých sa bude dať stavať ďalej.

Čo vás čaká najbližšie?

Mňa osobne čaká nová premiéra u nás v Štátnej opere, kedy na našom javisku po prvýkrát v histórii uvedieme Verdiho operu Aida (premiéra 24. mája 2024) a ja sa v nej predstavím ako Amonasro. Ešte pred tým bolo pre mňa cťou v máji 2024 stvárniť túto postavu na javisku Opery Slovenského národného divadla v Bratislave (pozná. red.: debut v postave) takže sa mám na čo tešiť.

Súbežne v našom divadle pripravujeme slávnostné galakoncerty pri príležitosti 65. výročia vzniku Štátnej opery, ktoré sú naplánované na koniec júna. Dovtedy je ešte množstvo predstavení a zájazdov, ktoré bude treba zorganizovať. Štátna opera napríklad zavíta v júni na Bratislavský hrad s úspešnou inscenáciou opery Andrea Chénier.

Neustále sa pripravuje aj rekonštrukcia banskobystrického divadla, ktorá by sa mala v blízkom čase spustiť, takže prebieha plánovanie najbližších sezón, ktoré budú logisticky extrémne náročné. Snáď vyjde všetko ako má a aj naša opera bude mať konečne dôstojné sídlo pre kultúru.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

Bližšie informácie o umelcovi si prečítate na www.simonsvitok.sk