Človek proti ničote

 

Na margo života a diela Borisa Pasternaka

Boris Leonidovič Pasternak (1890–1960) vyrastal v umeleckej rodine – otec bol maliarom a matka klaviristkou. Sprvu sa chcel stať hudobným skladateľom. Po niekoľko rokov bola hudba jeho hlavným záujmom a predmetom štúdia. V životopisnej eseji Glejt (z roku 1931) spomína: „Nadovšetko na svete som mal rád hudbu a v nej najväčšmi Skriabina. Hudobne džavotať som začal krátko pred tým, ako som sa s ním zoznámil. Keď sa vrátil z cudziny, bol som žiakom jedného z dosiaľ žijúcich skladateľov. Mal som ešte absolvovať inštrumentáciu. Hovorilo sa všeličo, inak dôležité je iba to, že keby sa hovoril aj opak, aj tak som si nevedel predstaviť život bez hudby.“ Napriek tomu, i napriek faktu, že Skriabin pochválil jeho prvé skladby, hudobnú cestu zanechal. S odstupom času o tom napísal: „Hudbu, milovaný svet šesťročnej námahy, nádejí a úzkosti som vydrapil zo seba“ (citát pochádza z autobiografickej prózy Ľudia a situácie, ktorú Pasternak napísal krátko pred svojou smrťou).

Ďalšia životná etapa ruského velikána je spojená s pobytom v Nemecku a so štúdiom filozofie na univerzite v Marburgu, kde ho zaujala tamojšia filozofická škola. Vysokoškolské štúdiá potom dokončil na Moskovskej univerzite, no nestal sa z neho profesionálny filozof, vedec či pedagóg, rozhodol sa uprednostniť literatúru, osobitne poéziu. Získalo si ho umenie, možnosť vytvárania čohosi nového na starom osvedčenom základe, ako zdôrazňoval, teda nenásilné pretváranie sveta jazykom krásy, jazykom básne: „Písať verše, prečiarkovať v nich a prečiarknuté vracať späť bolo pre mňa hlbokou potrebou a prinášalo mi jedinečné, až k slzám privádzajúce potešenie“ (Ľudia a situácie).

Pasternak začal pôsobiť v skupine futuristov, prvé verše publikoval v almanachu Lirika (1913). Nasledovali ďalšie verše, básne a básnické zbierky, ktorými zaujal milovníkov pekného slova, ako aj preklady poézie (do ruštiny preložil napríklad Goetheho Fausta). Zoznámil sa s Majakovským a viacerými inými tvorcami, bol aktívnym účastníkom umeleckého diania, ale viac ho priťahoval život v ústraní, zameraný na tvorivú prácu: „Mám rád svoj život a som s ním spokojný. Nepotrebujem, aby sa doplnil nejakou pozlátkou. Neviem si predstaviť život mimo tajomstva a nenápadnosti, život v zrkadlovom jagote výstavnej vitríny“ (Ľudia a situácie). Tak či onak, stal sa známym a uznávaným básnikom, avšak paradoxne väčšmi ho preslávilo prozaické dielo – román Doktor Živago.

Dva spomenuté autobiografické texty B. Pasternaka, ktoré vyšli v slovenčine spolu pod názvom Môj život (Bratislava, Smena, 1990), zachytávajú – s výnimkou niekoľkých presahov – iba obdobie do roku 1917, nehovoria teda o revolučných a porevolučných časoch. Je to pochopiteľné, veď v podmienkach Sovietskeho zväzu (poznamenajme, že spisovateľ zostal žiť v domovskej krajine, hoci jeho rodičia a sestry v roku 1921 emigrovali) sa nedalo o novom režime písať otvorene a pravdivo, tak „aby zamieralo srdce a vlasy vstávali dupkom“ (Ľudia a situácie) – to by bolo veľmi riskantné. Zrejme i preto dozrela myšlienka románového spracovania tejto problematiky, cez prizmu umeleckého slova, alegórie a podobenstva.

 

Román o doktorovi Živagovi obsahuje viacero autobiografických prvkov, viacero podobností so životom autora. Je to vynikajúce dielo, bohato štruktúrovaný literárny obraz človeka s dušou umelca, ktorý sa chtiac-nechtiac dostáva do víru udalostí, aby bola vyskúšaná jeho ľudskosť, mravnosť a zásadovosť, pevnosť jeho charakteru, a takisto obraz doby, spoločenských pomerov, mechanizmu totalitnej moci, usilujúcej sa o ovládnutie každého jedinca.

Jurij Živago vyrastal ako sirota. Stal sa lekárom, založil si rodinu, no potom do jeho života vtrhla prvá svetová vojna a následne revolúcia, vyvolaná v mene slobody, na obranu slabých, v skutočnosti „z vojny zrodená, krvavá, bezohľadná revolúcia vojakov, organizovaná znalcami tohto živlu, boľševikmi“ (citujeme zo slovenského vydania románu: Bratislava, Ikar, 2003). Revolucionári chceli rozvrátiť staré poriadky a vystavať svet na celkom iných základoch. Doktor si o tom myslel svoje, pokladal seba a ľudí svojej spoločenskej vrstvy za odsúdených, obával sa najhoršieho: „Bol by sa zbláznil, nebyť každodenných drobností, práce a starostí. Žena, dieťa, nevyhnutnosť zarábať peniaze boli jeho záchranou – každodennosť, pokora, všedný kolobeh, zamestnanie, návštevy pacientov.“ Ale i tento kolobeh sa narušil, bolo nevyhnutné hľadať záchranu, nejaký spôsob prežitia zoči-voči hroziacemu násiliu, hladu a chorobám.

Na ruskú zem doľahla lož, pretvárka bola povýšená priam na systém: „Hlavným nešťastím, koreňom budúceho zla bolo, že ľudia prestali veriť v cenu vlastného názoru. Vzali si do hlavy, že pominuli časy, keď sa spravovali mravným cítením, že teraz treba spievať spoločným hlasom a žiť podľa cudzích, všetkým nanútených predstáv.“ Uniknúť tomuto molochu bolo nemožné. Hlavný hrdina sa usiloval o zachovanie si vlastnej tváre, integrity a aspoň vnútornej slobody. Nie vždy úspešne, ale v hĺbke vlastného ja neprestal cítiť mravný zákon: „Moje činy, aj keď som ich vykonal z donútenia, ma zaväzujú.“

V ťažkých časoch si človek jasnejšie uvedomí hierarchiu hodnôt a cenu života: „Život ako jav... to je predsa strhujúco vážne!“ A pritom táto vážnosť pozostáva z jednoduchých vecí, skladá sa z drobností, z dobrého prežívania každého dňa: „Aké je to šťastie, pracovať pre seba aj pre rodinu od svitu do mrku, budovať si príbytok, obrábať zem a získavať obživu, vytvárať si vlastný svet...!“ K tomu sa pripája túžba tvoriť, vytvárať niečo pekné. Doktor Živago vo vzácnych chvíľach, keď mal možnosť utiahnuť sa do tichého kúta, písal – písal si „denník alebo protokol tých dní, skladajúci sa z prózy, z veršov a zo všeličoho, k čomu dospel poznaním, že polovica ľudí prestala byť sama sebou a vystupuje v rozličných rolách“.

Román Doktor Živago predstavuje jedno z vrcholných diel svetovej literatúry 20. storočia. Vyznačuje sa pútavým dejom, osobitou kompozíciou a pozoruhodnou myšlienkovou hĺbkou. Dalo by sa z neho mnoho a mnoho citovať. Neprekvapuje preto, že autorovi zaň udelili Nobelovu cenu, čo však vo vtedajšom Sovietskom zväze vyvolalo vlnu ostrej kritiky – Boris Pasternak bol vylúčený zo zväzu spisovateľov a prinútili ho ceny sa vzdať. Román je popri nespornej umeleckej hodnote aj mementom, varovaním pred „revolučnou pomätenosťou“, vedúcou ľudí do neslobody a nenávisti. A v neposlednom rade ide o hold životu ako daru, ktorý treba za každých okolností rozvíjať: „Žiť, to predsa vždy znamená usilovať sa ísť ďalej, dopredu a hore, k vyššej dokonalosti.“

 

Ján Maršálek

::

Recenzujeme hodnotné knihy:

Konstantin Paustovskij: Zlatá ruža

Georges Bernanos: Muška

Jozef Cíger Hronský: Pohár z brúseného skla

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.