V utorok 14. mája  sa začala najväčšia filmová slávnosť 77. medzinárodný filmový festival v Cannes, ktorý sa skončí 25. mája.  Každoročne sa tu  stretávajú hviezdy a režisérske osobnosti z celého sveta. No namiesto radosti z peknej filmovej i spoločenskej udalosti prichádzajú len samé nepríjemné správy tak na festival, ako aj z domova. Začnime však s tým čo urobilo návštevníkov festivalu radosť a potešenie.

Málokedy býva také pompézne otvorenie festivalu, ako tomu bolo tohto roku, čo vysielali televízne stanice po celom Francúzsku, ale aj v zahraničí. Najväčšiu pozornosť upútala 9- členná medzinárodná porota na čele s jej predsedníčkou Gretou Gerwig, režisérkou filmu Barbie, ktorý priniesol tvorcom na kasu vlani najviac peňazí i keď sa mu veľa cien neušlo. Stáva sa. A popri nej ešte zažiarila francúzska hviezda Omar Sy.  Camille Cottin, moderátorka večera, sa svojej úlohy zhostila profesionálne a také privítanie ako sa dostalo Grete ako predsedníčke poroty ešte v Cannes nebolo. Aspoň si to nepamätám. Premietli filmy, v ktorých hrala a jej najobľúbenejšiu pesničku Modern Love zaspievala Zaho de Sagazan, ktorá ju dojala k slzám.

Udalosťou večera však bolo udelenie čestnej Zlatej palmy americkej herečke Meryl Streep. Dodnes je táto veľká herečka krásnou a elegantnou ženou a zasvietila aj krásnou decentnou a elegantnou róbou. Veľké ocenenie jej odovzdávala Juliette Binoche, korá si pripravila dlhý a veľmi emotívny prejav, ktorom okrem iného povedala: „Ty si zmenila náš pohľad na tženy vo filme.“ Meryl si zasa zaspomínala na svoj život, hovorila o svojich troch deťoch, úspechoch i problémoch a na záver dodala: „Toto všetko čo sa tu  teraz odohráva mi pripomína vlak, ktorý ma míňa plnou rýchlosťou, no vy ste z toho vlaku ešte nevystúpili. Včera večer sme si všetci priali, aby konečná stanica bola ešte ďaleko..."

Hnutie MeToo sa znovu prebralo

Ako prvé dalo v doteraz tolerantnom Francúzsku dalo o sebe počuť a obvinilo desiatich hercov zo sexuálneho násiliu. Uverejnil to denník Le Figaro a Paris Match. Riaditeľka festivalu Iris Knobloch okamžite zajala stanovisko a ubezpečila, že situáciu monitoruje a z prípadu na prípad festival zaujme správne stanovisko. Nenávistnú kampaň asi odštartovalo oslobodenie Herveya Weinsteina z jedného bodu obžaloby a takisto proces s  Gérardom Depardieuom. Medzi obžalovanými má byť množstvo hercov i režisérov, niektorí vraj majú mať svoje filmy aj na tohtoročnom festivale a čaká sa, na ktorého z nich ukážu prstom. Máme sa na čo tešiť. Herečka Judith Godrèche ​​predstavila 15. mája krátky film Moi aussi, v ktorom vymenovala režisérov, ktorí ju počas kariéry obťažovali. Obvinila zo sexuálneho obťažovania Benoîta Jacquota a Jacquesa Doillona. Snímka nenadchla a nezdá sa mi byť celkom objektívna

Celkom náhodou deň pred festivalom si deväť žien zmyslelo, že ich znásilnil, sexuálne napadol a vydieral známy 72- ročný producent Alain Sarde, to zasa odhalil magazín Elle. Producentov právnik to vyhlásil za klamstvo a tvrdí, že Alain Sarde „nikdy nepoužil ani najmenšie násilie alebo nátlak vo svojich vzťahoch so ženami“  Denno-denne sa objavia rôzne kuloárne správy, samozrejme, o tých najúspešnejších tvorcoch a nemôžem sa zbaviť myšlienky, že festival mal pocit, že nie je v turbulentných svetových udalostiach tak zaujímavý a chcel sa takto zverejniť.  Nebol to najlepší nápad, lebo sa čaká koho zasa odhalia alebo film stiahnu zo súťaže. A navyše sa tíško pošepkáva, že sa chystá štrajk, lebo údajne zamestnanci festivalu sa sťažujú na zlé pracovné podmienky.

A k tomu ešte šokujúce správy z domova, francúzske denníky sú plné o atentáte na slovenského premiéra Roberta Fica. Informácie sú presné, ako keby sme čítali našu tlač, Francúzi okamžite uverejnili už aj meno atentátnika a jeho životopis. Informácie majú presné. Samozrejme, že sú všetci zhrození, ako aj účastníci festivalu, ktorí tento hrozný, bezohľadný a hlúpy čin odcudzujú.

Konečne o filmoch

Na otvorenie festivalu premietli komédiu Druhé dejstvo (Le deuxième acte) Quentina Dupieuxa. Snímka osciluje medzi fikciou a realitou, jej poslaním je predovšetkým zabávať a trochu aj rozmýšľať, ale najmä obdivovať  pozoruhodné výkony hercov Vincenta Lindona, Léy Seydoux a Louisa Garrela. Štvorica hercom má problém dokončiť jednoduché scény a keď nemajú so sebou problém tak uvažujú či vôbec má zmysel hrať, keď je spoločnosť polarizovaná, vôkol zúri vojna a planéta za otepľuje. Nepáči sa im ani to čo nakrúcajú, ale čo majú robiť, keď nič iné nevedia. Veselo je však o čom uvažovať a aj sa nad problémami zasmiať.

Zo súťažných filmov zatiaľ najviac zaujala snímka Mladé dievča z ihlicami (Pidgen med nålen) režiséra Magnusa Von Horna. Príbeh sa odohráva na konci druhej svetovej vojny v roku 1919 v Kodani. Mladá robotníčka Karoline (Tessa Hoder) nič nevie o manželovi zapletie s majiteľom továrne, ktorý ju má úprimne rád a keď otehotnie si ju chce vziať, lenže to by nemohol mať ráznu a bohatú mamičku. Ta rozhodne o jej osude, synáčik poslúchne a dievča vyhodí. Stretne sa s Dagmar (výborná Trine Dyrholm), tá jej po narodení dieťaťa sľúbi, že pomôže a dá dieťa na adopciu. No to netuší čo to je za „adopcia“. Vysvitne, že Dagmar deti vraždí a na súde sa obhajuje, že to robila preto, lebo aj tak by v tomto svete čakal na zý osud. Túto krutú sociálnu drámu nakrútil režisér voľne podľa skutočného prípadu. Použil na vyrozprávanie deja adekvátne kruté výrazové prostriedky, sústredil sa najmú na herecké výkony, z ktorých najviac vynikla Trine Dyrholm v úlohe Dagmar.

Coppolova unikátna vízia sveta

Jeden z najočakávanejších filmov bola, samozrejme, snímka Megapolis legendárneho Francica Forda Coppolu. Tvorca film pripravoval 40 rokov a je v ňom vraj aj veľa autobiografie. Ústrednou myšlienkou filmu je známa pravda, že ľudstvo je nepoučiteľné, stále opakuje tie isté chyby, ktoré potom vedu k zániku jednotlivých komunít i celej civilizácie.

Tento vizionársky opus, čí humanistickú bájku Coppola 300 razy za 40 okov prepracoval. Paralela medzi úpadkom antického Ríma a modernou Amerikou je čitateľná a jasná. Rímsky epos v imaginárnej modernej Amerike sa však odohráva dystopickom vesmíre, kde sa rozhoduje o osude ľudstva. O budúcnosť novej metropoly sa snažia idealistický talentovaný architekt Caesar Catilina (Adam Driver) a skorumpovaný starosta Franklyn Cicero (Giancarlo Esposito). Do ich rivality zasiahne dcéra starostu Julia Cicero (Nathalie Emmanuel), ktorá sa zamiluje do  ambiciózneho mladého architekta. Metaforu na bláznivú Ameriku  financoval Coppola sám a stála ho púhych 120 miliónov dolárov. Z zrejme to stálo za to, lebo čo všetko vpašoval do tohto filmu je skutočne obdivuhodné, najmä z vizuálnej stránky. Učiť, ako sa prezentuje dystopický svet by sa mali učiť od neho všetci. Je to krása, poézia, fantázia, neuveriteľne veľa nápadov, prosto pastva pre oči.  Slovami sa to nedá celkom opísať, treba to vidieť a patrí rozhodne k tým filmom, ktoré vám dlhšie po pozretí až úplne dochádzajú, votrú sa pod kožu i do duše. A navyše modernou filmovou rečou upozornia čo ľudstvo čaká ak nepríde k rozumu. Som zvedavá aký posotoj zaujme porota k tomuto unikátnemu dielu, lebo si myslím, že je vážnym kandidátom na cenu.

Foto: Festival de Cannes