Smetanovský cyklus v Ostrave

Národné divadlo moravskosliezské si v dňoch 4. 4. – 12. 5. 2024 uctilo dvestoročné výročie narodenia významného českého skladateľa Bedřicha Smetanu a zároveň aj Rok českej hudby cyklom všetkých jeho operných diel. Išlo o „oprášené“ inscenácie z posledných rokov (2014 – 2023), niektoré z nich obnovené v poslednom čase, ale dokonca aj o jednu derniéru (Dve vdovy).

Z ôsmich operných večerov som si vybral presnú polovicu. Ostravskú Hubičku (9. 5.) som navštívil, aby som ju mohol porovnať s tou nedávnou bratislavskou, Dve vdovy (7. 5.) som pred 60-timi rokmi zažil v Slovenskom národnom divadle v Bratislave v réžii Václava Věžníka a so skvelým Jiřím Zahradníčkom, kým Tajemství a Čertova stena sa v SND uvádzali v časoch pred mojím narodením a boli pre mňa novinkou. Tí, čo z majstrových diel poznajú len Predanú nevestu, Hubičku a Dalibora, si azda ani neuvedomujú, aká rôznorodá bola Smetanova operná tvorba v rokoch 1866 – 1882. Práve Smetana je tiež názorným príkladom toho, že kvalita a popularita nejdú vždy ruka v ruke.

Jediná skladateľova opera, nevychádzajúca z českého námetu sú Dve vdovy, skomponované podľa Francúza J. P. F. Mallefilla, no libretista Züngel a Smetana im nenásilne dodali český kolorit, ešte zvýraznený štyri roky po premiére (1874) doplnením o spievané recitatívy a ďalšie úpravy. Nadľahčený konverzačný charakter diela občas narušia árie a skvelé ansámbly, v ktorých sa občas dajú zaznamenať aj vplyvy francúzske či talianske (árie s opakujúcimi sa slohami a pod.).

Prečítajte si tiež:
Bedřich Smetana a jeho „boj“ s rodným jazykom

Hudbu charakterizuje veselosť, jednoduchosť a spád, premiešané s typicky smetanovskou lyrikou. Operne erudovanejší diváci poznajú hádam len Karolkino Samostatně vládnu já a tenoristovo Když zavíta máj, lásky čas.

Hudobné naštudovanie Mareka Šedivého dokazuje dirigentovu inklináciu k hudbe skladateľa, cit pre lyrické i dramatickejšie pasáže a smetanovskú frázu bez toho, aby orchester znel na úkor spevákov. Ostravský zbor (zbormajster Jurij Galatenko) už konštantne podáva kvalitné výkony.

Zo štyroch hlavných sólistov ostravskej premiéry ostali len Lívia Obručník Vénosová ako Anežka a Martin Gurbaľ ako Mumlal. Sopranistka stvárnila smútok a zádumčivosť vdovy herecky adekvátne a spevácky spoľahlivo. Len škoda, že jej hlas vo vysokej polohe znie priostro a bez prirodzenej vibrácie. Mumlal je akýmsi pokračovaním Kecala z Predanej nevesty a basista ho obdaril svojím veľkým, niekedy trochu drsným hlasovým materiálom.

Podhájského stvárnil tenorista Martin Javorský úspešne až na najvyššie trochu forsírované tóny v známej árii, spievanej z balkóna divadla. Pohyblivý lyricko-koloratúrny hlas Lady Bočkovej (Karolina) znel kultivovane, no herecky v intenciách réžie pôsobila až príliš emancipovane. Bola to však práve ona, na ktorej slovinský režisér a autor scénickej výpravy Rocc vystaval svoju koncepciu. Väčšinu javiska pokryl pódiom s minimom rekvizít, no príbeh sa odohrával aj na rampe, ba v mnohých prípadoch medzi publikom. V druhom dejstve konštrukcia ustúpila do úzadia a v závere sa z nej lúčili zbratané, teraz „vyliečené“ vdovy s publikom.

Záver bol feministický. Po vyznaní lásky Podhájský zmizol z javiska, čim oslabil happy end, ba vyvolal dojem, že namiesto úspešného milenca bol iba potrebným katalyzátorom premeny trúchliacej vdovy. Priliehavejšie mi pripadalo finále prvého dejstva s „hymnusom“ Láska jako boží dar, spievaným na rampe. Ako celok mala inscenácia švih a spád.

Ostravská Hubička v porovnaní s bratislavskou ukázala, že ak sa zveličenie dostane no iného kontextu, jeho výsledok je rozdielny. Kým v SND sa do realistického pôdorysu nalepuje množstvo gagov, ktoré zabiehajú až ku paródii s cieľom útočiť na bránice divákov, gagy režiséra Jiřího Nekvasila sú zasadené do štylizovaného, prísne jednotného celku. Ideovo režisér podčiarkuje malosť sveta podhorskej dediny, ktorej obyvatelia spoločne prežívajú svoje lásky i zvady.

Vyjadruje to už scéna Jakuba Kopeckého, v ktorej majú svetlomodré steny obydlia Palouckého rovnako farebné vzorkovanie, ako jednotné oblečenie zboru prinášajúceho na scénu makety, symbolicky označujúce prostredie (kostol, domčeky, neskôr domček Martinky). Tým navodzujú náladu, akú poznáme z Ladových naivných dedinských výjavov. Celý priestor javiska pokrýva obrovské pódium či stôl, na ktorom (až na pár výnimiek) prebieha spor o primárnosť mužského a ženského pohľadu.

V lesnej scenérii sa pódium rozpadá na niekoľko lavíc so sklápacím vekom, v ktorom sa postavy pohybujú ako v bludisku. Tretie dejstvo plynulo vychádza z druhého len povytiahnutím niekoľkých makiet stromov, pričom vo výške zadného horizontu sa vytvára ďalší priestor pre akciu. Gagy väčšinou nepôsobia násilne, lež podčiarkujú idylický a naivistický kolorit diania. To platí o pašerákoch nesúcich stromy na spôsob shakespearovského pochodujúceho lesa z Macbetha či o hudobne nádhernom východe slnka, ktoré na vozíčku nesie naprieč javiskom dievčina (podľa bulletinu Zornička).

O čosi menej ma oslovila etuda strážnika ako mechanickej figúrky, na rozdiel od pôsobivej etudy so škovránkom na udici. Opäť kvalitné je hudobné naštudovanie Mareka Šedivého, dostatočne kontrastné i vrúcne. Livia Obručník Vénusová (Vendulka) sa mi najmä vďaka lyrickým pasážam partu páčila viac než jej kreácia z Dvoch vdov a výšky sa jej darili raz viac a raz menej. Tenorista Luciano Mastro pochopil Lukáša v rýdzo dramatickom duchu, no jeho tónu chýbalo viac lesku a smetanovskej mäkkosti. Svatopluk Sem ako Tomeš potvrdil, že patrí k najlepším barytonistom v našich končinách. Ku kvalitnej úrovni hudobného naštudovania prispeli aj Martin Gurbaľ (Paloucký), Lucie Hilscherová (Martinka) či Josef Kovačič, ktorého Matouš oblečením parodoval mýtickú postavu Krakonoša.

Smetanovo Tajemství odborníci po hudobnej stránke považujú za vrcholné majstrovo dielo. Práve jeho hudobná prekomponovanosť a komplikovanosť, odlišná od páčivejších predchádzajúcich opier, prispieva k menšej popularite tejto opery. V Ostrave doteraz (10. 5.) odznela už v desiatich inscenáciách a na festivale sme sledovali dielo inscenované v roku 2017 a obnovené v roku minulom.

Režisér Tomáš Studený sa rozhodol v podstate pre klasické poňatie, pohybujúce sa medzi realistickým žánrovým obrázkom o rozvadených rodinách s istým zabŕdnutím do sveta duchov (2. dejstvo), vystihujúc správnu dávku umiernenej komickosti i sociálneho kontextu príbehu. Vyvážil atmosféru jednotlivých dejstiev od dožiniek cez náboženskú procesiu až po najprv „strašidelný“, potom idylický záver, v ktorom je pokladom nájdenie cesty Kalinu ku svojej niekdajšej láske Róze.

Dirigent Jakub Klecker odkryl kvality partitúry, ktoré sú v tomto prípade viac utajené než okázalo demonštrované. Skladateľský posun si môžeme ilustrovať na rozdielnej podobe árie Mařenky z Predanej nevesty a prvej árie Blaženky z 2. dejstva, ktoré akoby boli na kilometre vzdialené. Spevácku dokonalosť prejavu ukázala Jana Sibera (Blaženka), výkonom sa jej blížil dramatický barytonista Martin Bárta (Kalina) a čiastočne aj pomerne dramaticky znejúci tenorista Richard Samek (Vít), kým pani Róza Lucie Hilscherovej zostala trocha v úzadí. Menej ma oslovili Jiří Přibyl (Malina), Bonifác Josefa Kovačiča a Skřivánek Víta Šantoru.

Posledné skladateľovo operné dielo Čertova stena a jeho koncipovanie odráža hlbokú fyzicko-duševnú krízu v čase komponovania, takže niektoré výjavy sa dajú chápať aj symbolicky ako odraz Smetanovej duše. Dielo načiera do českých dejín (postava Petra Voka) a podobne ako v predchádzajúcich dvoch operách, písaných v čase straty sluchu, obsahuje aj náboženské motívy a tentoraz výraznejšie nazretie do imaginárnej ríše zla.

Hudobne pokračuje v ceste naznačenej Tajemstvím, chýba mu však jeho spád a vzhľadom na zobrazované prostredie aj viac folklórnych inšpirácií. Azda sa nedotknem Čechov, ak poviem, že na prvé počutie nijako nejde o divácky vďačné dielo. Zato v partitúre pokračujú novinky, oslovujúce odborníkov. Režisér Jiří Nekvasil potvrdil, že má rád „holé“ javisko tvorené vysokými stenami v rôznom zoskupení, na ktoré občas premieta portréty skladateľa a v inscenácii čaruje so svetlom (scénograf David Bazika) i priestorom.

Hudobné naštudovanie Mareka Šedivého opäť potvrdilo jeho schopnosť viesť orchester v rámci žiadaného štýlu interpretácie. Zo sólistov objemnými hlasmi upútali basisti Martin Gurbaľ (Beneš), Miloš Horák (Rarach), kým barytonista Jiří Brückler (Vok) v porovnaní s odborovými kolegami z predchádzajúcich inscenácií len mierne zaostával. Luciano Mastro nedokázal v árii Kam prchnout dodať spevu onú mäkkosť, akú má na nahrávke spred sedemdesiatich rokov hlas Janka Blaha.

Dramatický hlas Veroniky Rovnej vo výškach trochu zápasil s estetikou tónu, zjavne problémom tamojších dramatických sopránov. Dobre vyznela „pekelná“ choreografia v naštudovaní Gianvita Attimonelliho. Úspech predstavenia ukázal, že aj táto ôsma inscenácia diela (od roku 1923) má dosť priaznivcov Smetanovej hudby.

Inscenovať cyklus všetkých Smetanových opier je ozaj záslužný čin. O to viac v časoch, kedy sa na termín „národné“ pozerá skôr s podozrením, než s hrdosťou. Ostravskú operu treba pochváliť aj za kvalitné dramaturgické rozbory pred predstaveniami a za úroveň bulletinov, ktorých osobitosť zvýrazňuje bohatý dokumentačný slovný i fotografický súpis predchádzajúcich inscenácií uvádzaných diel. Medzi ich interpretmi sme našli viacerých, ktorých poznáme zo SND z Bratislavy či z ND Košice (Čenek Mlčák, Jiří Zahradníček, Jozef Ábel, Jan Kyzlink, Mária Turňová, Jaroslav Dvorský atď).

Autor: Vladimír Blaho

Fotografie v článku sú z premiér jednotlivých inscenácií NDM Ostrava.