Giacomo Puccini, ktorého storočnicu smrti si 29. novembra t.r. pripomenieme, sa ani v bežných rokoch nemôže sťažovať na ignoranciu zo strany divadelných intendantov. Významné jubileum však podnietilo záujem aj o menej uvádzanú časť jeho tvorby. K nej patrí i trojica jednoaktoviek Plášť, Sestra Angelika a Gianni Schicchi, zastrešená pod spoločným titulom Il trittico (Triptych). V sezónach dedikovaných pucciniovskému výročiu ho na plagát zaradili najvýznamnejšie svetové operné domy, medzi nimi amsterdamská opera.
Pod historicky prvú inscenáciu v tomto divadle sa podpísali jeden z najvplyvnejších režisérov súčasnosti Barrie Kosky a vychádzajúca dirigentská superstar, 34-ročný šéf Holandského filharmonického orchestra (NedPho) a Holandskej národnej opery Lorenzo Viotti.
V úvode recenzie dovoľte osobné entrée. Pucciniho Triptych systematicky vyhľadávam od roku 2012, keď sa mi v Theater an der Wien (viac-menej náhodou) „prihodila“ inscenácia, ktorú dodnes považujem za jeden z ultimátnych životných zážitkov. Režíroval ju Damiano Michieletto, ktorý v tom čase len rozbiehal impozantnú kariéru, hudobne ju naštudoval Kirill Petrenko (tesne pred premiérou ho pre zdravotnú indispozíciu nahradil mladý Izraelčan Rani Calderon) a hlavné postavy strhujúcim spôsobom stvárnili Patricia Racette (Giorgetta, Angelika) a Roberto Frontali (Michele, Gianni Schicchi).
Prečítajte si tiež:
Amsterdamský Roberto Devereux odpútaný od histórie
Od tých čias som videla ďalších šesť inscenácií Triptychu (Bratislava, Barcelona, Brusel, berlínska Deutsche Oper, Salzburské slávnosti, Viedenská štátna opera), amsterdamské naštudovanie je teda mojím ôsmym. Popri salzburskej inscenácii (2022, dirigent Franz Welser-Möst, réžia Christof Loy) ho zaraďujem na vrchol pomyselného rebríčka, tesne za (pre mňa už zrejme neprekonateľnú) inscenáciu Theater an der Wien.
Diela tvoriace Triptych by námetom, žánrom aj nosnou emóciou ťažko mohli byť odlišnejšie. Naturalistický Plášť je drámou nešťastného manželstva Micheleho a Giorgetty, plnou frustrácií a beznádeje, končiacou vraždou zo žiarlivosti. Sestra Angelika predostiera tragédiu mladej šľachtičnej, ktorú po narodení nemanželského dieťaťa odsúdili príbuzní k životu v kláštore. Po tom, čo sa po siedmich rokoch rehoľného života dozvedá o synčekovej smrti, Angelika spácha samovraždu. A napokon burleskná fraška Gianni Schicchi sa odohráva v renesančnej Florencii – Puccini sa v nej inšpiroval staťou z Danteho Božskej komédie o chamtivých dedičoch Buosa Donatiho, ktorých oklame figliar Schicchi.
Požiadavkou kompletného uvádzania Triptychu postavil skladateľ budúcich inscenátorov pred dilemu: buď pojmú každú časť ideovo autonómne, alebo nájdu tému, ktorá jednotlivé diely prepojí. Barrie Kosky si zvolil prvú z ciest. Triptych sa (parafrázujúc rozhovor v bulletine) rozhodol uchopiť ako „trojchodové menu“ s bohatou paletou chutí, pričom po prvých dvoch „ťažkých chodoch“ nasleduje svieži dezert. Jeho inscenáciu však predsa len čosi prepája. Je to – pre Koskyho charakteristická – estetika výtvarnej askézy, kde má každý prvok redukovanej scénografie silnú významovú hodnotu.
Symbolický rozmer scénografie najsilnejšie fungoval v Plášti. Na holú scénu, zvieranú dvomi béžovými stenami zbiehajúcimi sa ako dve strany trojuholníka, sa vnáralo veľké drevené mólo. Postavy príbehu boli v tomto priestore ako stratené, bez schopnosti (alebo vôle?) sa k sebe vzájomne priblížiť. Dokonca ani medzi Giorgettou a jej potenciálnym milencom Luigim nefungovala erotická chémia, na to bol mladík príliš ubitý životom. Áriu Hai ben ragione! meglio non pensare (Máte pravdu, lepšie je nemyslieť), ktorú tenoristi obvykle interpretujú ako testosterónom nabitý výbuch potláčaného hnevu, bol v podaní Joshuu Guerrera užialeným výlevom, spievaným v neobvykle pomalom tempe a nízkej dynamickej hladine. Aj jeho vokálne vpády do Giorgettinej romance È ben altro il mio sogno (Môj sen je celkom iný) vyzneli skôr ako rezignovaný komentár než túžbou nabitá interakcia.
Emócia všeobecného odcudzenia sa umocnila, keď sa spod móla vysunul trojuholníkový priestor kopírujúci pôdorys javiska, no vo výrazne zmenšenej mierke. Výstup Micheleho a Giorgetty, kde sa manžel márne pokúša citovo priblížiť k manželke, spievali interpreti vo fyzickej vzdialenosti niekoľkých milimetrov, no v skutočnosti akoby ich delili svetelné roky. Či vo veľkom alebo v malom, tragédia samoty znela v rovnakej intenzite.
V závere Pucciniho Plášťa nejde Giorgetta na dohodnutú schôdzku s Luigim, ale vyhľadá Micheleho s úmyslom udobriť sa. Koskyho Giorgetta mala k tomu jasnú motiváciu: Luigi jej nedokázal poskytnúť zázemie. Spočiatku bol málo mužný a potom prepadol afektu hraničiacemu so šialenstvom. Keď jej v milostnom duete rozpálený žiarlivosťou sľuboval, že sa Michele už nikdy nedotkne jej tela, Giorgetta Luigiho prudko odstrčila. Zrejme v tomto mieste partitúry našiel Barrie Kosky, režisér známy pedantným vedením hercov, bod zlomu. Na zmierenie je však u Pucciniho už neskoro, pod Micheleho plášťom leží mŕtvola domnelého milenca. A Kosky zašiel v naturalizme drámy ešte ďalej: k Luigiho telu padá i Giorgetta, obeť Micheleho vražedného amoku.
Sestra Angelika sa odohrávala na rovnako riešenej, béžovo sfarbenej scéne, obohatenej o kryté klesajúce schodisko. Po ňom raz schádzali, inokedy stúpali sestry oblečené v divadelne štylizovaných fialových rúchach s bielymi golierikmi a čepcami, vytvárajúc tak vizuálne krásne, disciplinovane synchronizované obrazy. Napriek vládnucemu poriadku sa tu nestratila radosť z jednoduchých vecí; predstavené kláštora boli matersky láskavé, sestry trošku klebetné, ale stále dobroprajné a ľudské. Nešlo teda o – pri inscenovaní tohto titulu nie zriedkavý – proticirkevný pohľad, no na druhej strane Kosky nezobral do úvahy ani mystickú rovinu príbehu (v librete sprevádzajú Angelikinu smrť vidiny odpúšťajúcej Panny Márie).
Záverečnú smrteľnú extázu titulnej hrdinky vyložil veľmi ľudsky – ako vyústenie obrovskej, živočíšnej bolesti. I v tomto prípade, podobne ako v Plášti, sa nezdráhal použiť naturalistické prostriedky: výjav, keď Angelika sype na svoju hlavu synčekov popol z urny, ktorú jej priniesla (v tejto inscenácii až demonštratívne zlá) teta Kňažná, dal mystickej časti Pucciniho Triptychu vyslovene veristický rozmer.
V kontexte inscenačnej tradície dostala najoriginálnejšiu pointu tretia časť, Gianni Schicchi. Ešte pred začiatkom predohry sme sa ocitli na oslave narodenín Dona Buosa. Po tom, čo mu príbuzní vo flámštine (a poriadne falošne) zaspievali Happy Birthday!, oslávenec sfúkol sviečku na torte – a vzápätí padol tvárou do šľahačky. Od tohto groteskného momentu sa začala odvíjať dynamická, nesmierne vtipná a zároveň kruto cynická inscenácia, ktorá v dokonale fungujúcej hudobno-javiskovej symbióze nemilosrdne fackovala ľudskú chamtivosť. Keď v závere Gianni Schicchi, ktorý si sfalšovaným testamentom prisúdil značnú časť donatiovského dedičstva, vyhnal príbuzných z (už svojho) domu, spod stola sa vygúľal Don Buoso: Živý, zdravý a vďaka dôvtipu priateľa Schicchiho oslobodený od pažravých supov, ktorých zaujímal iba jeho majetok.
Barrie Kosky teda priniesol do palety režijných výkladov Triptychu viacero originálnych momentov. Avšak tým, čo dáva amsterdamskej produkcii priam rozmer revolučnosti, je hudobné naštudovanie Lorenza Viottiho. Mladý dirigent sa chopil partitúry s obrovským muzikantským sebavedomím. Nielen v tom zmysle, že volil vyhrotené tempá i dynamiku, a to na oboch póloch škály (viď vyššie zmienené poňatie Luigiho árie, ktorá tu získala novú výpovednú hodnotu). Ale najmä preto, že orchester sa v jeho rukách stal kľúčovým hráčom divadelnej koncepcie.
Keď v Plášti vytiahla La Frugola spomedzi svojich „úlovkov“ čosi páchnuce, husle falošne zakňučali; pri Micheleho veristickom čísle Nulla! Silenzio! sa ostinátny rytmus tmavých slákov lial ako špinavé vlny Seiny. V Sestre Angelike sa hrôza z príchodu Kňažnej dala priam krájať: keď jej predstaviteľka schádzala po schodoch, orchester sprevádzal jej kroky od duniaceho piana cez tlmené pianissimo až do napäto vibrujúceho ticha. No a tercet dám v Giannim Schicchim – opäť uchopený vo zvoľnenom tempe a sprevádzaný sladko žiadostivými, ťahavými husľami – vyznel ako figliarov splnený erotický sen.
Čo sa týka spevácko-hereckých výkonov, v tomto ohľade sa amsterdamská produkcia zaradila kamsi doprostred mojej „triptychovej“ vzorky. Popri už zmienenom Joshuovi Guerrerovi, spevákovi so šťavnatým tenorom korunovaným pevnými lesklými výškami, ktorý dnes patrí k najvyhľadávanejším predstaviteľom Luigiho, a popri timbrovo príjemným, technicky dobre vedeným barytónom disponujúcom Danielovi Luisovi de Vicentem v postavách Micheleho a Gianniho Schicchiho (v Slovenskom národnom divadle v Bratislave ho poznáme ako Giorgia Germonta a Nabucca) sa blysla najmä americká mezzosopranistka Raehann Bryce-Davis ako živočíšne temperamentná La Frugola a démonická Kňažná s dráždivo sfarebným, dokonale koncentrovaným materiálom.
Z ďalších protagonistov bohato zaľudneného Triptychu treba vyzdvihnúť talentovanú Rusku Innu Demenkovu so zmyselným, šťavnatým sopránom (Sestra Genevieva, Lauretta) či Američanku Leah Hawkins (Giorgetta) s dramatickým materiálom spájajúcim mohérovú štruktúru strednej polohy s útočnými výškami.
Dôvodov, prečo kompletný Triptych patrí k zriedkavejšie uvádzanej časti Pucciniho tvorby, bude viacero. Napríklad produkčné náklady spojené s vysokým počtom postáv i rozličnou poetikou jednotlivých častí, neľahké nachádzanie výkladového kľúča k Sestre Angelike, možno i dĺžka predstavenia. Určite ich však – na rozdiel od Víl, Edgara či Lastovičky – netreba hľadať v umeleckých kvalitách opusu.
Autor: Michaela Mojžišová
písané z premiéry 3. 5. 2024
Giacomo Puccini: Il trittico
Holandská národná opera a balet, Amsterdam
Premiéra 3. mája 2024
Dirigent: Lorenzo Viotti
Réžia: Barrie Kosky
Scéna: Rebecca Ringst
Kostýmy: Victoria Behr
Svetelný dizajn: Joachim Klein
Plášť
Michele: Daniel Luis de Vicente
Luigi: Joshua Guerrero
Giorgetta: Leah Hawkins
La Frugola: Raehann Bryce-Davis
Tinca: Mark Omvlee
Talpa: Sam Carl
Mladí milenci: Inna Demenkova, Tigran Matinyan
Verklikár: Tigran Matinyan
Sestra Angelika
Angelika: Elena Stikhina
Kňažná: Raehann Bryce-Davis
Matka predstavená: Helena Rasker
Sestra dozorkyňa: Polly Leech
Sestra Dolcina: Sophia Hunt
Sestra Genovieffa: Inna Demenkova
Gianni Schicchi
Gianni Schicchi: Daniel Luis de Vicente
Lauretta: Inna Demenkova
Zita: Helena Rasker
Rinuccio: Joshua Guerrero
Gherardo: Mark Omvlee
Nella: Sophia Hunt
Betto: Sam Carl
Simone: Scott Wilde
La Ciesca: Polly Leech
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.