Dňa 8. mája 2024 si pripomíname 25. výročie úmrtia vnučky Jána Levoslava Bellu Dagmar Sturli Bellovej, koncertnej klaviristky a pedagogičky. Viaceré domény (napríklad wikipedia) nesprávne uvádzajú, že zomrela 20. mája 1999. 20. máj 1999 bol však dňom rozlúčky s ňou vo Viedni, na ktorej sa za Nadáciu Jána Levoslava Bellu zúčastnili predsedníčka PhDr. Marianna Bárdiová, PhD., PhDr. Jana Lengová, CSc. a Mgr. Igor Fudra (nekrológ je dostupný TU…). Práve toto výročie vyvolalo v Marianne Bárdiovej mnoho pekných spomienok na ich stretnutia, zážitky i spoluprácu. A tak sa rozhodla podeliť sa o ne aj s nami.
Moje stretnutia s Dagmar Sturli Bellovou
Dagmar Sturli Bellovú ako vnučku Jána Levoslava Bellu som vnímala od začiatku svojej práce v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici, kde jej starý otec patril k našim „kmeňovým“ osobnostiam. Vedela som, že bola odmalička nádejnou klaviristkou a jej prvým učiteľom, samozrejme, bol jej starý otec. Pre ňu skomponoval aj prvé detské skladbičky tešil sa z jej pokrokov a z neskorších umeleckých úspechov.
Neskôr už ako klavírna virtuózka hrávala jeho klavírne diela na mnohých koncertoch v mestách Európy a tak sa stala významnou propagátorkou tvorby J. L. Bellu po mnohých mestách Európy a aj za jej hranicami. Sledovala som jej časté návštevy Slovenska, najmä pri podujatiach venovaných starému otcovi. V roku 1983 naše múzeum pripravilo monografickú výstavu venovanú Bellovi, ktorá potom putovala po viacerých mestách viažucich sa k jeho životu.
Prečítajte si tiež:
• Ján Levoslav Bella – slovenský hudobný génius
V dňoch 9. – 11. novembra 1983 to bolo v Liptovskom Mikuláši na podujatiach k 130. výročiu Bellovho narodenia. Uskutočnila sa tu zásadná vedecká konferencia, ako aj vernisáž spomínanej výstavy, na ktorých nechýbali ani Dagmar Sturli Bellová s manželom, talianskym diplomatom, historikom a spisovateľom pôsobiacim vo Viedni Gualtierom Sturlim. Práve tu som sa s ňou stretla prvýkrát osobne. Nadviazali sme pekný osobný kontakt a zostali sme v ňom až do jej nečakanej náhlej smrti. Spoločne sme už pripravovali podujatie na Slovensku k jej blížiacim sa 80. narodeninám, no osud rozhodol inak. Spomienky však zostali. Čoskoro sme sa stretli pri ďalších a ďalších stretnutiach.
Rok Jána Levoslava Bellu 1993
Rok Jána Levoslava Bellu 1993 priniesol mnoho podujatí v Banskej Bystrici, Kremnici, Liptovskom Mikuláši, Bratislave, Viedni a v Budapešti, neskôr bola nová putovná výstava inštalovaná aj Berlíne. Podklady pre výstavy v Rumunsku sme priebežne posielali do Sibiu, a do ďalších miest. Nadácia J. L. Bellu s ďalšími organizátormi pripravili v Banskej Bystrici 34. – 26. júna 1993 medzinárodnú muzikologickú konferenciu Ján Levoslav Bella v kontexte európskej hudobnej kultúry. Ku konferencii sme uskutočnil aj sprievodné koncerty so skladbami Bellu, jeho učiteľa hudby Jána Egryho a iných autorov, besedu o opere Kováč Wieland, aj besedu s Dagmar Sturli Bellovou. Bolo to výborné podujatie, počas ktorého sme mohli s pani Dagmar dlhšie pobudnúť.
Zišlo sa tu veľa muzikológov, interpretov, hudobných pedagógov a záujemcov zo Slovenska i zo zahraničia o tohto nestora našej slovenskej národnej hudby. A práve pri jednom referáte a záverečnom zhodnotení konferencie sme si naplno uvedomili, aký významný zástoj v európskej hudobnej kultúre Bella znamenal a znamená. Muzikológ Ján Albrecht to osvetlil vo svojom referáte Štýlové metamorfózy a dielo J. L. Bellu. A ako to náš nezabudnuteľný Hansi robieval, akoby len tak mimochodom, svojím ležérnym spôsobom povedal toto, reprodukujem tak, ako som si to zapamätala:
„Bella mal šťastie aj nešťastie, že sa dožil 92 rokov a zomrel v roku 1936. Viacerí mu vyčítali, že má zastaralé kompozičné techniky, neuplatňuje seriálnu techniku, dodekafóniu a ďalšie moderné postupy. Lenže my si neuvedomujeme, že Bella bol len o tri roky mladší od P. I. Čajkovského a od neho toto nikto nechcel.“ Myslím si, že nielen ja, ale niektorí, najmä mladší kolegovia tiež zostali na chvíľu celkom zaskočení. V referáte Jána Albrechta v zborníku z konferencie možno čítať:
„Skutočnosť, že Bella už nemohol vývojové metarmorfózy moderny 20. storočia v poslednom úseku svojho života s jeho stabilnou umeleckou orientáciou aktívne ďalej rozvíjať, je samozrejmé. Nemožno si nevšimnúť fakt a predovšetkým nemožno nevziať do úvahy fakt, že Bellovo dielo a jeho umelecký výkon sú nenahraditeľným činiteľom vývoja slovenskej hudby, ktorý slúžil ako základ ďalšieho vývoja našej hudby. Vytvoril fundament jej vysokej úrovne a poskytol možnosť nadväzovania na náročný východiskový post vývoja, ktorý aj skutočne nastal.“ (Lengová, Jana, ed. Ján Levoslav Bella v kontexte európskej hudobnej kultúry. Zborník z konferencie. Banská Bystrica, 1993, s. 180)
Rumunský muzikológ Romeo Ghircoiasiu (Cluj-Napoca, Kluž, Kolozsvár) v referáte hovoril o rumunskom skladateľovi George Dima. Rád sa ujal záverečného zhodnotenia, o ktoré ho požiadala vedecká garantka Dr. Jana Lengová. Okrem iného vyjadril veľké potešenie z toho, že sa mohol zúčastniť na tomto podujatí, kde sa ešte viac zoznámil so životom a dielom tohto významného predstaviteľa európskeho hudobného romantizmu po boku F. Liszta, J. Brahmsa, R.Wagnera, P. I. Čajkovského, B. Smetanu, A. Dvořáka a ďalších. Pri jeho slovách som si uvedomila, že sme túto skutočnosť tak trochu nesmelo obchádzali a nevyslovovali sme ju tak nahlas a koncentrovane ako profesor Ghircoiasiu. A to bol presne splnený cieľ tejto konferencie. No zaujímavým zážitkom ešte nebol koniec.
S koreferátom Nové skutočnosti o rodinných vzťahoch vnučky skladateľa prof. Dagmar Sturliovej-Bellovej sa prihlásila muzikologička Terézia Ursínyová. Nikto z účastníkov netušil, o čom bude reč a referentka aj pani profesorka sa len záhadne usmievali. O to väčšie prekvapenie bolo, keď sme sa dozvedeli, že otcom Dagmar Sturli Bellovej nebol manžel jej matky Augusty Fritz Krafft, ale významný dirigent Wilhelm Furtwängler. T. Ursínyová v zborníku z konferencie uvádza pôvodné informácie z monografie Ernesta Zavarského Ján Levoslav Bella. Život a dielo (Bratislava, 1955) a následne ich upresňuje:
„«Dagmar bola dcérou Gusty a Friedricha Kraffta. Narodila sa 28. decembra 1920.» V skutočnosti to bolo 30. decembra. Dodajme, že sa narodila vo Viedni, približne v období, keď sa bellovská rodina presťahovala zo Sibine do Viedne. Bella sa presťahoval aj s manželkou do Bratislavy 10. marca 1928. … „upresnime podľa informácií prof. Dagmar Sturliovej-Bellovej skutočnosť, ktorú mi povedala pri mojej návšteve v jej byte na Josefstädterstraẞe“ «Moja mamička sa rozviedla pred mojím narodením. Napriek tomu – asi po vzájomnej dohode manželov – zapísala do krstného listu ako otca meno ministerského radcu Kraffta. O svojom skutočnom otcovi som sa dozvedela náhodou, až po vojne roku 1945.» „Opravme teda Zavarského údaj, že manželia Krafftovci sa rozviedli roku 1927. Bolo to ešte pred decembrom1920, keď sa narodila malá Dagmar. Riaditeľ Komunálnej banky, v skutočnosti ministerský radca, bol zrejme veľkodušný človek, ktorý sa postaral o dôstojný rozchod bývalých partnerov, ale i meno Krafft v matrike, ba zabezpečil pani Guste aj domček na Vegelínovej ulici v Bratislave, aspoň sa tak tvrdí v Zavarského monografii.“ (Lengová, Jana, ed. Ján Levoslav Bella v kontexte európskej hudobnej kultúry. Zborník z konferencie. Banská Bystrica, 1993, s. 193)
Pri počúvaní referátu si spomenula na našu návštevu u pani Dagmar vo Viedni v decembri 1991. Pripravovali sme už Rok Jána Levoslava Bellu 1993 a pre rok 1992 storočnicu Jána Móryho, tak sme tam navštívili aj jeho syna Viktora Móryho. V príjemnom staromestskom byte Dagmar Sturli Bellovej sme sedeli v izbe s klavírom, kde sme si v rohu pri veľkom okne všimli bustu Wilhelma Furtwänglera, jeho zarámovaný podpis z 30. 8. 1936, aj matkinu fotografiu. Bol tam aj plagát z koncertu v Musikverein vo Viedni 8. februára 1949, na ktorom Koncert Es dur pre dva klavíre od W. A. Mozarta hrali Paul Badura-Skoda a Dagmar Bella, dirigoval Wilhelm Furtwängler. Keď sme sa naňho opýtali, vysvetlila nám, že to je významný nemecký dirigent, s ktorým uskutočnila viacero koncertov a nahrávok ako klaviristka. Až o dva roky sme teda, my niektorí, pochopili, prečo ho aj doma držala v takej úcte.
A ešte jeden zážitok sa mi vynoril pri spomienke na viedenský byt pani Dagmar. Presne oproti vchodu do obývacej izby stál sekretár so sklom, spoza ktorého bolo vidieť malý vyrezávaný detský nábytoček. Hneď som sa opýtala, čo to je a dozvedela som sa, že to starý otec vyrobil jej matke Auguste, koníka s vozíkom synovi Rudolfovi Henrimu a aj ona sa s tým v detstve rada hrávala. Hneď ma opantal múzejnícky duch a rovno som povedala, že to by sme raz chceli mať v našom múzeu. Pani Dagmar, samozrejme, povedala, že ona si to nedá, ale postará sa o to, aby sa to k nám dostalo. Aj sa dostalo a zdobí múzejnú expozíciu doteraz.
Po smrti pani profesorky nám jej neter, pani Violetta Storch odovzdala do Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici nielen nábytoček, ale aj viaceré predmety, nototlače, fotografie, drobné tlače a rukopisy z jej pozostalosti. A nielen to, pani profesorka sa postarala o to, aby sa osobné predmety (ladička, taktovka, okuliare, hodinky) a časť korešpondencie Bellu s manželkou dostali od jej bratranca Rudolfa Bellu, syna Bellovho syna Rudolfa Henriho Bellu, z Kanady znovu na Slovensko. Tak sa pamiatky na Bellu dostali do Banskej Bystrice, kde sa v mladosti vzdelával, formoval a pôsobil. No aj skladatelia boli deťmi, rodičmi a starými rodičmi.
Viedeň 17. január 1994
Naša múzejná návšteva vo Viedni spolu s kolegami Renátou Klementovou a Štefanom Plevom v decembri roku 1991 a rozhovory i rokovania nielen s Dagmar Sturli Bellovou, Viktorom Mórym, ale aj s podpredsedníčkou Rakúsko-slovenského kultúrneho spolku vo Viedni pani Tatjanou Masarikovou (opernou speváčkou, aj detskou lekárkou) a na Veľvyslanectve SR, priniesli pekný výsledok.
Bol to protokolárny koncert na počesť 150. výročia narodenia J. L. Bellu v koncertnej sále Bősendorfer vo Viedni 17. januára 1994. Domáci organizátori pridali k Bellovi aj diela Franza Schuberta, aby prilákali viac publika. Ich obavy z jeho nedostatku sa nenaplnili. Do sály museli poprikladať aj lavice a recenzent po koncerte napísal, že sála bola preplnená a ľudia stáli ako na futbale. Diela oboch skladateľov predviedli sopranistka Elena Holičková s klavírnym sprievodom Daniela Buranovského, Silvia Čápová-Vizváryová predviedla Bellovu klavírnu Sonátu b mol a kvartetá Bellu aj Schuberta interpretovalo Trávníčkovo kvarteto. Úvodný príhovor predniesol Ladislav Burlas. Dagmar Sturli Bellová bola opäť nadšená a spokojná, že sa dielo starého otca prezentovalo aj vo Viedni.
Bellove diela na svetovom kongrese IGEB v roku 1998 v Banskej Bystrici
Veľkolepým podujatím, na ktorom sme prezentovali aj diela Jána Levoslav Bellu bol 13. svetový kongres IGEB, ktorý sa uskutočnil v Banskej Bystrici v dňoch 6. – 11. júla 1998. Hlavným organizátorom bola Internationale Gesellschaft für Erforschung und Förderung der Blasmusik (IGEB, Spoločnosť pre výskum a podporu dychovej hudby) so sídlom v Grazi a domáce hudobné inštitúcie. Naše Literárne a hudobné múzeum Banská Bystrica bolo koordinátorom a svojej náročnej úlohy sa podľa hostí z mnohých krajín sveta zhostilo skutočne výborne. Prišli z Čiech, Rakúska, Švajčiarska, Nemecka, Belgicka, Švédska, Talianska, Ruska, Austrálie, USA, Kanady, Chorvátska, a ďalších štátov.
Prišla aj Bellova vnučka a počas týždňa sme opäť mohli spolu stráviť veľa času rozhovormi a jej spomínaním na svoju koncertnú činnosť, ale aj na detstvo so starým otcom a na rodinu. Prekvapilo ma, že všade so sebou nosila slovensko-anglický slovník, ktorý si zavše otvorila a opakovala si anglické slovíčka. Rozhodla sa totiž naučiť aj tento jazyk a skúšala si ho aj na čašníkoch v reštaurácii alebo v kaviarni. Zaspomínala si aj na to, že v Bratislave na Vegelínovej ulici, kde žila so starými rodičmi a s matkou v rokoch 1931 – 1936, sa hovorilo po nemecky, veď stará matka bola Nemka. No starý otec ju usilovne učil po slovensky a kúpil jej, z nedostatku iných možností kolibričí česko-nemecký slovníček, ktorý dlho používala. A aj ten je dnes v múzejnej expozícii v Banskej Bystrici.
Počas koncertov v Banskej Bystrici v roku 1998 sa tu z Bellovej tvorby uviedlo aj menej známe dielo Schönes Waldland v aranžmáne pre dychový orchester. Na záverečnom galakoncerte v Dome kultúry 11. júla 1998 účinkoval veľký dychový orchester, ktorý vznikol spojením vojenských hudieb z Banskej Bystrice (kapelník pplk. Jozef Kráľ) a z Bratislavy (kapelník pplk. Dušan Mareček), Spevácky zbor Hron z Banskej Bystrice (zbormajster a dirigent Peter Bibza a sólisti Štátnej opery v Banskej Bystrici Oľga Hromadová a Ján Babjak.
V podaní takmer 100-členného dychového orchestra zaznela Bellova Slávnostná predohra Es dur a vrcholom koncertu bolo predvedenie Finále z 3. dejstva Bellovej opery Kováč Wieland v aranžmáne Adama Hudeca a v podaní všetkých uvedených účinkujúcich. Bol to skutočne veľký zážitok. A musím sa priznať, že my dve, s pani profesorkou, sme sa neubránili slzám. Početné publikum dlho tlieskalo postojačky.
Jednoznačne možno konštatovať, že z uvádzaných autorov mali u účastníkov kongresu a publika najväčší úspech práve diela J. L. Bellu a Karola Pádivého. Bellova skladba Schönes Waldland a ďalšie si vďaka Adamovi Hudecovi našli nové možnosti interpretácie a svoje ďalšie uplatnenie. Zahraniční hudobníci si vyžiadali notové materiály Bellových diel, čo prispelo k neobyčajne hodnotnej a širokej propagácii jeho osobnosti a diela na Slovensku a vo svete. Navyše, pri počúvaní majestátnej Bellovej hudby si účastníci kongresu a publikum uvedomili jej vysokú umeleckú a historickú hodnotu.
Prišli aj ďalšie stretnutia s pani profesorkou. Spomenieme ešte oslavu 640. výročia udelenia mestských práv Kremnici. V rámci slávnostného programu v chráme sv. Kataríny odovzdával svoje ocenenia primátor Ing. Miroslav Nárožný diplomy o udelení čestného občianstva Kremnice významným osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o rozvoj mesta. Čestné občianstvo udelili aj Jánovi Levoslavovi Bellovi in memoriam. Na slávnosti ho prevzala Bellova vnučka prof. Dagmar Sturli Bellová z Viedne. Všetkým sa prihovorila peknou slovenčinou.
Až prišla vlastne posledná osobná spomienka. Dňa 20. mája 1999 sme sa ako zástupcovia nadácie J. L. Bellu s Janou Lengovou a Igorom Fudrom zúčastnili na pohrebe prof. Dagmar Sturli Bellovej, ktorá náhle zomrela 8. mája 1999 vo veku 79 rokov. Nadácia tak, žiaľ, stratila svoju čestnú predsedkyňu, podporovateľku a priateľku. A ako inak, cestou do krematória v Simmeringu sme opäť zažili zvláštnu situáciu. Všetci sme spomínali na pani profesorku, boli smutní, v napätí, aj náš vodič, kolega Igor Fudra, a tak prešiel upozornenie, že po obvyklej ceste z Petržalky sa pre stavebné práce na hraničný prechod nedostaneme.
Dostali sme sa na bočnú, ale doslova okružnú vyvýšenú cestu, po ktorej sme urobili veľký okruh okolo Petržalky. Pozerali sme sa na Bratislavský hrad, na mesto a na vŕšky smerom do Viedne a mysleli na to, že určite budeme meškať. A všetci sme takmer naraz usúdili, že to nás vlastne viedla pani profesorka, ktorá sa chcela rozlúčiť s Bratislavou. Dodnes tomu verím. Prišli sme asi o 10 – 15 minút neskôr, ale kňaz nás čakal a keď sme sa usadili, vyšiel spoza nás a obrad začal.
O hrobe Augusty Krafft Bellovej a jej dcéry Dagmar okrem znalkyne Bellovho života Jany Lengovej naša verejnosť zrejme nemá veľa informácií. Pre nás všetkých podrobnosti doslova vypátrala pani Zuzana Godárová, ktorá spolu s manželom Dušanom Godárom robí lektorované sprievody starou Bratislavou, okrem iného aj Bellovmu hrobu na cintoríne pri Kozej bráne. Je nám ľúto, že ktosi z jeho pomníka ukradol bustu, pri ktorej som ešte ja mala príhovor pri 150. výročí jeho narodenia (recitoval tam vtedy Juraj Sarvaš).
Z. Godárová na sociálnej sieti dňa 19. apríla 2024 zverejnila túto informáciu: „Musím sa pristaviť pri veľkom jubilantovi minulého roku Jánovi Levoslavovi Bellovi, ktorého životný príbeh ma fascinuje a v ktorého byte na Mýtnej ul. 32 a potom v dome na dnešnej Partizánskej 35 sa muzicírovalo jedna radosť! Takisto fascinujúci je životný príbeh jeho detí. Nedávno som našla článok so spomienkami syna Rudolfa. Dnes som dostala mailom z viedenského archívu dokument, v ktorom je uvedený presný dátum úmrtia Bellovej dcéry Augusty (Gusty) Krafft-Bellovej, ktorý doteraz nebol uvádzaný (príp. niekde iba rok). Namiesto otázniku tak v texte k budúcemu vydaniu nôt Bellovho Augustinho valčíka, venovaného manželke Auguste, budú svietiť pri dcérinom mene oba dátumy (5. 6. 1884 – 9. 10. 1961). Bellova vnučka a Augustina dcéra Dagmar Sturli-Bellová (inak dcéra slávneho dirigenta Wilhelma Furtwänglera), mala veru po kom zdediť veľký hudobný talent! Hrob oboch dám (Bellovej dcéry a vnučky) sme nedávno navštívili na viedenskom krematóriu Feuerhalle Simmering.“
Životný príbeh sa uzavrel. Čo nám zostalo?
Uzavrel sa životný príbeh vzácnej dámy, profesorky Dagmar Sturli Bellovej, ktorá pre nás toľko znamenala. Počas svojho života venovala veľa osobného a umeleckého úsilia propagácii svojho starého otca, ktorý sa aj vďaka nej dostal do povedomia širokej medzinárodnej hudobnej verejnosti. Znamenala pre nás – pre Nadáciu Jána Levoslava Bellu – veľmi veľa. Bola jej čestnou predsedníčkou, navštevovala naše aktivity a nielen morálne, ale aj finančne ich podporovala. Podnietila k tomu aj svoje niektoré priateľky, ktoré neraz aj s ňou prišli na Slovensko.
Prečítajte si tiež:
Máme dnes ešte podlžnosť voči Jánovi Levoslavovi Bellovi? Pripomienka 180. výročia narodenia skladateľa
Časť bellovského fondu, ktorú opatrovala, zverila aj s matkou najprv Mestskému múzeu v Bratislave a neskôr Literárnemu a hudobnému múzeu v Banskej Bystrici. Tam budú inšpirovať a slúžiť na ďalší výskum všetkým záujemcom. Čím je teda Dagmar Sturli Bellová aj dnes? Bola a zostala pre nás vzorom nezlomnosti a vytrvalosti pri napĺňaní svojich zámerov. Neľutovala prostriedky a neustále cesty do zahraničia či už po stopách starého otca alebo pri jeho propagácii a na Slovensko chodila tak často, ako len mohla. Mala ho úprimne rada.
Na záver ešte básnička Jána Levoslav Bellu, ktorú napísal pre desaťročnú Dagmarku (Lengová, Jana, ed. Ján Levoslav Bella v kontexte európskej hudobnej kultúry. Zborník z konferencie. Banská Bystrica, 1993, s. 196):
Roky tvoje sa rozmnožia,
Ján Levoslav Bella
Otvoria ti celý svet,
Nech ti chráni milosť božia
Tvojich síl a duše kvet.
A keď roky zohne starosť
neboj sa tej staroby,
i do šedín vnikne mladosť,
zas ťa mladou urobí.
Autor: Marianna Bárdiová
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.