Do Veľkej Británie prišla na dvakrát. Ale potom už zostala. Vyštudovaná novinárka Eva Fúriková si medzitým stihla doma splniť sny prácou v eventovej aj reklamnej agentúre, no keď sa jej vzťah mesiac pred svadbou rozpadol, obrátila svoj život o 180 stupňov. Vzdala sa rozbehnutej kariéry a vrátila sa do Británie, kde začínala od nuly. Trénovala v rodinnom gastropube, firemnej kantíne, michelinskej reštaurácii i v noblesných zariadeniach, kde tvorila aj päťposchodové podnosy koláčikov k čaju o piatej. Odtiaľ bol už len krok ku tomu, aby sa zamerala na vlastné projekty. Namiesto upečených koláčov však ľuďom do rúk vkladá návod, ako si z varenia urobiť očistnú terapiu. Verí totiž, že ponor do práce rukami a zmyslami toho dokáže oveľa viac, než len vykúzliť pokrm na tanieri.
1. Americký šéfkuchár Thomas Keller povedal, že recept nemá dušu, že to musí byť kuchár, kto do receptu vnesie dušu. Ako to máte vy?
Zo mňa prúdi z dvoch prameňov – skrz zámer a proces. Vždy vnímam, pri akej príležitosti a pre koho moje jedlo pripravujem, či ide o klienta na mojich hodinách, zákazníka v reštaurácii, alebo partnera doma. V hlave sa mi vynára spomienka na môjho head chefa v michelinskej reštaurácii, ako sa nahlas rozčuľuje a trieska vecami celý nervózny, že musí pripraviť jedlo človeku, ktorý si, podľa jeho slov, „objednáva vraždy ľudí“. Šéfkuchár je však zodpovedný profesionál, ktorý dobre vie, že jedna z najväčších výziev je konzistentne dodávať rovnakú kvalitu – každá porcia má byť rovnako reprezentatívna ako tá predtým. Nech ste naštvaní, unavení, hladní, smutní, chorí, chýba niektorá ingrediencia… Svoje robí aj spôsob, akým pri recepte postupujem a výmena energie, ktorá v procese nastáva. Občas, keď mám blbý deň, veci idú ťažšie, pomalšie, neistejšie. A naopak, každý pekár vie, že chlieb upečený s láskou a v pohode chutí aj vyzerá vždy lepšie.
2. Ako sa cítite, keď pečiete a varíte?
Ha, to je rôzne! Raz prídem do kuchyne nadšená z čerstvých vôní a farieb z farmárskeho trhu, inokedy som nervózna z práce alebo vyčerpaná z nekonečného víru mojich úzkostných myšlienok… Jedno je však isté – kuchyňa má obrovský potenciál liečiť. Naučila som sa využívať varenie tak, aby zaujalo, „prevetralo“ a „poohýbalo“ moju myseľ, ako to práve potrebujem, aby vytvorilo priestor medzi mojím dňom doteraz a čímkoľvek, čo príde po varení. Podobne ako meditácia, joga či rôzne formy aktívneho relaxu.
3. Nie vždy ste sa zvŕtali v kuchyni, pred pár rokmi by sme vás našli skôr bežať za reportážami alebo organizovať eventy. Boli ste vo svojej koži?
Pracovala som od štrnástich rokov, stále niečo niekde, často viac ako moji rovesníci. Od štartu v médiách boli všetky moje roly pre mňa dobrodružné, nepredvídateľné, časovo a fyzicky náročné a stresujúce. Občas to bolo prácou, inokedy mojím prístupom. Dnes už konečne cítim, že si chcem v živote nastaviť kvalitnejšiu rovnováhu. Vždy som vedela, že som kreatívny človek s potrebou realizovať sa tak, aby bolo moju prácu vidieť. Rokmi som pochopila, že ten „môj“ typ kreativity musím hľadať. Na všetkom, čo som robila, bolo niečo zaujímavé, výživné, atraktívne, no nikdy to nebolo „ono“ – vždy mi po čase mínusy prevážili plusy. Potom v tridsiatke nastala otočka o 180 stupňov – zmena kariéry, krajiny, začiatok od nuly, odlúčenie od rodiny a priateľov… Čím som staršia, tým sa rozhodujem intuitívnejšie, dôslednejšie, nekompromisnejšie. Ale okolo jedla sa točím už osem rokov, moja najdlhšia kariérna etapa, takže tentokrát niečo určite robím správne.
4. Ako sa z vás stala kuchárka – cukrárka?
Po univerzite som chcela vyskúšať život v zahraničí. Dva a pol roka som žila v Bristole. Predtým som ho nepoznala, ale dalo sa tam lietať priamo a mesto nebolo také obrovské a zdanlivo nedosiahnuteľné ako tajne vysnívaný Londýn. Nevedela som si však nájsť prácu, akú by som chcela, a tak som robila čašníčku a neskôr pomocníčku v kuchyni. Čoskoro som neverila vlastným očiam: prvýkrát v živote bola práca úplnou radosťou so všetkým, čo prinášala. Lúpala som zemiaky, miešala cesto a koreniny, donekonečna niečo umývala – a platili mi za to! Kam sa „hrabe“ magisterský titul a dovtedy vnímaný spoločenský status, keď môžem krájať papriku a čokoládu? Nebola som však pripravená na fyzickú záťaž a po roku a pol som sa vracala domov s bolesťami zápästí, chrbta, členkov, chodidiel…
5. Aký zlom vás priviedol do Bristolu po druhý raz?
Po návrate domov nastal čas úžasných eventov a živelnej reklamy. Kurz bol jasný – postup v stabilnej kariére, sedemročný vzťah smeroval ku svadbe a založeniu rodiny. Ale… Bola som prepracovaná, potláčala som v sebe všetky možné úzkosti, bála som sa záväzku s partnerom, s ktorým sme márne hľadali dvere v stene, ktorá medzi nami rokmi vznikla. Vtedy som sa do kuchyne zatvárala na celé víkendy. Reorganizovala som špajzu, varila, zavárala, piekla… Prinášalo mi to pocit, že mám aspoň niečo pod kontrolou, že som užitočná, že aspoň niekde viem, čo robím a dosahujem výsledky, ktoré ma reálne robia šťastnou. Keď človek nemá čas, peniaze alebo vôľu ísť k terapeutovi, kuchyňa je mentálne prvá pomoc – všade, vždy a zadarmo. Nakoniec som nabrala odvahu a s láskou a ľútosťou so všetkým skončila. Vrátila som sa späť k Eve, ktorá v mojej hlave ostala vo vianočnej kuchyni britskej lesnej reštaurácie a čakala, kým jej príbeh bude pokračovať. Začala som v Bristole a na ďalších miestach, kým prišiel čas splniť si dvadsaťročný londýnsky sen.
6. Veríte, že nikdy nie je neskoro… na nič?
Fúha, ťažká otázka pre takmer 37-ročnú ženu, ktorá napríklad ešte nie je matkou… Verím, že keď sa raz pozrieme späť, nebudeme ľutovať. Ak počúvame vlastné telo, intuíciu, ak si v rozhodujúcom momente nalejeme čistého vína. Vždy sa sama seba spýtam: ako sa ti odteraz bude pozerať na seba každý deň do zrkadla, vediac, že si sa takto rozhodla? Občas drastické, ale účinné.
7. Prešli ste si viacerými kuchyňami, pracovali ste aj u dvojice známych michelinských šéfkuchárov. Aké to bolo – stať sa pastry chef?
Zámerne som pravidelne striedala kuchyne. Niekedy som vzala pracovné miesto v neistote a polichotená: wau, mám to ale šťastie, že ma tu vôbec chcú. Moja prvá pastry chef pozícia bola poriadnym „hodením do vody“, ale to vnímam až teraz. Vtedy som bola zvedavá, plná odhodlania a zodpovednosti. Zrazu som bola paňou vlastnej pastry kuchyne. Nemala som dosť skúseností ani tréningu, aby som dokázala robiť tak, že budem spokojná so svojím výkonom a nebodaj budem mať čas na obed alebo prestávku počas 13-hodinovej šichty. Môj head chef bol skvelý a podporoval ma, ale ja som vedela, že potrebujem ísť o krok späť. Skúsenosti neoklamete. Pocit mať vlastnú kuchyňu som si ale zapamätala.
8. Práca v špičkových reštauráciách býva náročná aj preto, že človeku nedá vydýchnuť a pracovný čas nepraje ani sociálnemu životu…
Život mnohých šéfkuchárov je o neskorých pracovných nociach a ešte neskorších zábavných nociach a momentoch ledva vtesnaných medzi dlhé šichty a dni strávené spánkom a na gauči. Keď sa konečne dostanete von, väčšinou to nie je s blízkymi kamarátmi, ale s ľuďmi z fachu, ktorí majú rovnako nezmyselný rozvrh ako vy. Funguje sa rýchlo, intenzívne. Často si takto nájdete životného partnera, pretože sa chápete, tolerujete, podporujete. Viete, čo vám vaša životná vášeň dáva a čo berie.
9 .Je to aj práca pod veľkým tlakom – krik, stres, hádzanie hrncov, ako to vídame vo filmoch a televíznych show o varení?
Popravde, až na jednu výnimku na mňa nikdy nikto nekričal. Takže áno, ale nemám kontinuálnu niekoľkoročnú traumu. Zato svedkom vyhrotených situácií som bola neraz. Zažila som aj moment, kedy head chef hulákal na celý tím a potom sa otočil na mňa a vraví: Pre Evu to neplatí, ona všetko spravila správne. To tiež nebolo veľmi príjemné…
10. Keď prišla pandémia a zatvorené reštaurácie, rýchlo ste sa vynašli a začali variť a piecť pre susedov…
Chcela som využiť čas na tréning kváskovania a svojimi schopnosťami pomôcť okoliu. Najprv chlebíkmi a pečivom, neskôr narodeninovými tortami za priateľské ceny. Postupne sa moja malá iniciatíva rozrástla a fičala, až kým som sa odsťahovala do Londýna. Tu ju v týchto dňoch konečne opäť štartujem. Je skvelé môcť sa prezentovať len svojou prácou a robiť len vlastné múdre aj chybné rozhodnutia, chýbalo mi to.
Zuzana Zimmermannová
foto Juli Held
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v májovom čísle MIAU (2024)