Slobodne a dobrovoľne

Autorka je spisovateľka

Na svojej práci mám rada, že môžem ráno vstať, dobrovoľne si sadnúť za počítač aj o šiestej a pracovať bez toho, aby mi to niekto prikazoval. Občas sa mi stane, že s prekvapením zistím, že mám odovzdať článok, ako napríklad tento, píšem teda článok a nie knihu. Mám síce termín, ale stále to robím dobrovoľne. Mojej práci sa niekedy hovorí slobodné povolanie, a to mám na nej najradšej, dobrovoľne akceptujem riziká.

Čo napríklad nemám rada na svojej práci, sú knihy pred vydaním. Redakčná práca je úmorná, je to nekonečné čítanie a tŕpnutie, na čo sa zabudne. Človeku to pokojne znechutí aj celý román, ale aj to robím dobrovoľne a slobodne.

Medzi písaním a redakciou stále ešte do istej miery slobodne vykonávam aj inú prácu, aby som vôbec mohla písať a v ideálnom prípade sa dopracovať k vydaniu knihy. Píšem granty, potom ich účtujem, komunikujem ohľadom zmlúv a licencií, konzultujem s prekladateľmi, odpovedám novinárom, rozprávam sa s režisérkami a režisérmi, producentkami a producentmi, niekedy hodnotím iné grantové projekty, niekedy lektorujem študentov a robím workshopy a podobne.

K mojej práci patria aj verejné podujatia, na ktoré ma niekto zavolá. Často sú to pozvania, ktoré si vážim, príjemné stretnutia a rozhovory. Túto časť svojej práce nemám rada vtedy, keď nie je vnímaná ako práca. Literárny život v mojom prípade niekedy prebieha aj tak, že ma niekto niekam pozve a bodka. Niekto má záujem o moju prácu zadarmo a prípadné dobrovoľníctvo zabudne spomenúť. Nepríjemná časť tejto práce je, keď musím otázku dobrovoľníctva, prípadne ceny práce otvoriť ja. Už to je istá práca navyše, bez ktorej by som sa zaobišla, a to ešte v niektorých prípadoch vznikajú s prácou náklady. Ešte nepríjemnejšie je, keď zistím, že jedna štátna inštitúcia deleguje túto povinnosť na druhú a tá druhá na prvú, prípadne, že môj honorár a náklady má pokryť napríklad jeden lístok na hudobný festival, alebo že za honorár mám niekam vycestovať a vrátiť sa. No a naozaj ponižujúce je, keď po otvorení tejto otázky organizátori už neodpovedia.

Mám rada, keď robím dobrovoľnícku činnosť dobrovoľne, slobodne a otvorene a mám rada, keď je moja práca považovaná za prácu. Mala som aj obdobia, keď som pozvania radšej rovno odmietala.

Prečo sa aj umelci potrebujú oprieť o odbory, keď ide o celkom zrozumiteľné a jednoduché pravidlá? Výkon umelcov je špecifický v tom, že je nepretržite verejne hodnotený, navyše, medzi ich umeleckým výkonom a verejným pôsobením je veľmi tenká hranica. Je to úplne v poriadku, patrí to k povolaniu. Lenže hovoriť o hodnote práce je v tejto situácii pre umelcov oveľa náročnejšie. Keď je možné odkázať na pravidlá a dobrú prax, ktoré sú verejne definované, je to jednoduchšie. V každej oblasti kultúry a umenia by sme našli veľa podobných a zároveň špecifických situácií. Tak preto kultúrne odbory.