Objavila sa nejedna interpretácia jeho sofistikovane mätúcej, priam delfskej odpovede. No Mahátmá tým chcel povedať len to, že civilizácia, ktorá by mala etický nárok presadzovať sebou deklamované hodnoty ako univerzálne platné, hoci sú zamerané len na vlastný osoh, nemôže dlhodobo a kvalitne fungovať. „A čo je dnes Európa?“ mohol by sa novinár opýtať dnes.
Pripomenuli sme si 20. výročie východného rozšírenia Európskej únie o Slovensko a 9. mája si pripomíname 74 rokov od Schumanovej deklarácie, známejšej ako Deň Európy. Jej podstatou mali byť také opatrenia, ktoré by do budúcnosti zabránili ďalšej vojne medzi európskymi národmi. V praxi to znamenalo zamedzenie ďalšieho konfliktu medzi nezmieriteľnými Francúzskom a Nemeckom, čo sa malo dosiahnuť spoločným spravovaním uhlia, ocele a ďalších komodít. Z viery, že spájanie hospodárskych záujmov povedie aj k spájaniu jednotlivých národných celkov, vznikol základ Európskej únie.
Tá sa postupne, najmä však s prístupom krajín bývalého socialistického bloku, náhle stala aj plnohodnotne akceptovaným synonymom „normálnej“ Európy. Ukazuje sa však, že takýto konštrukt nemá „univerzálnu platnosť“. A, pripomenúc si Gándhího, nielenže kvalitne fungovať nemôže, on tak ani nefunguje.
Európa, samozrejme, existovala dávno pred Schumanom. Nikomu z nás by ani pred vstupom do EÚ, ani počas studenej vojny či, povedzme, stavovských povstaní, nenapadlo spochybňovať, že sme „normálni“ Európania. Naše súčasné interpretácie európanstva sú viac vzorkou dobrovoľne servilných postojov k štátom EÚ, ktoré na základe veľmi odlišnej mocenskej minulosti podnes určujú dynamiku politickej „normality“.