Pápež František Hlas rozumu proti šialenstvu doby

Mám, samozrejme, synovskú úctu voči Svätému Otcovi, ako sa na slušného katolíckeho laika patrí. Ale som presvedčený, že v niektorých otázkach sa mýli; v tých, na ktoré sa nevzťahuje neomylnosť Magistéria. 

Spomeniem dve otázky, v ktorých sa podľa mňa mýli, a potom jednu, v ktorej by som chcel, naopak, oceniť jeho principiálny postoj.

Myslím si, že jeho politika voči Číne, konkrétne čínskemu režimu, komunistickej strane, je mylná. Že v dohode s Čínou v roku 2018 jej vláde ustúpil príliš. Sľúbiť, že biskupov bude menovať len z osôb, ktoré vybrala Komunistická strana Číny, bolo príliš. Konzultovať s vládou mená biskupov je jedna vec, ale súhlasiť s tým, že za biskupov vymenuje len tých, ktorých najskôr vyberie Komunistická strana Číny, je vec druhá. Biskupov má vyberať pápež, nie politbyro kompartaje.

Hneď po dohode navyše čínsky režim zvýšil svoje útoky proti náboženskej slobode všetkých, teda aj kresťanov, katolíckych či protestantských. Tá dohoda bola kontraproduktívna. 

Navyše pápež uznal biskupov z tzv. Čínskej patriotickej katolíckej cirkvi, čo je kolaborantská organizácia. Svojím spôsobom to bola zrada čínskych katolíkov do toho času verných Rímu. Tí boli obetovaní na oltár dohody s čínskymi vládcami.

Mám veľké podozrenie, že v tejto veci má pravdu emeritný biskup Hongkongu Joseph kardinál Zen, človek, ktorého si nesmierne vážim. Podľa neho pápež František Čínsku komunistickú stranu nechápe; nechápe mieru zla jej režimu a celá dohoda s Čínou bola prácou štátneho sekretára Pietra kardinála Parolina, ktorý je uhladeným diplomatom zo školy Agostina kardinála Casaroliho, známeho svojou Ostpolitik voči komunistickým krajinám. 

Dohoda je to, čomu sa musí podriadiť všetko, aj na úkor pravdy. Lenže toto nie je dobrý diplomatický prístup; niekedy je lepšie od rokovania odísť a nedohodnúť sa než pristúpiť na nevýhodnú dohodu, ktorá sa cirkvi jedného dňa vypomstí.

Druhá vec, v ktorej sa podľa mňa pápež František mýli, sa tiež stala v roku 2018, keď pápež zmenil katechizmus a rozhodol, že trest smrti je už vraj neprípustný. 

S odôvodnením, že teraz už máme lepšie pochopenie ľudskej dôstojnosti a že vraj na ochranu spoločnosti pred zločincami už trest smrti nie je nutný, pretože väznice postačujú.

Myslím si, že tie dve zdôvodnenia sú ešte horšie než rozhodnutie samotné. Tvrdiť, že máme – kto? pápež? kúria? – lepšie chápanie ľudskej dôstojnosti než naši predkovia, je arogantné. Mali svätý Pavol, svätý Augustín, svätý Tomáš Akvinský defektné chápanie ľudskej dôstojnosti? Defektnejšie než pápež František? Mýlili sa takí významní filozofi práva ako John Locke, Immanuel Kant či G. F. W. Hegel, ktorí všetci považovali trest smrti za prípustný? 

A mýlili sa všetci pápeži pred Františkom, ktorí ho takisto považovali za prípustný (aj keď sv. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. boli osobne proti trestu smrti, nikdy ho nevyhlásili za neprípustný)?

Pápež má učiť, čo je morálne neprípustné – vražda, umelý potrat, dobyvačná vojna atď. –, ale keď niečo nie je zlom samým osebe (malum per se), napr. spravodlivá vojna či trest smrti pre vrahov a zradcov, tak či sa to uskutoční, alebo nie, majú rozhodovať laici, štátnici, a nie klérus. 

To štátnici si majú vyhodnotiť, či trest smrti je potrebný na ochranu spoločnosti pred vrahmi. Ja si zhodou okolností rovnako ako pápež František myslím, že my v Európe trest smrti nepotrebujeme. Ale keby som bol občanom Mexika či Nigérie, považoval by som ho za nutný na to, aby v prípade tej prvej krajiny bola porazená a zničená narkomafia, drogové kartely a v prípade tej druhej krajiny fanatický, maniakálny vražedný kult Boko Haram. 

Bez trestu smrti sa to ani v jednom, ani v druhom prípade nepodarí. Inými slovami, toto majú hodnotiť politici, občania a laici, nie pápež, pretože ten situáciu v každej krajine sveta nepozná. 

On má iba vyhlásiť, či trest smrti je zlom vždy a všade za všetkých okolností, a to nemôže, pretože by poprel dvetisíc rokov učenia cirkvi. Preto sa skrýva za formulkou teraz už... Nie. Buď trest smrti je a bol zlom vždycky a cirkev sa mýlila, alebo nie je nutne zlom a potom o ňom majú rozhodovať politici.

Deklarácia neprišla ani o deň skôr, než bolo potrebné; prichádza práve včas.

Ale teraz to ocenenie, prečo vlastne toto píšem. 

Druhý pondelok v apríli pápež František vydal deklaráciu Nekonečná dôstojnosť, v ktorej odsúdil genderovú ideológiu, transgenderové chirurgické operácie (ktoré mrzačia človek) a tzv. surogátne (náhradné) materstvo ako útoky na ľudskú dôstojnosť a morálne zlá podobné, ako sú umelé potraty a eutanázia. 

Dokument sa pripravoval päť rokov a potvrdzuje objektivitu pohlavia, mužského a ženského. Človek je buď mužom, alebo ženou, tretia možnosť nie je a snaha zmeniť pohlavie hormonálnou „liečbou“ a chirurgickým zákrokom je útokom proti ľudskej dôstojnosti.

Deklarácia neprišla ani o deň skôr, než bolo potrebné; prichádza práve včas. Na toľkých deťoch už boli spáchané zločiny proti ľudskosti, keď sa im dávali blokátory puberty, potom hormóny opačného pohlavia a potom nastalo ich chirurgické zmrzačenie. 

Je to šialenstvo doby, ktorému teraz mnohí prepadli a o niekoľko dekád sa za to budú hanbiť a ospravedlňovať sa. Je najvyšší čas, že Svätý Otec potvrdil realitu a odmietol strašnú poveru tejto doby. Koľko ľudí sa bojí povedať, kto je to žena? A koľko ľudí si už vsugerovalo, že vlastne nikto nevie, kto je žena? Ženou môže byť každý, kto chce; a taktiež muž, transmuž, vraj môže rodiť… 

Hlas pápeža Františka je hlasom zdravého rozumu. A pokiaľ ide o náhradné surogátne materstvo, túžba po dieťati či po deťoch je dobrá a prirodzená, ale neexistuje nič ako „právo, nárok na dieťa“. Naopak, musíme sa vždy pýtať, čo je v najlepšom záujme dieťaťa. Ženy náhradné matky ako nosnice to nie sú.

Budúce generácie ocenia tento postoj pápeža ako hrdinský, správny a v záujme ľudskej dôstojnosti. Hlas rozumu proti šialenstvu doby.