Samo Marec: Stotožňovať ľudí, ktorí sa boja medveďa, s voličmi Harabina, Fica a sympatizantmi Putina? Celé zle

Samo Marec (1982) pôsobí na voľnej nohe ako publicista a prekladateľ kníh.

S respondentom si tykáme, keďže sme dlhoroční známi.

Platí, že naša spoločnosť je najrozdelenejšia od roku 1989? Nejde len o pocit umocnený hlukom zo sociálnych sietí?

Ak to tak cítime, ide aj o isté potvrdenie, že je to tak. Debaty medzi ľuďmi sú v porovnaní s minulosťou ostrejšie a vyhrotenejšie, no povahou a nastavením ich k tomu vedú práve aj sociálne siete. Takmer každý chce na nich vyniknúť, byť videný, mať čo najviac lajkov. Vo výsledku potom sledujeme najmä zdeformovanú debatu.

Problém sociálnych sietí spočíva v tom, že na nich interagujeme aj s ľuďmi, s ktorými by sme to v minulosti nerobili. V realite by sme sa zrejme nikdy nestretli. S niekým sa však poznám len cez Facebook, zrazu vidíme nejaký jeho komentár a nedokážeme si pomôcť, musíme naň reagovať. Všetci si myslíme, že to robíme ironicky a trefne, v skutočnosti je to však najmä prekrikovanie.

Ide teda o daň za to, že technológie nám dnes okamžite umožňujú reagovať aj na ľudí, s ktorými by sme inak nemali dôvod rozprávať sa?

Áno. Dostávame nevyžiadané informácie a poskytujeme nevyžiadané reakcie. Všetko je dostupné na jeden klik, a keďže ľudia majú bežne zapnuté notifikácie na všetky možné sociálne siete, sú neustále bombardovaní. Byť pod informačnou paľbou väčšinu dňa je však mimoriadne vyčerpávajúce a pre mnohých je potom o to náročnejšie rozlišovať manipulácie od pravdy, prípadne sa nenechať vyprovokovať.

Čo komu bráni, aby si notifikácie vypol, aby nesledoval sociálne siete niekoľko hodín denne? Strach, že by mu mohlo niečo zásadné uniknúť? Veď vo väčšine prípadov ide o balast.

Osobne mávam telefón na tichom režime, notifikácie zo sociálnych sietí mám vypnuté a po šiestej večer vezmem telefón do ruky len zriedkavo. Mnohí však majú pocit, že keby takto fungovali, tak im niečo utečie. Funguje to nasledovne – chceme byť informovaní, keď sa však o niečom dozvieme, okamžite si na to vytvoríme názor a cítime nutkanie sformulovať ho verejne. Na to prídu reakcie iných ľudí a už sa točíme v kruhu. Osobný kontakt nám to síce nenahradí, ale aspoň si namýšľame, že sme v strede diania.

Navyše internetová komunikácia nesie riziko, že ľudia sa vzájomne nepochopia. Keby si s tým istým oponentom sedel v krčme, k žiadnemu konfliktu by zrejme neprišlo, lebo by ste rozoberali všetko možné, len nie to, čo vás rozdeľuje. Lenže na internete sa zameriavame primárne na rozdiely a rozpory. Viac interakcií v bežnom živote by prosto znamenalo menej interakcií na internete, a teda aj menšiu polarizáciu v spoločnosti.

Ak je tá polarizácia najmä virtuálna, v čom je problém?

V tom, že sa následne prelieva do reality, do osobnej konverzácie. Máme tendenciu cez internet svetu vyjavovať svoje názory takmer na všetko, od hry Bayernu Mníchov až po problematiku uhoľných elektrární. V osobnom živote to nerobíme, s ľuďmi debatujeme najmä o iných témach.

Keď o niekom, s kým si inak rozumieme, na sociálnej sieti zistíme, že má na niečo pomýlený názor, lebo ho ledabolo pohodil na internet, hoci sme to vôbec nepotrebovali vedieť, zrazu sa naňho aj pri osobnom kontakte pozeráme inak. A zlý pocit v nás už ostane. Jednoducho platí, že ak tvoji kamaráti kadečo píšu na internete, formuje to aj tvoj názor na nich. V reálnom styku by si sa však o ich názoroch na kadečo možné nedozvedel.

Od politikov opozície, ale aj bežných ľudí teraz často zaznieva, že vzhľadom na to, ako vládne súčasná koalícia, budú ľudia utekať zo Slovenska. Je to platný argument? Lebo ja nikoho, kto by sa reálne sťahoval, nepoznám. Isto takí sú, ale masové to nie je.

Po víťazstve Fica v parlamentných voľbách aj víťazstve Pellegriniho v prezidentských voľbách sa naozaj veľa hovorilo, ako ľudia budú odchádzať. Žijeme však v deklaratívnej dobe, a aj toto je deklaratívne. Ide o akútne vyjadrenie pocitu, dokonca si myslím, že oprávneného.

Tí ľudia nám v skutočnosti hovoria čosi iné – nie, že naozaj odídu, ale že sú z vývoja na Slovensku strašne sklamaní, že sa ocitli v beznádejnej situácii. V realite len málokto naozaj spraví to, čo by naozaj chcel. Odísť z krajiny je totiž zásadné a neľahké rozhodnutie. Masový exodus, ktorý naznačovali vyjadrenia politikov aj voličov na sociálnych sieťach, preto naozaj nepozorujeme.

Jedna skupina voličov je sklamaná z toho, ako volí tá druhá. Pre zjednodušenie debaty si ich rozdeľme na „my“ a „oni“. Kým „oni“ z nášho pohľadu volia autokratov a konšpirátorov, prokremeľsky orientovaných a skorumpovaných politikov, ktorým je demokracia ukradnutá, „my“ pre nich predstavujeme slniečkárov, progresívcov, sorosovcov, sluhov americkej ambasády, milovníkov Bruselu, Západom platených agentov a podobne. Obe skupiny teda majú spoločnú jednu vec – frustráciu. Ako je to možné, keď oba tábory sa stále majú prakticky najlepšie na svete?

Áno, máme sa najlepšie v dejinách. Kde sa teda berie frustrácia? Začnem naším táborom. Je