Pedagogička Jana Šillerová: Dieťa musíme naučiť sústrediť sa, až potom si dokáže vypočuť príbeh a neskôr samostatne čítať
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Texty o kalamári na lavici a vety vytrhnuté z kontextu podľa nej nemajú v moderných čítankách čo robiť. „Deti neučíme správne čítať, pretože nepoužívame dostatočne pútavé materiály primerané dobe, v ktorej žijeme,“ hovorí Jana Šillerová, odborníčka na inovatívne vzdelávanie a autorka šlabikárovej knihy A ako Amálka a R ako rozprávka.
O žiadnom škôlkarovi sa podľa nej nedá povedať, že nemá rád knihy alebo čítanie. So schopnosťou počúvať písaný text a neskôr samostatne čítať je to podľa Jany Šillerovej ako so zaväzovaním mašličky. „Hneď nám to nepôjde. Najprv musíme dlho cvičiť našu motoriku. Pokiaľ ide o schopnosť počúvať a neskôr čítať, potrebujeme najskôr nacvičiť sústredenie a schopnosť porozumieť počutému,“ vysvetľuje.
Tréning samostatného čítania, ktoré je spočiatku ťažké, musí byť pre dieťa najmä príjemným zážitkom. „Ak dieťa baví počítať, môžeme mu dať za úlohu prečítať v knižke každé tretie slovo. Ak je nadané pohybovo a nevydrží na jednom mieste, môže po každej prečítanej vete urobiť lastovičku či poskočiť na jednej nohe,“ odporúča.
S Janou Šillerovou v rozhovore o knihách a čítaní rozoberáme aj to:
- prečo si dieťa bez predošlej prípravy nedokáže len tak sadnúť a vypočuť si krátku rozprávku;
- prečo nepreferuje klasické rozprávky a ako by ich rodičia mali deťom čítať;
- ako sa za posledné roky zmenilo učenie čítania na základných školách;
- prečo deti nevedia čítať s porozumením a ako na to môže rodič prísť;
- že knihy a čítanie môže mať rado aj dieťa, ktoré nedokáže čítať s porozumením.
Hovorí sa, že lásku k čítaniu treba u detí pestovať od narodenia. No čo ak si s nami malé dieťa nechce čítať, nevypočuje si ani krátky príbeh a namiesto toho len pretáča stránky?
Začať treba naozaj od narodenia. Aj keď bábätko ešte nerozumie reči, počúva jej zvuk, rytmus, intonáciu a v kontakte s nami sa snaží vnímať jej zmysel. Vidí nám do očí, my sa naň dívame, rozprávame a ono sa učí počúvať. A to je prvý čitateľský predpoklad – aby dieťa vedelo počúvať, sústrediť sa, zamerať pozornosť.
Taktiež dieťatku spievajme, púšťajme mu hudbu. Nemusíme sa báť, že falošným spevom bábätku pokazíme sluch. Určite nie. Hudbu a pesničky by malo dieťa v ranom veku len počúvať a nepozerať pritom video, aby sa mohlo sústrediť iba na počúvanie a aby jeho pozornosť nebola rozptýlená. Naopak, vhodnou a pre dieťa zaujímavou alternatívou je poskytnúť mu hoc aj jednoduchú ilustráciu k pesničke. Len spoločne stráveným časom má dieťa šancu naučiť sa počúvať s porozumením.
Na rozprávanie krátkych príbehov môžeme využiť situácie, ktoré prinášajú bežné dni. Napríklad, kým má dieťatko v kočíku záujem sedieť tvárou k nám, čiže nie v smere jazdy, využime to na komunikáciu s ním. Rozprávajme sa, čo vidíme po ceste, čo sa deje okolo nás. Učme ho rozumieť okolitému svetu v bežnej reči. Len tak bude schopné porozumieť svetu v čítanom texte. A keď ho neskôr otočíme v smere jazdy, reagujme na to, čo nám ukazuje, o čo sa chce s nami podeliť.
Jeho záujem využime na to, aby sme mu vysvetlili nové veci, pýtali sa ho na veci, nad ktorými už dokáže porozmýšľať a odpovedať na ne. Tým trénujeme spájanie súvislostí, kritické myslenie, následnosť činností. Pri komunikácii udržujme s deťmi očný kontakt, zohnime sa k nim, nenechajme sa rozptyľovať rušivými zvukmi. Venujme im plnú pozornosť. Ak chceme deti naučiť sústredene počúvať, musíme im najprv ukázať, ako sa to robí. Musia to samy zažiť.
Máme nerealistické očakávania, keď si myslíme, že ak sme dovtedy s dieťaťom intenzívne nekomunikovali, že bude zrazu v jeden a pol či dvoch rokoch schopné a ochotné vypočuť si krátky čítaný príbeh?
Presne tak. Hoci existujú aj výnimky. Tomu, aby sme si dieťa posadili na kolená, čítali mu a aby nás ono pozorne počúvalo, predchádza príprava.
