Mnohí pacienti vnímajú, že majú implantovaný nejaký „strojček na srdci“. Aký je rozdiel medzi defibrilátorom a kardiostimulátorom?
Kardiostimulátor je prístroj, ktorý sa implantuje, keď má pacient chorobne pomalú činnosť srdca. Hovorí sa tomu bradykardia. Kardiostimulátor zabezpečí, aby mal takýto pacient dostatočnú frekvenciu srdca, čiže optimálny srdcový tep. Defibrilátor je prístroj, ktorý je primárne určený na „ošetrenie“ , to znamená ukončenie, závažných komorových arytmií ohrozujúcich život pacienta. Okrem toho dokáže plniť aj funkciu kardiostimulátora. Úlohou implantovateľného defibrilátora je permanentne monitorovať srdce. Podľa naprogramovaných algoritmov zistí, či pacient má aktuálne závažnú komorovú arytmiu a hrozí mu náhla srdcová smrť. Keď to rozpozná, podľa dopredu naprogramovaných parametrov zvolí spôsob ukončenia tejto arytmie. Môže priamo do srdca aplikovať elektrický výboj, čiže niečo podobné, ako sa robí pri resuscitácii pomocou vonkajšieho externého defibrilátora, alebo reaguje špecifickými spôsobmi stimulácie. Oba prístroje, kardiostimulátor aj defibrilátor, môžu mať pridanú funkciu tzv. resynchronizácie činnosti srdca.
Foto: archív Gabriely Kaliskej
Čo to znamená?
Resynchronizačný implantovateľný kardiostimulátor a resynchronizačný implantovateľný defibrilátor sa používajú u pacientov s chronickým zlyhávaním srdca. Zlyhávajúce srdce je zväčšené. Veľké choré srdce nedokáže fungovať ako synchrónne pracujúci stroj. Nejaké jeho časti sa „omeškávajú v práci“. Veľké srdce sa nedokáže stiahnuť naraz, pretože elektrický rozvod na srdci nestačí dať do všetkých častí takéhoto zväčšeného, dilatovaného srdca elektrický impulz v rovnakom čase. Resynchronizácia znamená, že časti srdca, ktoré sa sťahujú neskoro, sa vďaka elektrickému impulzu dodanému z kardiostimulátora zmrštia vtedy, keď treba. Takže sa resynchronizuje mechanická funkcia srdca.
Viete povedať, do akej vekovej kategórie z hľadiska štatistiky zaradiť pacientov, ktorí potrebujú na Slovensku kardiostimulátor alebo defibrilátor?
Viem to povedať úplne presne, lebo na Slovensku je register pacientov s implantovateľným kardiostimulátorom a defibrilátorom, ktorý sa volá SLOVIMPULZ. Tam sledujeme aj vek pacientov v čase implantácie. Priemerný vek pacientov, ktorým implantovali defibrilátor v roku 2023, bol 64,7 roka, ženy boli o päť rokov staršie ako muži. Pri kardiostimulátore bol priemerný vek 75 rokov, ženy boli asi o rok staršie ako muži.
Ako sa tieto prístroje implantujú do tela? Robí sa to v narkóze?
Narkózu by takíto pacienti nemuseli prežiť, robí sa to v lokálnom znecitlivení. Pod kožou sa vytvorí akási kapsička, do ktorej sa vloží prístroj, a následne sa elektródy zavádzajú cez žilový systém do srdca. Podľa typu implantovaného prístroja lekár zavádza pacientovi jednu až tri elektródy. Manipulácia v srdci a cievach je nebolestivá. Elektródy ostávajú v tele natrvalo.
A čo sa týka veľkosti týchto prístrojov? Ako sa navzájom odlišujú?
Veľkosť defibrilátora závisí od typu prístroja, jeho váha je približne 80 gramov. Kardiostimulátor váži menej, zhruba 20 gramov.
Majú z nich ľudia obavu, alebo sa, naopak, tešia, že získajú „elektronického strážcu“, ktorý bude pomáhať ich srdcu?
Je to rôzne, sú pacienti, ktorí majú z poruchy srdcového rytmu veľké ťažkosti, sú nevýkonní, boli resuscitovaní alebo odpadávajú. Tí sa na prístroj tešia. Potrebujú, aby sa ich problém vyriešil. Niekedy sa však takýto prístroj implantuje z preventívnych dôvodov, lebo pacient má vysoké riziko náhlej kardiálnej smrti. Ten dostane defibrilátor v rámci tzv. primárnej prevencie, čiže „aby sa mu to nestalo“. A tým to treba vysvetliť, aby porozumeli. Ak to celé pacient pochopí, my máme menej starostí, on to lepšie to znáša, lepšie vie vyhodnotiť svoje ťažkosti. Občas sa pýtajú, či s defibrilátorom vôbec môžu umrieť, či ich to vždy nenakopne a „nevráti naspäť“. Takých upokojujeme, že s tým určite raz zomrú. Aj technika má svoje limity. (Úsmev.)
Foto: SHUTTERSTOCK
Asi sa boja, že sa ocitnú niekde v márnici a defibrilátor ich odrazu „nakopne“ do života. Zaujímavá predstava.
Potom sa často pýtajú, či s defibrilátorom budú môcť športovať, chodiť do obchodu, alebo jazdiť na elektrickom aute.
Teraz som sa zarazila. A môžu šoférovať elektrické auto?
Ako amatérski vodiči môžu, profesionálny vodič však nesmie byť pacientom s defibrilátorom. A môžu, samozrejme, šoférovať autá aj s elektrickými, aj so spaľovacími motormi. To na prístroj nemá nijaký vplyv.
A čo kontroly na letiskách?
Dávame pacientom špeciálne potvrdenie, pretože nesmú prejsť s kardiostimulátorom ani s defibrilátorom cez detektor kovov počas bezpečnostnej kontroly. Všetky letecké spoločnosti toto potvrdenie, preukaz, rešpektujú a takýchto cestujúcich kontrolujú inak, fyzickou prehliadkou. Dnes sú takéto detektory aj v rôznych štátnych inštitúciách, treba na to dať pozor.
Čo by sa stalo?
To nie je ako umelý bedrový kĺb, keď rám spustí alarm. Defibrilátor či kardiostimulátor sa môžu preprogramovať, prehodiť následkom magnetickej interferencie do iného režimu a ten pre pacienta nemusí byť najvýhodnejší. Nepoškodí ho to síce na zdraví, neohrozí ani na živote, ale bezpečnostný, akýsi bazálny mód prístroja nemusí pacient dobre znášať. Raz sa nám stalo, že pacient išiel na Úrad vlády, prešiel rámom a cítil, že sa s prístrojom niečo stalo. Musel potom prísť do nemocnice a riešiť to.
Spomínali ste náhlu kardiálnu smrť. Pacient odpadne a zomrie. Bez trápenia a nemocničných štrapácií. Ak mám byť sarkastická, je to pekná smrť, ale nie v dvadsaťpäťke. Čomu pripisujete pričasté úmrtia tohto typu u mladých mužov, napríklad športovcov? Je to len nadmerná medializácia? Očkovanie proti covidu, ako si niekto myslí? Pretrénovanie športovcov?
Pripisovať to očkovaniu, či už ide o covid, alebo akékoľvek iné očkovanie, je veľké zjednodušenie problematiky. Aj samotné prekonanie covidu zvýšilo riziko náhlej smrti. Zvlášť deprimujúca je náhla smrť u športovca, ktorý je v očiach ľudí stelesnením zdravia. Dnes je motivácia stať sa špičkovým športovcom veľmi vysoká, prináša to slávu. Príčiny náhlej smrti u športovcov sú odlišné ako u ľudí vo vyššom veku. U tých druhých je najčastejšou príčinou stav po infarkte a chronické zlyhávanie srdca. U športovcov sú to nepoznané vrodené ochorenia srdcového svalu, ktoré majú vysoké riziko komorových arytmií a náhlej srdcovej smrti.
Zo získaných chorôb sú to najčastejšie zápaly srdcového svalu, ktoré obvykle nepoznane „nasadajú“ na vírusové ochorenia chrípkového typu. Športovci často nemajú doliečené chrípky, chcú sa rýchlo vrátiť do tréningového procesu. Môžu mať komplikáciu v podobe zápalu srdcového svalu, ani o tom nevedia. Dôležité je pripomenúť, že resuscitácia športovca na ihrisku je vážna vec, nie je to kolaps, ako sa to často interpretuje. Kolaps je niečo iné. Kolaps je krátkodobá strata vedomia, ktoré sa spontánne obnoví, môže byť napríklad aj z tepla, z nedostatku tekutín. Teraz sa zhovárame o prípadoch, keď bola – úspešne či neúspešne – robená kardiopulmonálna resuscitácia. A to je niečo iné. Tu je veľmi dôležité zistiť, prečo k resuscitácii došlo, pretože len tak je možné predísť opakovaniu tejto situácie, ktorá sa môže ľahko skončiť smrťou.
Zápaly srdcového svalu. Prečo k nim dochádza?
Je to infekcia, majú infekčný pôvod. Aj vírusové ochorenie ako covid či chrípka môžu poškodiť srdcový sval. 99 % prípadov prebieha hladko, pacienti sa vyliečia. Ale to jedno percento, ktoré prebieha zle, je dôležité odhaliť a dôsledne sledovať. Často už z priebehu vieme určiť, ktorý pacient bude komplikovaný. Niekedy na to potrebujeme vzorku srdcového svalu, ktorú pošleme do laboratória. Správny manažment môže viesť k uzdraveniu. V súčasnosti evidujeme aj ďalšie nerozpoznané riziko. Hromadia sa pacienti, ktorí sa vyliečili z onkologického ochorenia. Napríklad 90 % detí sa z onkologických diagnóz vylieči a pred sebou majú celý život. Ale následky chemoterapie sa na srdcovom svale prejavia až po rokoch v podobe srdcového zlyhávania a rizika náhlej srdcovej smrti. Takže dôvodov, prečo sa diagnóza srdcového zlyhania a náhlej kardiálnej smrti týka stále mladších vekových kategórií, je mnoho.
Stretávame sa na tlačovej konferencii zdravotnej poisťovne Union na tému telemedicíny. Využívate telemedicínu pri práci s pacientmi?
Áno, začali sme s defibrilátormi a možnosti využitia telemedicíny sa stále rozširujú. Sme hornatý kraj a veľakrát je pre pacientov problém dostať sa ku nám do nemocnice cez Donovaly či horský priechod Šturec. Naša ambulancia je navyše extrémne preťažená. Moderné implantovateľné kardiostimulátory a defibrilátory sú vybavené možnosťou kontroly na diaľku. Za posledný rok sme v našej ambulancii telemetricky urobili odhadom do 5-tisíc kontrol. Opakujem, tu však kontrolujeme technický stav implantovaného prístroja, a nie zdravotný stav pacienta.
Pacienti majú aplikáciu buď vo vlastnom smartfóne, alebo dostanú niečo ako vysielačku, ktorú majú doma na nočnom stolíku. Závisí to od výrobcu. Keď sa dostanú do blízkosti vysielačky, tá sa spojí s ich defibrilátorom a ak by niečo nebolo v poriadku, systém nám pošle správu. Ušetríme tým množstvo osobných kontrol. Sú, samozrejme, pacienti, ktorí to nechcú. Myslia si, že ich budeme sledovať, že sú začipovaní. Našťastie, je to zriedkavé, väčšina si uvedomuje, že sa zvýšila ich bezpečnosť. Takže do takéhoto projektu treba vždy vybrať správnych pacientov a dokonale im všetko vysvetliť, aby to dobre znášali po psychickej stránke.