Politické fórum Hľadanie nepriateľa ako doktrína štátu

V parlamente prešiel do druhého čítania návrh novely zákona o neziskových organizáciách, ktorú podali štyria poslanci SNS a ktorá vyvolala v spoločnosti ihneď veľkú odozvu. 

Problémom je znenie paragrafu 6a, kde sa hovorí, že neziskové organizácie, ktoré za jeden rok dostanú zo zahraničia viac ako 5-tisíc eur, musia byť v registri i na svojich stránkach označované ako „organizácia so zahraničnou podporou“. 

Poslanci SNS v odôvodnení tejto zmeny hovoria, že ide o zvýšenie transparentnosti týchto organizácií. Okrem absurdity, keď si predstavíme, že na každom letáčiku, na vývesných tabuľkách týchto občianskych združení a podobne si musia tento údaj všade uvádzať, vidíme, že tu ide v prvom rade o orwellovský „newspeak“, ktorý si pamätáme z čias komunizmu, keď „transparentnosť“ má v prvom rade zakrývať skutočný dôvod tohto kroku, ktorým je označenie potenciálneho nepriateľa spoločnosti.

To, že tento návrh novely zákona podáva práve SNS, nie je náhodou. Hľadanie a označovanie nepriateľa „slovenskej suverenity“ tvorí ponovembrový politický gén Slovenskej národnej strany. V novembri 1990 pri tzv. jazykovom zákone to boli Maďari. „Na Slovensku po slovensky“ znelo vtedy heslo pri presadzovaní zákona, ktorý mal zaviesť povinný slovenský jazyk v úradnom styku aj na zmiešanom území, kde žilo viac občanov inej národnosti. 

SNS stálo vtedy v prvej línii všetkých protestov pred slovenským parlamentom. Na jar 1991 sme počúvali zase heslá „Dosť bolo Prahy“ a „Vládnime si sami“. Od 1. januára 1993 delenie Slovákov na dobrých a zlých vidíme ako doktrínu nového štátu.

Najďalej zašla SNS v roku 1996, keď ako podmienku svojho súhlasu pri ratifikovaní zmluvy medzi Maďarskom a Slovenskom z marca 1995 podala do parlamentu tzv. „zákon na ochranu republiky“.

V spoločnosti sa vtedy spustila obrovská vlna protestov. Politickí väzni vyhlásili, že na základe takýchto zákonov boli v 50. rokoch nespravodlivo odsudzovaní do väzenia. Slovenskí katolícki biskupi dali verejné protestné vyhlásenie, európske inštitúcie vtedy rovnako ostro reagovali. Zákon nakoniec nenadobudol účinnosť. A dnes máme z dielne SNS „na stole“ pre zmenu „organizácie so zahraničnou podporou“, za ktorými treba, samozrejme, „vidieť“ Georgea Sorosa, Brusel a iné zahraničné inštitúcie.

Slovenská národná strana v ponovembrovom, možno prvom naozajstnom slobodnom živote Slovenska v dejinách politicky najlepšie uchopila časť súčasnej politicko-spoločenskej reality, ktorou je hľadanie nepriateľa, ktorý je zodpovedný za všetky naše problémy. 

Označenie nepriateľa spoločnosti a volanie po silnej ruke a zákonoch, ktoré nás majú pred ním uchrániť, je typickým znakom autoritárskych vlád, kde síce SNS svojou veľkosťou nehrala a nehrá rozhodujúcu úlohu, ale veľmi účinne napomáhala vládam v časoch Vladimíra Mečiara a dnes vláde Roberta Fica pri ich ambíciách po autoritatívnom vládnutí. 

Označovanie triedneho, resp. protinárodného nepriateľa spojené s autoritatívnymi prvkami vládnutia bolo v minulosti znakom komunizmu, dnes je znakom nacionalizmu. Tu pripomínam stále aktuálnu výzvu pápeža Jána Pavla II.: „Nacionalizmus nie, vlastenectvo áno!“

Ak svojho času prezident T. G. Masaryk povedal, že „národy a štáty sa rozvíjajú na základoch tých ideí, na ktorých vznikli“, tak ponovembrový politický a spoločenský život na Slovensku nesie v sebe dve vzájomne protirečivé paradigmy a predstavy o jeho budúcnosti. Tou prvou sú ideály a túžby Novembra 1989, keď v slovenskej spoločnosti prevládali slová ako slušnosť, tolerancia a dôstojný život. Ale súbežne s touto paradigmou tu povstala atmosféra hľadania nepriateľa, permanentného zápasu s ním, rozdeľovania spoločnosti na dobrých a zlých Slovákov a z toho vyplývajúca politika uprednostňovania „našich ľudí“.

Celých 35 rokov od Novembra 1989 tu vidíme zápas týchto dvoch paradigiem. Je „zázrakom“ tohto vývoja, že časovo dlhšie tu síce prevláda tá druhá paradigma, ale o smerovaní Slovenska nakoniec rozhodovali ideály Novembra, čo si aj v týchto dňoch pri 20. výročí vstupu do Európskej únie pripomíname. 

Nie je náhodou, že dnes na Slovensku v médiách, knižných tituloch, najrôznejších diskusiách dominuje otázka: kto vlastne historicky, duchovne i civilizačne sme? V takejto intenzite a šírke je to prvýkrát za posledné desaťročia. 

Donútili nás k tomu možno medzinárodné okolnosti ako vojna na Ukrajine, narastajúce problémy migrácie v Európe i mnohé idey progresivizmu, ktoré k nám zo Západu prichádzajú, možno začarovaný kruh nášho politického vývoja s otázkami, o ktorých sme aj v tomto článku hovorili, alebo si jednoducho po 35 rokoch slobody, pri odchádzaní generácií, ktoré žili za komunizmu, túto otázku nastupujúce generácie prirodzene a nástojčivo kladú?

A to môže byť výzvou i nádejou, že budeme mať odvahu v spoločnosti, cirkvách, akademickom prostredí i vo výchove hovoriť na túto tému a budeme pripravení na vnútornú očistu zo svojich omylov a zaužívaných stereotypov. Potom sa možno priblížime k odkazu pápeža Jána Pavla II., že „Slovensko má svoju osobitnú úlohu pri budovaní Európy 21. storočia“.