Skúmanie zjavení a zázrakov Cirkev schvaľuje len extrémny zlomok prípadov, Vatikán chystá nové smernice

Argentínsky kardinál Víctor Manuel Fernández, ktorý stojí na čele Dikastéria pre náuku viery, nepoľavuje v aktivite. 

Po vlaňajšej deklarácii o požehnávaní párov Fiducia supplicans a nedávnom materiáli o ľudskej dôstojnosti Dignitas infinita avizuje vydanie ďalšieho dokumentu. Tentoraz nepôjde o tému, ktorá rozdeľuje ľudí na konzervatívnych a progresívnych, ale aj tak vyvoláva značnú pozornosť. 

Na dikastériu finalizujú nové smernice s jasnými usmerneniami a normami pre rozlišovanie zjavení a iných nadprirodzených udalostí.

Kardinál Fernández to prezradil 23. apríla v rozhovore s americkým vatikanistom National Catholic Register Edwardom Pentinom. Neuviedol však, kedy máme presne očakávať zverejnenie dokumentu, ani bližšie nepriblížil, v čom budú spočívať inovácie.

Priestor na reformu smerníc, podľa ktorých cirkev postupuje pri takýchto udalostiach, zrejme existuje. Veď naposledy vydal vatikánsky doktrinálny úrad všeobecný dokument o zjaveniach ešte v roku 1978, počas posledných mesiacov pontifikátu pápeža Pavla VI. 

Normy vydali v roku 1978, zverejnili až v roku 2011

V súvislosti s dokumentom je zaujímavé, že hoci bol schválený 24. februára 1978 a podpísal ho chorvátsky kardinál Franjo Šeper, oficiálne bol zverejnený a preložený do svetových jazykov až za pontifikátu Benedikta XVI. v decembri 2011. 

Normy ohľadne postupu pri posudzovaní predpokladaných videní a zjavení totiž po schválení poslali v latinskom jazyku len na vedomie biskupom. Kongregácia (pôvodný názov dikastéria) si časom uvedomila, že aj tak sú verejnosti dostupné, a preto urobila na sklonku roka 2011 oficiálne preklady. 

K oficiálnemu vydaniu noriem napísal nótu vtedajší prefekt kardinál William Levada, podpísal ju 14. decembra, teda na liturgickú spomienku sv. Jána z Kríža, veľkého mystika.

O čom teda normy hovoria? 

Dokument z roku 1978 sa začína konštatovaním, že vďaka masmédiám sa „dnes správy o týchto zjaveniach šíria medzi veriacimi rýchlejšie ako v minulosti“. Spomína aj ľahkú dostupnosť a mobilitu, ktorá umožňuje časté púte k daným lokalitám. 

Cirkev ďalej priznáva, že skúmanie rozličných javov býva zdĺhavé. 

„Na druhej strane súčasná mentalita a potreba kritického vedeckého skúmania sťažuje, ak nie takmer znemožňuje, vydať náležite rýchlo také posudky, ktoré v minulosti skúmanie danej veci uzatvárali…“

Dokument predpisuje trojstupňový postup pri posudzovaní údajne nadprirodzených javov: 

Cirkevná autorita má v prvom rade posúdiť tento fakt pomocou pozitívnych a negatívnych kritérií, ďalej ak toto posúdenie smeruje k priaznivému záveru, má následne povoliť určité prejavy verejného kultu alebo uctievania, no zároveň situáciu naďalej veľmi obozretne sledovať.

Napokon má po čase na základe skúseností „vyriecť stanovisko o pravdivosti (de veritate) a nadprirodzenosti (de supernaturalitate), ak si to prípad vyžaduje“.

Medžugorie verzus DechticeMôžete napodobniť všetko, no nemôžete Pannu Máriu donútiť, aby sa vám zjavovala

Radoslav Šaškovič

Medzi kritériami, ktoré cirkev posudzuje, sa spomína napríklad „poslušnosť voči cirkevnej autorite“, „čestný a mravný spôsob života“, ako aj „pravosť teologickej a duchovnej náuky, ktorá neobsahuje omyly“.

Za negatívne kritérium sa považuje „očividná snaha niečo získať“.

Normy umožňujú situáciu, keď cirkevná autorita schváli a podporuje určité formy kultu alebo úcty – pokiaľ tomu po aplikácii spomínaných kritérií nič nebráni –, no zároveň sa má dbať na to, aby to veriaci nepovažovali za potvrdenie nadprirodzeného charakteru udalosti cirkvou. 

Kto je kompetentný riešiť udalosti, o ktorých sa hovorí ako o nadprirodzených?

Podľa vatikánskych noriem je to predovšetkým úloha miestneho ordinára, teda zväčša biskupa. V niektorých prípadoch sa môže zapojiť aj národná, respektíve miestna biskupská konferencia a právo zasiahnuť má, samozrejme, Apoštolská stolica, a to cez Dikastérium pre náuku viery (v čase vydania noriem Posvätná kongregácia pre náuku viery). 

„Je úlohou posvätnej kongregácie, aby v zložitejších prípadoch, osobitne ak ide o vec, ktorá zasahuje istú väčšiu časť Cirkvi, zasiahla z vlastnej pohnútky, no vždy až po vypočutí ordinára, a ak si to vyžaduje situácia, aj biskupskej konferencie,“ hovoria predpisy. 

Tri možné závery

Typickým príkladom toho, ako funguje zapojenie cirkevných autorít do skúmania takýchto javov, je svetoznáme Medžugorie. 

Keď v roku 1981 začali šiesti mladí tvrdiť, že sa im zjavuje Panna Mária, vec skúmal spočiatku miestny biskup. Neskôr sa prípadu venovala tzv. Zadarská komisia biskupov Juhoslávie (1991) a napokon do prípadu vstúpil Vatikán cez komisiu zriadenú v roku 2010.

Ako pripomína Michael O’Neill v knihe Science and the Miraculous (TAN Books, 2022), hoci doteraz nie je o Medžugorí dostupný formálny verdikt z Dikastéria pre náuku viery, o záverečnej správe komisie sa v kuloároch už hovorí. Má z nej vyplývať, že prvých deväť zjavení bolo autentických, kým tisícky ďalších počas nasledujúcich 40 rokov môžu byť problematické.

Publicista Michael O’Neill, ktorý mapuje nadprirodzené úkazy náboženského charakteru, opisuje proces, ktorým Katolícka cirkev postupuje. 

Ak si to situácia vyžaduje, biskup si zvyčajne vyžiada správu od ustanovenej komisie expertov – zloženej zväčša z teológov, psychológov, psychiatrov, mariológov či antropológov. 

Títo posudzujú fenomén a osoby, ktoré o ňom svedčia. Zameriavajú sa takisto na posolstvo, ak je súčasťou úkazu, pričom sa skúma jeho obsahová zhoda s učením cirkvi. Komisia skúma aj duchovné ovocie a dôsledky javu na vizionárov a ich okolie. 

Podbrdo v Medžugorí. Foto: Postoj/Adam Rábara

V prípade zjavení cirkev prichádza s troma možnými závermi: 

1) Constat de non supernaturalitate (konštatuje sa, že nejde o nadprirodzenosť).

2) Non constat de supernaturalitate (nekonštatuje sa nadprirodzenosť).

3) Constat de supernaturalitate (konštatuje sa nadprirodzenosť).

V prvom prípade (constat de non supernaturalitate) cirkev hovorí, že udalosť nie je hodná viery. Môže to nastať napríklad vtedy, keď sa pri skúmaní ukážu vieroučné nezrovnalosti alebo snaha mať finančný zisk, prípadne psychologické problémy „vizionárov“. Neposlušnosť voči cirkevnej autorite a nedostatok pokory sú tiež indikátormi, prečo cirkev dospeje k odmietavému stanovisku.

O’Neill ako príklad uvádza udalosť z roku 2019, keď biskup Michael Olson v americkej diecéze Fort Worth deklaroval ako vyfabrikované údajné zjavenia a posolstvá známe ako Naša Pani Ružencová z Argyle. 

V tomto prípade to nebolo zložité. Samozvanú vizionárku zachytila bezpečnostná kamera, ako rozmiestňuje na mieste ruže (údajne sa tam samy objavujú). Okrem toho, na soche Madony, ktorá údajne zázračne krvácala, expertíza odhalila stopy po štetcoch.

Druhý možný záver cirkevného skúmania je „non constat de supernaturalitate“, teda voľne preložené ako „nekonštatuje sa nadprirodzenosť“. 

Michael O’Neill upozorňuje na jemný, ale zato významný rozdiel medzi formuláciou „konštatuje sa, že nejde o nadprirodzenosť“ a „nekonštatuje sa nadprirodzenosť“. 

V druhom prípade ide o vyjadrenie neistoty, ktorá si žiada prístup „počkajme a uvidíme“, pokračuje O’Neill a dodáva, že veľká väčšina skúmaných zjavení dostáva práve tento status, keď komisia nedokáže v danom čase urobiť definitívny záver. 

Zjavenie s takýmto statusom teda môže alebo nemusí mať nadprirodzený charakter. Nastať to môže v situáciách, keď sa napríklad nepreukázalo žiadne z negatívnych kritérií, takže nemožno vylúčiť nadprirodzený pôvod.

Tretí záver (constat de supernaturalitate) sa týka extrémne malého počtu prípadov, keď cirkev vyhlási, že ide o nadprirodzený jav. 

„Musí byť prítomná morálna istota alebo aspoň veľká pravdepodobnosť, že dochádza k zázraku, vizionári a obsah zjavenia musia byť vyhodnotení pozitívne a musí sa ukázať zdravá úcta s dobrým duchovným ovocím,“ opisuje v knihe O’Neill. 

Ak cirkevná autorita uzná zjavenia, Panna Mária môže byť na danom mieste uctievaná zvláštnym spôsobom, no vyhlásenie zjavení za pravé zvyčajne trvá aj desiatky rokov. 

Niekedy až celé storočia, napríklad zjavenie Benedikte Rencurelovej vo francúzskom Le Laus z roku 1664 bolo uznané až v roku 2008.

Kniha Varovanie a osvietenie svedomiaSlabé miesta populárnej knihy o tom, čo sa vraj stane pred koncom sveta

Tomáš Šandrik

Hoci sme doteraz spomínali všeobecné vatikánske normy z roku 1978, existujú aj parciálne dokumenty k tejto téme. 

National Catholic Register pripomína, že v roku 2001 vtedajšia Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vydala Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii: Zásady a usmernenia. Text sa opiera o Katechizmus Katolíckej cirkvi a jeho odkazy na súkromné zjavenia.

Uvádza napríklad, že súkromné zjavenia nepatria do „depozitu viery“ a ich úlohou nie je „zdokonaľovať alebo dopĺňať Kristovo definitívne zjavenie, ale pomáhať plnšie žiť podľa neho v určitom období dejín“.

Otázky zjavení sa dotkol aj svätý pápež Pius X., ktorý v encyklike Pascendi Dominici Gregis z roku 1907 uviedol, že cirkev v tejto veci zachováva veľkú obozretnosť a dovoľuje, aby sa takéto skutočnosti šírili len s opatrnosťou a s výhradou, že cirkev neručí za ich pravdivosť.

Na veľkú mieru opatrnosti, s ktorou cirkev pristupuje k zjaveniam a nadprirodzeným úkazom, upozorňuje aj Michael O’Neill. Vo svojej knihe o skúmaní zázrakov uvádza, že iba 28-krát od Tridentského koncilu sa stalo, že miestny biskup uznal zjavenia za hodné viery. A z tohto počtu len 16 prípadov dostalo dodatočné schválenie z Vatikánu. 

„Ukazuje to, že cirkev pristupuje k správam o zázračných udalostiach a zjaveniach so značným skepticizmom, keďže doteraz evidujeme viac ako 2 500 údajných mariánskych zjavení,“ dodal.