Sídliskový filozof

Pokračoval: „Videl si tých vyobliekaných ľudí, ženy a muži sa tam pretŕčali v róbach. Všetko boháči, čo tí vedia o svete, ako napríklad žijeme my z dôchodku. To by sa mi páčil taký život.“ Hovorím si, íha, tentokrát to nie je tá stará obohratá pesnička o zavraždenom Dubčekovi a Štefánikovi. Tá fascinujúca logika jeho nového tvrdenia ma teda naozaj dostala. Pýtam sa, prečo si myslí, že režiséri, herci, kameramani a tí všetci okolo vedia o svete menej ako my dvaja a že nevedia nič napríklad o chudobe, tej skutočnej. Nie našej, pretože my v žiadnej chudobe nežijeme. Pýtam sa: „Bol si v nejakej otrasnej rómskej osade?“ „Čo by som tam robil?“ vraví. „No ale keď tí boháči točia tie filmy napríklad o Rómoch, tak tam asi boli a musia vedieť o tej chudobe dosť veľa. Či nie? A vieš, že milióny ľudí na svete sú na tom horšie ako tí naši najbiednejší Rómovia?“ Ostalo to bez reakcie, ale možno sa mu v hlave niečo začalo diať. Ktovie čo.

„A prečo si myslíš, že tam v tých sedadlách sedeli bohatí ľudia? Podľa toho, že sú dobre oblečení? Predsa keby pozvali aj Teba, tak by si tam neprišiel v teplákoch. Nie je to náhodou aj vyjadrením úcty k tomuto podujatiu a predovšetkým k práci svojich kolegov? No ak mám hovoriť za seba, každý z nich vie o svete viac ako ja. Tých pár ľudí, s ktorými sa stýkam, nie je žiadnym širokým oknom do sveta. Oni z princípu svojej profesie musia o ľuďoch vedieť omnoho viac. A my aj im vďačíme za to, že nezostávame trčať v tej svojej mizernej celoživotnej ulite. Čo Ty na to?

To, že niektorí z nich zarábajú veľa, je jasné, ale už to tak býva, že keď je o niekoho veľký záujem, asi nie je na tom zle. Druhá vec je, že peniaze nie sú to prvoradé, prečo tú svoju profesiu robia. No väčšina z nich asi žiadni boháči nebudú. Tých treba hľadať úplne inde. Zarábajú asi tak ako ten náš priemer a niekedy možno ani to. A Ty im závidíš ich život? Porovnaj si ten ich s tým Tvojím. Máš neustále voľno, nijakú charitatívnu alebo verejnoprospešnú prácu nerobíš a zaoberáš sa iba sám sebou. No a tí boháči v Tvojom veku namiesto toho, aby si užívali, idú každý deň na presný termín do divadla, rozhlasu alebo filmových štúdií, predtým sa musia pripraviť a tam odvedú to najlepšie, čo dokážu zo seba dostať. Lebo pokiaľ majú kde bývať a čo jesť, zaujíma ich hlavne to, aby nikdy nemuseli prestať.“

Možno ma počúval, možno nie, ale ak to bude tak, ako ho poznám, nabudúce ma zastaví a povie: „Videl si tých vyobliekaných ľudí, ženy a muži sa tam pretŕčali v róbach. Všetko boháči, čo tí vedia o svete, ako napríklad žijeme my z dôchodku. To by sa mi páčil taký život.“ A ja rozmýšľam nad tým, či rozprávanie hlúpostí nie je náhodou spojené s vylučovaním endorfínov do krvného obehu. Takže biochemici, mám pre vás dobrú výskumnú tému. Možno s ňou urobíte dieru do sveta. No ak zistíte, že tu neexistuje žiadna súvislosť, mali by ste zmeniť zamestnanie. (Samozrejme, žart.) Keby však náš sídliskový filozof zostal pri svojich názoroch, iste by ho radi privítali medzi „svojich“ na Ministerstve kultúry SR. Ale nebuďme pesimisti, možno predsa len začne trochu ináč uvažovať. Lebo ak nie, inú nádej nemáme.