Vybrať si „lepší podiel“

Ako mi zmenila život jedna letná služba

Joel Pepmeyer

Ak niekto povie: ,Milujem Boha,‘ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4, 20).

Táto pravda sa neprijíma ľahko – totiž, že ak sa mi nedarí milovať ľudí, ktorých Boh vložil do môjho života, potom zlyhávam aj v láske k Bohu. Mne táto pravda začala dávať zmysel až v lete v roku 2017. Dovtedy som svoj vzťah s Bohom vnímal dosť sebeckým objektívom. Môj myšlienkový proces vyzeral asi takto: „Ak chcem byť za dobre s Bohom, musím sa vyhýbať hriechu. K hriechu často dochádza pri interakciách s ľuďmi. Keď sa teda vyhnem ľuďom, vyhnem sa zbytočným stretom a napätiam, uchránim sa od hriechu a budem kráčať po priamej ceste do neba.“

Touto logikou som sa riadil počas strednej aj vysokej školy. Nezdalo sa mi rozumné investovať príliš energie a času do vzťahov s ľuďmi. Nehovoriac o tom, že to bolo pre mňa pomerne ľahké, keďže som skôr introvert. V každodennej dávke samoty som vždy nachádzal veľkú útechu a je to tak vlastne dodnes. Vzťahy si prirodzene vyžadujú veľa práce a je pre ne potrebné obetovať svoje vlastné pohodlie. Bol som teda spokojný s tým, že svoje priateľstvo s Bohom budem prežívať individualisticky a izolovane.

Po celý ten čas som si myslel, že som „dobrý kresťanský chlapec“. Iste, moje morálne štandardy poukazovali na to, že by to tak mohlo byť. No chýbalo mi čosi kľúčové.

 

Toľko prestávok!

Počas leta po promóciách som sa vydal na cestu, ktorá mi zmenila život. Dostal som pozvanie zúčastniť sa projektu, v ktorom som sa mal spolu s ďalšími dobrovoľníkmi venovať v Detroite stredoškolákom z chudobných štvrtí. Rovnaké pozvanie som dostal aj leto predtým, ba aj dva roky dozadu, no zakaždým som odmietol. Nechcel som vyjsť zo svojej komfortnej zóny a zápasiť so svojou zahľadenosťou do seba. Tentoraz som však pocítil, že je čas trocha sa premôcť.  A dochádzali mi už aj výhovorky!

Spolu so mnou tam počas toho leta ako dobrovoľníčka slúžila jedna žena, ktorá fungovala úplne inak ako ja. Z môjho pohľadu urobila strašne málo práce. Tak málo, až som uvažoval nad tým, že keby sme neboli dobrovoľníci, premýšľal by som, za čo ju vlastne platia. Mali sme dozerať na skupinu deciek, ktoré spolu s nami pracovali na mestských projektoch, v rámci ktorých sme opravovali a okrášľovali domy. No kým ja som usilovne pracoval, ju som stále vídal robiť si prestávky a kecať s deckami. Zdalo sa mi tiež, že si tých prestávok robí priveľa. Nezdalo si mi fér, že ona si to tam užíva, kým my ostatní makáme. A štvalo ma aj to, že pre jej početné pauzy veľmi klesá naša produktivita!

Plynul jeden letný deň za druhým a vo mne rástol hnev. No nesedelo mi to s mojím svedomím. Prišiel som do Detroitu urobiť niečo dobré a bohumilé. No namiesto toho, aby som našiel radosť, utápal som v horkosti a zatrpknutosti.

 

Mária a Marta

Ja a táto žena sme z viacerých hľadísk prežili príbeh Márie a Marty (pozri Lk 10, 38 – 42). Teda aspoň ja som určite zohral rolu Marty, usilovne pracujúcej postavy, ktorá sa cíti nedocenená.

Tu a tam som pocítil, že Duch Svätý ma upozorňuje na túto moju roztrpčenosť a pobáda ma zmeniť sa. Vedel som, že je nesprávne prechovávať vo svojom vnútri takúto zatrpknutosť, no na obmäkčenie môjho srdca bolo potrebné celé leto. Bol to dosť zdĺhavý a pokorujúci proces, no na jeho konci som prijal fakt, že moja spolupracovníčka si, tak ako evanjeliová Mária, vybrala „lepší podiel“ (Lk 10, 42). Ona investovala svoj čas a energiu do detí, ktoré s nami pracovali, zatiaľ čo ja som ju investoval do práce, ktorú sme robili.

Počas záverečnej oslavy som sa rozhodol upustiť od svojej nevraživosti a poctiť svoju spolupracovníčku niekoľkými slovami vďaky. Poďakoval som sa jej za to, čo ma predtým rozčuľovalo. Na moje prekvapenie mi ona zasa poďakovala za to, že som týmto stredoškolákom dal dobrý príklad svojou usilovnou prácou. Bolo to pokojné ukončenie vnútorného boja, ktorý som prežíval počas toho leta, a zostávam Pánovi mimoriadne vďačný za to, že mi počas neho pomáhal a učil ma.

 

Vybrať si lepší podiel

Krátko po skončení tohto letného programu som dostal miesto v univerzitnom pastoračnom centre. Stále som tak trochu introvert, no teraz už viem, aké nesmierne dôležité sú vzťahy. Viem, aké je dôležité, aby som bol otvorený voči študentom, ktorým slúžim. Je dôležité vpustiť ich do svojho života a mať aj ochotu vstúpiť do ich života, aj keď občas vo svojom živote poblúdia. Koniec koncov, presne takto Boh miluje aj mňa!

Moja manželka nedávno začala pociťovať závraty a dýchavičnosť. Pri vyšetreniach jej lekári našli menšiu anomáliu na srdci – teda čosi, čo nemáme ako ovplyvniť. Moje staré ja by sa po vypočutí tejto správy snažilo hneď vlastnými silami a čo najlogickejším spôsobom vyriešiť tento problém. Rýchlo by som sa pustil do skúmania všetkých možností, hľadania najlepších lekárov a plánovania a hľadania pôžičiek. Jednoducho by som sa snažil hneď daný problém vyriešiť a urobiť to čo najefektívnejšie.

Iste, aj na to je vhodný čas a aj to má svoje miesto, no teraz už chápem, že prioritu má mať ten „lepší podiel“. Môžem si dať obzvlášť záležať na tom, čo potrebuje. Môžem tráviť čas len tým, že budem s ňou. Môžem ju objať a túliť si ju k sebe, keď bude prežívať úzkosť. Môžem ju zverovať Bohu pri modlitbe. Keď robím tieto jednoduché veci – veci, ktoré sú oveľa menej zamerané na splnenie nejakých úloh – Pán nás ešte väčšmi zbližuje a prehlbuje našu vzájomnú lásku.

 

Život plný sebadarovania

Pri pohľade na evanjeliá jasne vidno, aký dôraz Ježiš kladie na druhých ľudí. Neustále a priam radikálne sa druhým dáva k dispozícii. Pozýva deti, aby k nemu prišli, hriešnikov, aby s ním stolovali, a tých, čo pochybujú, aby sa ho dotkli. Dnes som rád, že ma pozýva napodobňovať ho v jeho sebadarujúcej sa láske a že mi na to dáva aj potrebnú silu!