Proces integrácie sa začal v 90. rokoch a hoci európske spoločenstvo má aj u nás svojich skeptikov, úplných odporcov členstva v EÚ už na politickej scéne nenájdeme. Ešte aj politici SNS, Republiky či Kotlebovci hovoria len o potrebe rekonštruovať Európsku úniu. A ani im sa sedieť v Európskom parlamente nehnusí.
Nebolo však jednoduché dostať sa do tohto prestížneho klubu. Na začiatku bol prekážkou ten, ktorého si väčšina Slovákov vyvolila za premiéra. Mohol vyhlasovať hocičo, ale svojou politikou a pomermi, ktoré nastolil, ťahal Vladimír Mečiar Slovensko nieže mimo únie, ale kamsi k Rusku. Je vlastne zázrak, že sa krajina spamätala a jeho HZDS poslala do zabudnutia. Záchrana prišla v osobe lídra SDK Mikuláša Dzurindu. Nech už na Dzurindovu hlavu padli všelijaké obvinenia, na našej integrácii do prestížneho spolku má leví podiel. Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš sú dve mená, ktoré sa spájajú s „úspešným príbehom Slovenska“.
V roku 2003 v máji 92,46 % účastníkov referenda povedalo únii jednoznačné ÁNO a išlo o prvé úspešné referendum. Pochybovačné hlasy sa ozývali vždy. Euroskeptici vždy upozorňovali viac na nedostatky únie ako na jej prednosti. Úplné odmietanie členstva je však už len okrajovým názorom. Aj dnes sa nájdu lídri, ktorí nahlas kritizujú takmer všetko, čo europarlament schváli.
A nemusia to byť len národne orientovaní politici, ale aj liberálna pravica, ktorej hlasy u nás reprezentuje Richard Sulík. K najväčším kritikom únie patrí v Európe maďarský premiér Viktor Orbán a blízko k jeho postojom má slovenský premiér Robert Fico. Ale aj ten si necháva ostrú rétoriku pre domáce publikum a v Bruseli nakoniec „netrhá partu“, hlasuje s ostatnými za pomoc Ukrajine.
V roku 2003 v máji 92,46 % účastníkov referenda povedalo únii jednoznačné ÁNO a išlo o prvé úspešné referendum. Pochybovačné hlasy sa ozývali vždy. Euroskeptici vždy upozorňovali viac na nedostatky únie ako na jej prednosti. Úplné odmietanie členstva je však už len okrajovým názorom.
Kým sú štáty v úlohe čakateľov, usilujú sa únii zapáčiť. Veď peniaze z eurofondov sú pre každú potenciálnu členskú krajinu lákadlom, nástrojom budúcej prosperity. Napokon, nie sú to žiadne milodary, ale peniaze aj európskych daňových poplatníkov, ktoré prúdia do európskeho rozpočtu, hoci my od únie ešte stále viac berieme, ako jej dávame. Je logické, ak žiada záruky demokratického vývoja. Chce totiž Európu chrániť pred návratom autoritatívnych režimov či pred územnými spormi a najlepšou prevenciou je rešpekt k demokratickým hodnotám.
Ako občania európskeho spoločenstva sme nadobudli sebavedomie, ktoré nám umožňuje cestovať po svete a nemať kdesi v hĺbke pocit chudobného príbuzného. Pas krajiny Európskej únie nám dáva výhody, ale mali by sme si byť vedomí aj povinností a vidieť si ďalej od nosa, nebyť voči svetu zatvorení. Stačí vystrčiť nos z nášho chotára a vidíme, že Európa je farebná, pestrá. Je solidárna.
Pri všetkej sebavedomej kritike by sme si mali byť stále vedomí hlavného zmyslu únie. Bez nej by sme boli slabí. „Európa je smrteľná, môže zomrieť. Všetko závisí od našich rozhodnutí,“ pripomenul nedávno francúzsky prezident Emannuel Macron vo svojom prejave na Sorbonne.
A aj tento nadšený obranca európskeho spojenectva končí každý svoj prejav zvolaním: „Vive la République, vive la France!“ Členstvom v spoločenstve nikto nestráca svoju identitu. A nezabúdajme – o pár dní si pripomenieme ďalšie výročie. Vďaka EÚ je v Európe už takmer 80 rokov mier.