Aby sme mohli žiť dôstojne, musíme sa rozprávať aj o smrti
Právny štát trpí a pomaly umiera, vláda ho zapája na prístroje a transplantuje všetky orgány, ktoré môže. Slovensko to snáď ešte chvíľu nejako udýcha. Situácia v krajine sa každým dňom zhoršuje a právny štát sa postupne rozkladá. Sloboda prejavu začína trpieť a verejnoprávne médiá už krvácajú z viacerých rán. My všetci sa snažíme obviazať tieto rany, no tie sa tak skoro nezahoja. Umelci strádajú, protože nie sú ochotní slúžiť vláde. Imunitný systém štátu naprogramovaný vládou už vníma občiansky sektor ako vonkajšieho nepriateľa. Vládni politici sa snažia z tohto nového modus operandi vyťažiť čo najviac a udržiavať tento (chorý) systém čo najdlhšie pri živote. Oni sa v ňom budú cítiť pohodlne. Čo si nebudú môcť zabezpečiť doma si zaplatia v zahraničí. Vrátane zdravotnej starostlivosti západného strihu a možnosti dôstojne odísť z tohoto sveta.
Mnohí stále bojujeme a snažíme sa udržať Slovensko pri živote v základných oblastiach. A čo ťažko chorí? Počkajú? Majú čas? Otázka umierajúcich je odsunutá do úzadia, pretože spoločnosť má „väčšie problémy ako je táto rozdeľujúca otázka“. Neradi počúvame o smrti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou života, neradi hovoríme o tomto ťažkom rozhodnutí, vraj nie sme na to ako spoločnosť pripravení. Kedy budeme?
Dokážeme dopriať dôstojný odchod našim zvieracím súputníkom, ľuďom však nie. V dôsledku starnutia a ťažkých ochorení mnohé rodiny denne zažívajú, aké to je pozerať sa na milovaného člena rodiny, ktorého stav sa zhoršuje a ako sa stáva úplne zraniteľným a zároveň bezmocným.
Tému eutanázii aktuálne neotváralo Progresívne Slovensko, ako som zachytil v mnohých komentároch na sociálnych sieťach. Diskusiu oživil nedávny článok v Denníku N, na ktorý reagovali politici z celého spektra.
Rád by som sa aj ja vyjadril k tejto otázke, keďže sa s ňou ako onkológ stretávam u svojich pacientov a pacientok denne. Nie raz som počul prosbu, aby som im pomohol trápenie ukončiť. Eutanázia je citlivá zdravotnícka, sociálna, náboženská aj politická téma. Je pravda, že nás viac tlačia na Slovensku iné témy, avšak nemôžeme ako spoločnosť za to, že fyzická infraštruktúra ako diaľnice, nemocnice či železnice meškajú už 20-30 rokov. Západ nám uteká každým dňom ďalej a keďže zaostávame, nikdy nebude priestor na “témy do pekného počasia”.
Čo znamená eutanázia? Eutanázia je ukončenie života pacienta s cieľom zastaviť jeho utrpenie. Zväčša sa jedná o nevyliečiteľných pacientov, trpiacich neznesiteľnými bolesťami. Samotné slovo „eutanázia“ pochádza z gréckych slov „eu“ (dobrý) a „thanatos“ (smrť).
Podľa Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných dohovorov má každý právo na život a život si zaslúži ochranu už pred narodením. Eutanázia je úkon, ktorý na Slovensku nie je upravený zákonom (ako aj mnohé iné veci). V tomto prípade sa aktívna eutanázia, pri ktorej sa úmyselne ukončí život pacienta, považuje za trestný čin. Slovenská republika prostredníctvom existencie informovaného súhlasu vo svojej legislatíve v podstate zatvára oči pred pasívnou formou eutanázie – keď spôsobilý pacient odmietne liečbu a tá vedie k jeho smrti.
Súčasný systém je nastavený tak, že ako lekári tu nie sme na to, aby sme pomohli ukončiť nočnú moru nevyliečiteľných pacientov. Vysvetľujeme im len, čo ich čaká, čo sa bude diať, a ak je to potrebné, pomáhame aby to bolo pohodlnejšie a znesiteľnejšie. Napriek tomu desiatky ľudí odchádzajú v neopísateľných bolestiach, zdevastovaní, takmer bez duše. V tejto krajine nemôžete zomrieť dôstojne.
Naša spoločnosť nehovorí otvorene o smrti a o prežívaní, ktoré s ňou súvisí. To viedlo k nerealistickým očakávaniam od systému zdravotníctva. V praxi sa stretávame aj s vedomým či nevedomým zneužívaním systému bezradnými rodinami, keď z nedostatku lepšej alternatívy „odkladajú“ svojich zomierajúcich rodinných príslušníkov do nemocníc prostredníctvom záchranných služieb. Tým sa blokujú lôžka pre pacientov, ktorí ich akútne potrebujú a mohli by z nich benefitovať viac. Rodiny pacientov sa nezriedka dostávajú do konfliktu so zdravotníckymi pracovníkmi po tom, čo sa rozhodnú poslať pacienta domov, často z opodstatnených dôvodov po starostlivom zvážení cost-benefit. Tu všetci narážajú na problém nedostatku hospicových služieb a skutočnosť, že domovy dôchodcov fungujú s viacerými odchýlkami od toho, čo je štandardom v západných vyspelejších krajinách.
Nastavenie široko akceptovaných pravidiel pre ukončenie života eutanáziou v jednotlivých krajinách trvalo roky. Bolo by to tak aj u nás. Bez riadneho etického systému a komisií by tu mohla vzniknúť skupina podnikateľov, obchodníkov so smrťou, ktorí by navštevovali sociálne zariadenia a nemocnice alebo by propagovali eutanáziu s cieľom zarobiť peniaze na nedostatočne informovaných pacientoch a ich rodinách.
Preto by sme mali pokúšať popri investičnom dlhu a každodennom politickom marazme otvárať aj náročnejšie témy týkajúce sa ľudskej dôstojnosti, ktoré nikoho nič nestoja a nikomu nič neberú. Je najvyšší čas začať, dlžíme to ako spoločnosť našim spoluobčanom a spoluobčiankam na konci ich životnej cesty.
Som presvedčený, že musíme na Slovensku čo najskôr posilniť systém paliatívnej starostlivosti, aby zhoršujúce sa zdravie a proces umierania pacientov neboli závislé od charity a dobrovoľníkov. To si vyžaduje politickú víziu, stratégiu a koordináciu, keďže dostupnosť paliatívnej starostlivosti sa v jednotlivých okresoch našej krajiny líši.
Eutanázia je v Európe povolená vo Švajčiarsku aj v Portugalsku. Okrem toho je v súčasnosti za určitých podmienok legálna v Holandsku, Belgicku, Luxembursku a Španielsku. Môžeme sa inšpirovať prístupom iných krajín, kde sa táto téma rieši so zreteľom na ľudské práva a dôstojnosť.
Na záver je dôležité si pripomenúť, že dôstojný život a dôstojná smrť by mali byť neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Aby mohli ľudia prežiť svoje posledné dni ľudsky a s úctou ktorú si zaslúžia, musíme pracovať na skvalitnení paliatívnej starostlivosti. Zároveň by sme však nemali ignorovať otázku možnosti ukončenia života, ak je to jediná humánna možnosť, rešpektujúc vysoké etické normy a so všetkými právnymi zárukami. Je načase zamyslieť sa nad tým, ako môžeme jednotlivcom umožniť prevziať kontrolu nad vlastným životom a smrťou tak, aby sa mohli cítiť rešpektovaní, vypočutí a podporovaní v tejto náročnej fáze života.
