Nová kniha Radoslava Procházku Partia je rodina, partia je najviac, kým neobjavíš silu otcovstva

Ale napísal už aj dve beletristické knihy a má teda aj literárne ambície.

O jeho prvej knihe Brichtov boj sme už v Postoji písali a teraz je tu čas napísať o jeho druhej knihe Domov na juhovýchod.

Najprv však pár slov, prečo sa vlastne venovať Procházkovi. Tieto výhrady môžu prísť, veď sú na Slovensku aj významnejší spisovatelia, teda viac oceňovaní literárnymi kritikmi alebo viac čítaní.

Ale Procházka je zaujímavý úkaz. V politike najprv urobil impozantnú kariéru a tú hanebne zničil, lebo mu chýbali niektoré osobnostné predpoklady. 

Pritom nikto nepochyboval o jeho kompetentnosti ani o talente pre politické rozmýšľanie. Len tam nebol dostatočne vybudovaný charakter, alebo ako to nazvať. 

Nedá sa povedať, že hlavní hrdinovia jeho kníh, hoci sú to muži, sú spisovateľovým alter ego.

Procházka má aj talent písať a je aj znalec slovenskej literatúry. Nie je to žiadny nerozhľadený a čítaním neformovaný autor.

Nepredpokladám však, že sa jeho knihy ocitnú v literárnych čítankách, ani neočakávam, že začne dostávať literárne ceny. On určite ani nepíše kvôli uznaniu, zjavne ho písanie baví. 

Má silný popud písať a – teraz sa zahrám trochu na psychoanalytika – možno spracováva svoje traumy a zlyhania literárnym spôsobom. Nebol by prvý ani posledný.

Nie, nedá sa povedať, že hlavní hrdinovia jeho kníh, hoci sú to muži, sú spisovateľovým alter ego. Nie je to takéto jednoduché, ako ani Procházka nie je jednoduchým typom človeka a ani autora. 

Určite nepíše len preto, aby vyriešil svoje zlyhania a našiel odpovede, prečo sa mu niektoré veci dejú. V jeho písaní je však aj akási hra, literárna vášeň, potreba pohrať sa s príbehom, dať sa ním unášať a dostať doň aj prekvapujúce motívy. Prekvapiť čitateľa, možno ho aj trochu vykoľajiť.

Ale zase Procházka je Procházka, nie je to iba neznámy spisovateľ, má on svoje pozadie, nedá sa to ignorovať.

Keďže jeho politické, ale aj charakterové zlyhanie bolo priveľmi na očiach, človeka aj zaujíma, čo s tým tento muž s veľkým intelektom a darom písať urobí.

A on skutočne píše o mužoch, ktorí nejakým spôsobom zlyhávajú. To je téma, ktorá ho fascinuje.

Hlavným hrdinom jeho druhej knihy Domov na juhovýchod je tridsiatnik Juraj Retka. Muž z malej dediny, z juhovýchodu, ale ambiciózny a aj muž istých talentov. Vie dosiahnuť aj úspech, dokáže získať aj dosť peňazí, aj trochu slávy či ženského obdivu. Nie je to zadarmo, občas niečo nevyjde, ale v podstate to najprv celkom ide.

Ale je to hrdina, ktorý príliš často robí zlé rozhodnutia.

Zanecháva za sebou sklamané ženy, matku, partnerky, dcéru. A aj v biznise robí chyby, aj fatálne.

Samotný Procházka promoval svoju knihu takto: „Hlavný hrdina v prvom pláne rieši, či je lepšie ujsť alebo sa nechať chytiť, ale ako nad tým dumá, tak zisťuje, že tam je ešte iná otázka: pre koho človek žije alebo aspoň chce žiť.“

To znie až trošku pateticky, dokonca akoby šlo o novelu so silným morálnym posolstvom. Zjavne tam aj táto ambícia bola. 

Hlavný motív sa týka otcovstva. Nie je to jednoduchý, plynulo plynúci príbeh s jasným posolstvom. Zamotanejšie či rafinovanejšie to je.

Autor má toho načítané dosť a svojím spôsobom aj odpísané, aby išiel voľnú jazdu.

Potom sa to zrazu mení na akúsi mystickú drámu z rómskeho prostredia.

Žánrovo to vyzerá aj trochu eklekticky, raz je to niečo ako ženský román o komplikovaných vzťahových problémoch a rodinných pozadiach. Občas je to gangsterský príbeh o tom, ako sa robí čierny biznis s anabolikami alebo ako sa elegantne rozkrádajú eurofondy. 

Občas je to dokonca vtipný spoločenský román, kde je súčasná slovenská realita, teda denník SME, Startitup, policajný zbor očistený od temných síl a kde v istej chvíli „ešte aj Jána Tribulu presunuli z Tatier do Košíc“.

Potom sa to zrazu mení na akúsi mystickú drámu z rómskeho prostredia. Prekvapivé.

Čítame, aké komplikované sú zmiešané manželstvá, ako trpia deti z týchto rodín, áno, je tu aj diskriminácia a opovrhovanie každým, kto má len trochu rómskej krvi. Ale je tu aj rómska partička šikanujúca a mlátiaca svojich spolužiakov. 

Táto rómska línia jeho románu je pozoruhodná, nie je vôbec bezvýznamná, aj keď možno najmenej uveriteľná.

Vzrušujúcejšia je tá línia, kde hlavný hrdina analyzuje sám seba a snaží sa zistiť, kde sú korene toho, prečo on ako muž, otec, partner, syn tak tragicky zlyháva a čo vlastne ho ženie dopredu, prečo chcel zarobiť veľké peniaze, poznať vplyvných ľudí, chodiť na veľkom aute, striedať baby.

Juraj Retka alias Jerry v existenciálnej situácii chce vyskúmať, prečo sa jeho život tak zvrtol, prečo sa dal namočiť do biznisu okolo eurofondov a stal sa z neho síce nie „biely kôň“, ale „sivý kôň“.

Vedel, že to pripomína korupciu, ale dal sa bosmi upokojiť: „Je to korupcia, jasné, že áno. Ale to je iba slovo.“

Takže sa upokojil, vybavoval veci na župe, na ministerstve, rokoval so starostami, čo sa dá vybudovať, za koľko, a vyberal úplatky – ale aj tak najväčšie prachy z toho nebral on. Nebol hlavou partie. 

Bol mužom na čiernu robotu a napokon bol on ten obetovaný. Keď sa už spoločnosť zmenila, prišli matovičovské časy a „fízli začali otáčať“.

Iní sa zložili a stali sa z nich „kajúcnici“.

Partička okolo eurofondov musí byť opatrnejšia. Lebo „tie tlaky už sú, novinári čmuchajú, fízli sa tiež nejako začali cítiť“.

A keď policajti zbavení temných síl pritlačili na ľudí vo vyšetrovačke, niektorí to ustáli, ale šírili potom dosť hrôzostrašné obrazy toho, čo zažili. Iní sa zložili a stali sa z nich „kajúcnici“.

Napríklad muž, ktorý Retku do biznisu doviedol, sa na výsluchu zložil po pár hodinách a „nabonzoval v podstate každého, koho niekedy v živote aspoň zazrel z auta“. Vďaka tomuto kajúcnikovi už Retka nebol „sivý kôň“, ale urobili z neho hlavu korupčnej partie.

Zrazu bol podľa policajtov tým, kým v živote vlastne vždy túžil byť, byť v partii úplne hore. Ale bol tam teraz len preto, že bol podrazený a obetovaný.

Niekoho by možno práve táto línia kajúcnikov zaujímala viac, ale autora zase až tak veľmi nebaví.

Je to len taká bočná línia. Hlavná línia je iná.

Nás hrdina chce prísť na to, prečo zlyháva. Kde je koreň toho všetkého? V detstve s rómskou starou mamou? V nedobrom nažívaní rodičov a ponižovaní rómskej mamy v rodine? V školskom veku, keď musel bojovať či utekať pred rómskymi partičkami?

Mimochodom, najkrajšou postavou je tu rómska stará mama a najmä rómska mama, ktorá chcela synovi ukázať, ako správne žiť, robila to s veľkou láskou, ale neuspela.

Prečo ju syn tak veľmi sklamal?

Juraj Retka chce nájsť odpovede. Pre seba aj pre svoju dcéru.

Možno sú napokon tie odpovede aj trochu banálne, ale na tento typ literatúry vhodné. Lebo však nie je to žiadny Dostojevskij.

Celá tvoja hodnota závisí od toho, s kým funguješ.

Juraj Retka odjakživa túžil po partii a byť na jej vyšších poschodiach.

„Rešpekt je najviac. Partia ho mala, ja nie.“

„To chcem, toto všetko. Veľkú partiu, veľký rešpekt.“

„Vo chvíľach, keď sa mi chcelo byť úprimný k sebe samému, som vedel, že toto nie je partia, po ktorej som odmala túžil a nikdy ju nemal.“

„Cítil som, že táto partia mi dlho stačiť nebude. Chýbala tam úroveň.“

„... bez partie nie je status. O tom to vlastne je. Že sám si nikto. Celá tvoja hodnota závisí od toho, s kým funguješ.“

„A partia je viac ako rodina. Nie, partia je rodina, tak.“

Ale partia neprináša len status, rešpekt, ale aj zlé návyky a vedie ťa aj k zlým rozhodnutiam. 

Ale sú aj iné „mužské“ témy.

Napríklad krátka úvaha o tom, prečo niektorý muž jazdí veľmi rýchlo a aj riskantne. Nie vraj preto, že by chcel ušetriť pár minút, o to vôbec nejde. „To je o tom, že ty chceš byť pán svojej jazdy, nie že ti ju bude regulovať ten, čo ide pred tebou.“

A potom je tu aj iný postreh, s ktorým sa asi všelikto stotožní.

„Nerozumiem tej svojej neschopnosti zastaviť sa a zamyslieť vo chvíli, keď sa to pýta, vždy si to v hlave upracem, až keď je neskoro.“

Keby niekto chcel nejakú sebareflexiu od Procházku, čo sa týka jeho politickej kariéry, možno by táto veta bola dobrou odpoveďou. Aj keď viem, že sa nemá stotožňovať autor s hlavným hrdinom. Nemá sa to robiť, ale keď občas sa to tak pýta!

A ešte niečo sa veľmi pýta odcitovať: „... svedomie do mňa beztak dobiedzalo iba výnimočne a veľmi potichu, ako keď niekde v diaľke začuješ tri tóny pesničky, vieš, že ju poznáš, ale nevieš si ani za svet spomenúť, čo to je, a po chvíli radšej prestaneš hútať. Hlavne prakticky.“

Celkom pekne napísané a vystihnuté, čo sa nám deje, keď niečo zrádzame či klameme.

Pritom náš hrdina na začiatku otcovstvo s pohŕdaním odmietne.

Dokonca dôjde aj na Boha. 

Lebo Juraj Retka príde na niečo dôležité. Že mu posledných desať rokov chýbal niekto, o kom by vedel, že naňho kladie morálne nároky. „Niekto, na koho pomyslíš, keď sa chystáš prekročiť vlastnú čiaru a dopredu sa zahanbíš. Alebo dokonca zľakneš. Niekto takto asi používa Boha. Alebo rodičov. Alebo novinárov...“ A potom skonštatuje: „A ja som nikoho takého nemal.“

No nie je to celý čas len takéto, priam moralistické.

Občas je to aj veľmi vtipné, napríklad keď náš hrdina zažije svoju chvíľu slávy a už si to ani veľmi nemôže užiť.

Píše sa o ňom v médiách, je hviezdou sociálnych sietí, je hrdinom bojovníkov proti policajnej šikane. To je naozaj veľmi vtipná časť a škoda, že tam toho nie je viac. Ako dokáže spoločnosť oblbnúť jeden článoček a všetci sú zrazu Jerry. Na chvíľu teda.

Autora oveľa viac priťahuje iná téma.

Otcovstvo. S ňou vlastne hlavný hrdina bojuje najviac a tá sa stane napokon kľúčová.

Hoci najprv to tak u Retku nevyzerá. Strieda frajerky, so žiadnou sa nechce viazať, ale zrazu je jedna tehotná a dieťa chce.

No čo už, treba platiť, dieťa bude vyrastať ďaleko, dakde v Košiciach, tisícky kilometrov ďaleko. Lebo mladý muž je sprvu v Anglicku, takže ho táto vec ani nebolí, je tam dostatočný odstup. Žiadny vzťah, žiadna starostlivosť, žiadne emocionálne väzby.

No mladý muž dozrieva, vráti sa domov, už má peniaze, hoch partiu a sám seba zrazu prekvapí, keď nadviaže s desaťročnou dcérou vzťah.

Aj chce, aj nechce byť otcom. Aj ho to zaťažuje, aj mu tento vzťah chýba. 

Začne sa s dcérou stretávať, kupovať jej veci, skúša si otcovskú rolu a zažíva nové pocity. Neprezradím hádam pointu, keď poviem, že dcéra sa preňho stáva veľmi dôležitou a mladý muž už každé svoje zlyhanie vníma aj očami svojej dcéry.

Poučná línia. Už je pre koho žiť, len pridlho to odhodlávanie sa k otcovstvu trvalo a už to nebude mať dobrý koniec.

Záver je veľmi prekvapivý, teda autorka ho nečakala, hoci možno inému čitateľovi mohlo byť od začiatku jasné, ako sa to skončí.

Ako asi skončí muž, ktorý je zvyknutý utekať. A nepočúva rady starej rómskej ženy.

Dostaneme k tomu teda aj kúsok rómskej mystiky. Teda že tie rómske vedmy niekedy vedia najlepšie, čo treba robiť. Vidia do budúcnosti aj do duše človeka.

Prekvapivé? Nuž u autora s viacerými akademickými titulmi a s povesťou človeka so silným intelektom možno aj áno.