Dnes počúvame európskych politikov hovoriť čoraz častejšie o prípravách na vojnu. Výdavky na obranu rastú, európske zbrojovky rozširujú výrobu, niektoré krajiny zvažujú znovuzavedenie vojenskej služby. Čo sa zmenilo? Kde sa stratila myšlienka Európy ako mierového projektu? Odpoveď je „nikde“. Zmenilo sa prostredie, v ktorom Európu budujeme.
Jedným z cieľov integrácie západoeurópskych krajín na konci druhej svetovej vojny bola obrana: pred vnútroeurópskymi konfliktami, ktoré v prvej polovici dvadsiateho storočia rozpútali dve svetové vojny, ale aj pred vonkajším nepriateľom. Stalinov režim sa netajil imperiálnymi ambíciami. Podmanil si krajiny strednej a východnej Európy a na začiatku 50. rokov to vyzeralo, že je ochotný rozpútať ďalšiu vojnu.
Ekonomická a politická integrácia západoeurópskych krajín sa tak rozvíjala pod obranným dáždnikom Severoatlantickej aliancie ako organizácie kolektívnej obrany a USA. Tie na seba prevzali, spočiatku neochotne, úlohu bezpečnostného garanta. Integrácia bola mierovým projektom: zabraňovala konfliktom medzi členskými krajinami a chránila ich proti vonkajšej hrozbe.
Po konci studenej vojny sa zdalo, že konfliktom v Európe zabráni ekonomická a politická integrácia. Tak ako dokázala urovnať rivalitu medzi Nemeckom a Francúzskom, mala utlmiť konflikty vo východnej časti kontinentu. Prvým krokom bolo veľké rozšírenie EÚ na východ v rokoch 2004 a 2007. Bývalé sovietske satelity sa stali plnoprávnou súčasťou zjednotenej Európy.
Ukázalo sa však, že medzi urovnaním francúzsko-nemeckej rivality a zjednotením západnej a východnej Európy je jeden zásadný rozdiel. Podmienkou integrácie je vzdanie sa hegemónnych ambícií.
Ukázalo sa však, že medzi urovnaním francúzsko-nemeckej rivality a zjednotením západnej a východnej Európy je jeden zásadný rozdiel. Podmienkou integrácie je vzdanie sa hegemónnych ambícií. Samozrejme, aj dnes sa Berlín či Paríž (rovnako ako iné hlavné mestá) snažia o čo najväčší vplyv v európskej politike. No robia to presviedčaním, získavaním spojencov. Nie podrobovaním si slabších susedov.
Rusko sa však svojich imperiálnych ambícií odmietlo vzdať. Vplyv v bývalých kolóniách si udržiavalo živením vnútorných konfliktov, no stále častejšie aj vojenskou silou. Putinov režim postavil svoju legitimitu aj na obnovení imperiálnej slávy Ruska – v týchto plánoch nebola Európa partnerom, ale konkurentom. Signálov bolo veľa, no prelomovým momentom boli ruské útoky na Ukrajinu v roku 2014, a najmä v roku 2022. Moskva sa pokúša vojensky dobyť to, čo nedokázala získať vplyvovými operáciami. Útočí pri tom aj na krajiny EÚ. Zatiaľ je to hybridná vojna. No ak by uspela na Ukrajine, charakter aj intenzita útokov sa môžu zmeniť. Hrozba je akútna najmä pre krajiny, ktoré boli súčasťou Sovietskeho zväzu ako Pobaltie alebo pod jeho vplyvom, vrátane Slovenska.
Ak chce Európska únia zabezpečiť pre svojich členov mier, musí zvyšovať svoju schopnosť brániť sa. Transatlantické spojenectvo síce stále existuje, no aj zo Spojených štátoch počúvame, že Európa by sa v obrane mala viac spoliehať na seba. V tomto zmysle naozaj platí: EÚ už nie je, čo bývala. Našťastie, inak by nemala najlepšie vyhliadky. Ako každý iný politický útvar musí reagovať na vonkajšie a vnútorné zmeny. Za posledných desať rokov sa výrazne zmenilo vonkajšie bezpečnostné prostredie. Rusko je hrozbou, najmä pre krajiny na východnej hranici únie, akou je Slovensko. Našťastie, nie sme na to sami.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.