Rozhovor je upravenou verziou televíznej relácie Ide o nás. Jeho pôvodnú podobu si môžete pozrieť vo videu nižšie.
Prekvapilo vás, ako zarezonoval seriál Zrada u televízneho publika?
Keď sme ho začali nakrúcať, tvorcovia nás pripravovali na to, že by mohol divákov osloviť. Preberalo sa, v akom čase pôjde projekt von – chceli vybrať najvhodnejší čas, vkladali do silného príbehu veľké nádeje. Išlo o zaujímavý aj náročný projekt, stálo to veľa času, energie a, samozrejme, aj peňazí. Keď sa potom divácky záujem potvrdil, boli sme všetci veľmi radi. Ale mám pocit, že ani sama som úplne nečakala, koľko ľudí osloví. Prekonal všetky naše očakávania.
Čítajte viac Jana Kovalčiková: Keď politici rozhodujú o našich telách, cítim sa ako malá žena
Hráte relatívne krátko, nemáte ešte za sebou toľko projektov. Zrada bude mať asi vo vašom pracovnom zozname výnimočné miesto.
Z hľadiska natáčania išlo o prvú ucelenú skúsenosť. Pre mňa to bol prvý projekt, do ktorého som nastúpila hneď na začiatku, a zhruba som vedela, do čoho idem. Nespolupracovala som predtým s režisérom Braňom Mišíkom a dnes viem povedať, že na hercov má vysoké nároky. To je veľmi dobre. Vďaka nemu som sa skutočne veľa naučila – ani som nečakala, že moja rola a práca na nej nadobudnú také rozmery. Hrala som predtým seriálové postavy, najprv epizódne, potom možno trošku väčšie, ale v dennom seriáli. To je – úprimne – úplne iný formát. Nedáva priestor na psychologizovanie, nejakú drámu a prežívanie, na to nie je čas. Pri Zrade som pochopila, že potrebujem úplne inú prípravu. Hoci som hneď v prvý natáčací deň prišla s pocitom, že som urobila maximum, rýchlo som pochopila, že pri Braňovi Mišíkovi nikdy nebudem mať pocit, že som dosť pripravená.
Skúsite byť aj konkrétnejšia?
Divák možno nemá predstavu, aký rozsah má taký dialóg v bežnom dennom seriáli – dajme tomu, že sú to dve strany. V Zrade boli napríklad aj osem-, aj desaťstranové dialógy. Náročné bolo naučiť sa ich, nehovoriac o tom, že zobrazovali rôzne ťažké psychologické a dramatické situácie. Vždy som si myslela, že texty ovládam, a keď som prišla na pľac, zistila som, že vlastne stále mám rezervy. Tiež som občas nedokázala úplne odhadnúť, ako daná situácia nakoniec vypáli. Neskôr som sa iba učila texty a snažila som sa nevykladať si konkrétnu situáciu v scenári podľa seba. Videla som aj britskú predlohu seriálu, pozrela som si ju ešte pred kastingom, aby som vedela, do čoho idem. Na jednej strane som možno spravila dobre, rolu som dostala, ale negatívne bolo, že som si ju často pred očami prehrávala podľa britskej verzie. Režisér Braňo Mišík pritom dokázal podľa mňa často zo scén vyťažiť oveľa viac.
Čítajte viac Klára Issová: Byť nežná a éterická mi už liezlo hore krkom
Prekvapili vás v niečom divácke reakcie? Mnohí ľudia na sociálnych sieťach, ale aj kolegovia v práci rozoberali dej v jednotlivých epizódach.
Zaskočilo ma, ako niektorí diváci reagovali na správanie hlavnej postavy. Možno je to stereotypné uvažovanie, ale vždy som mala pocit, že Slováci sú oduševnení, expresívni, a napriek tomu boli reakcie na správanie Evy Polákovej v podaní Kláry Issovej veľmi rôznorodé. Veľa žien sa ozývalo, že v živote by takto nereagovali.
Mne sa zdalo, že najmä niektorí muži nadržiavali Milanovi Ondríkovi. Podarilo sa podľa vás seriálu trochu posunúť uvažovanie ľudí v rámci vzťahov a obrúsiť hrany mačizmu a nadržiavania mužskému a tomu silnejšiemu?
Na Slovensku je jedna špeciálna kategória a – muži okolo päťdesiatky, ktorí si dokážu fantasticky zgustnúť na ženskom pohlaví, obzvlášť na mladých ženách. Nedajbože, keď ide o príťažlivú mladú ženu. A ak je aj inteligentná, niektorí muži to nevedia úplne zniesť. Len chvíľu pred naším rozhovorom som mala intenzívnu debatu s jednou z mojich dobrých kamarátok o patriarchálnej spoločnosti, v ktorej žijeme. Bohužiaľ, myslím si, že my Slováci máme pred sebou ešte dlhú cestu k nejakej rodovej rovnosti. Stále mám pocit, že slovenský divák prirodzene bude vnímať neveru muža ako pochopiteľnejšiu, ako keď je neverná žena. Celé to vyplýva z nejakých základných vzorcov. Nechcem zachádzať do tém feminizmu – je to určite oveľa komplexnejšie – ale zároveň som to cítila pri seriáli. Najväčší paradox pre mňa však bol, že to boli často ženy, ktoré sú zlé na iné ženy. Bolo oveľa viac žien, ktoré dávali uštipačný a nepríjemný komentár na adresu hlavnej postavy. Neviem úplne pochopiť, prečo sú niekedy ženy na seba také zlé. Možno je dôvodom, že v postave Kláry Issovej videli niekoho, kto zosobňoval ich problémy. Niekoho, kto opísal a odrážal, čo sa odohráva aj v ich vnútri, no nedokážu to vyjadriť a výsledkom je, že ich potom štve seriálová hrdinka.
Keď ešte zostaneme pri rovnosti pohlaví a istom medzigeneračnom rozpore, aké sú vaše vlastné skúsenosti ako 25-ročnej herečky v kolektíve ostrieľaných kolegov a na pľaci?
V umeleckej brandži je spoločnosť otvorenejšia ako v rôznych iných sférach. Zároveň neviem, či môžem porovnávať, lebo v podstate od môjho malička existujem iba v tomto svete. Istú formu nerovnosti však vnímam. Napríklad, keď príde človek na pľac – takmer na akékoľvek nakrúcanie – zo štábu tvoria deväťdesiat percent muži. Tam sa rodí začiatok stereotypizácie, ženy sú kostymérky, maskérky a občas sa stane, že nájdete nejakú kameramanku. Pridajme k tomu ešte produkčné, ale medzi filmármi je vlastne veľmi málo žien. Pre mňa ako mladú herečku je občas náročné prísť medzi samých mužov a vydobyť si priestor. Niekedy rešpektujú, že ste mladá, nová, pekná a neviem čo ešte, snažia sa byť milí. Ale keď sa spriatelíte, niekedy už nepoznajú hranice. Nevedia napríklad dopriať pokoj pred ostrou, lebo však máme tu kopec „srandy“ a ty čo sa nezabávaš. To je doslova fenomén, že muži majú pocit a aj to verbalizujú, že si zo seba nedokážete urobiť žart a že sa beriete príliš vážne. Často sa potom povie, že sme precitlivené – tak asi teda som. Ale primárne si len hľadám a nastavujem hranice – určujem si, kde je mantinel toho, čo už nechcem, aby si ku mne niekto dovoľoval.
Čítajte viac Keď vyjdem z mojej bubliny, prekvapí ma, aké nehostinné prostredie tu máme. Ale stále verím, že Slováci sa zmenia, hovorí Evelyn
Vnímate aj medzigeneračný rozdiel? Neprejavuje sa napríklad v tom, že o niektorých témach a veciach už hovoríte úplne inak ako starší kolegovia, prípadne o nich nehovoríte?
Nedávno sa v médiách objavilo vyjadrenie nášho premiéra Róberta Fica, ktorý vysmial psychológa Matúša Bakytu, že priznal svoje sklamanie z výsledkov prezidentských volieb. Verejne ho vysmial, lebo si dal tabletku na upokojenie. Považujem to za úplne absurdné, pretože ide o totálny výsmech do tváre ľuďom, ktorí trpia nejakými mentálnymi poruchami, alebo aj takým, ktorí len začali riešiť psychické zdravie, zaoberajú sa tým, čo sa v ich vnútri odohráva. Áno, v tejto mojej bubline sa ľudia začali viacej zaoberať sami sebou, ale to je úplne v poriadku. Ja sa do tém zapájam veľmi oduševnene, som impulzívna a niekedy možno až príliš zanietene hovorím o niektorých veciach, neviem, či vôbec mám autocenzúru. Ale mnohé veci vnímam inak ako ľudia o pár rokov či generácií starší.
Ste ambiciózna?
Zistila som, že áno. Vždy som asi podvedome bola a mala som na to aj veľmi dobrý príklad z domu. Moja mamka je veľmi ambiciózna žena. Obdivujem, kam to v živote dotiahla. Je super mať skvelý príklad priamo od najbližšieho človeka v rodine a je prirodzené, že mladá žena si berie vzor väčšinou od ženy matky. Som ambiciózna a prichádzam na to teraz vďaka herectvu. Nie je žiadne tajomstvo, že herectvo neštudujem, na školu ma opakovane neprijali, tak som nastúpila na divadelný manažment. Trochu som tápala, čo chcem v živote robiť, ako chcem divadelný manažment využiť, hoci ide o veľmi zaujímavé štúdium. Odporúčam ho ľuďom, ktorí sa zaujímajú o kultúru, divadlo, no nie sú plnokrvní tvorcovia. Môj problém bol, že som stále v sebe cítila práve tvorcu – bolo pre mňa ťažké akoby nájsť rolu, v ktorej sa budem cítiť dobre. Odkedy som sa znovu začala venovať herectvu, pochopila som, že som veľmi ctižiadostivá. Teším sa z každej príležitosti, na každú novú výzvu – maličkú epizódnu postavu alebo väčší a komplexnejší charakter. Mám zatiaľ šťastie na široké spektrum postáv a nie som zaradená do jednej škatuľky, to znamená, že mám ešte možnosť hľadať, kde je moja najlepšia poloha, čo mi najlepšie ide, a to ma naozaj baví. Ambicióznosť cítim aj v tom, že by som chcela stále rásť.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Na herectvo vás neprijali viackrát, vyrovnať sa so sériovým odmietnutím nie je určite pre každého jednoduché. Je dôležité mať v sebe aj trochu bezcitnosti, možno hrošiu kožu?
Metaforicky asi tú hrošiu kožu mám. Študovala som na konzervatóriu, kde je bežné, že sa študenti hlásia na VŠMÚ – odbor herectvo – aj niekoľkokrát. Od pätnástich študujete nejaké umelecké zameranie, hudobno-dramatické umenie, máte veľa praktických predmetov a rozhodujete sa, čo by ste mohli ísť študovať po škole. Ja som vedela odmalička, že chcem hrať, úplne prirodzene som vo štvrtom, v piatom aj v šiestom ročníku skúsila prijímačky na herectvo. Nevyšlo to ani raz.
Povedali vám niekedy dôvod? Možno nejakú spätnú väzbu, čo zlepšiť a na čom zapracovať, ak chcete byť študovaná herečka?
Nie je tam veľmi priestor na spätnú väzbu, pretože po treťom kole, do ktorého som sa vždy dostala, vás pošlú domov a výsledky dostanete až o pár dní. Myslím si, že prijímačky nedokážu úplne identifikovať, kto je správny typ – človek, ktorý sa napokon herectvom bude živiť a dokáže sa prebojovať náročným obdobím. V ročníku skončí dvanásť, pätnásť ľudí, ale sú možno len dvaja, traja herci, ktorí sa napokon profesiou živia naplno. Vždy som to cítila v sebe. Vnímala som, že herectvo patrí k môjmu životu, ale nevedela som nájsť správnu cestu. Udialo sa to samo za mňa. Osobne si myslím, že nie som divadelný typ, možno nie som úplne stvorená pre divadelné dosky, ale má ma rada kamera. Ale nebyť toho, že som dostala príležitosť, asi nikdy by som na to neprišla. Dnes hovorím, že som ambiciózna, ale vtedy som nemala ambíciu ani odvahu, že by som si povedala: tak ja budem herečka v televízii alebo vo filme.
Čítajte viac Režisér Braňo Mišík: Vo filme je veľký kus z môjho života. Možno najväčší, aký som v nejakom projekte mal
Hráte aktuálne v seriáli Mama na prenájom. Jeden z hlavných hrdinov Adam Bárdy tiež herectvo nikdy neštudoval. Kamera vás má asi rada oboch, ale čím ešte dokážete zaujať? Civilnosťou, subtílnosťou hrania?
Niekedy sa mi zdá, že vďaka tomu, že som nešla študovať herectvo, zachovala som si istý druh autenticity. Vôbec neviem povedať, či by to vo mne vysoká škola zbúrala, alebo nie. Záleží aj na pedagógovi, ktorého daný ročník dostal. Ako vás ten pedagóg vedie a ako si s ním sadnete. Vnímam veľmi dôležitú dynamiku medzi pedagógom a študentom – od nej sa odvíja, akým spôsobom sa posúva a rastie študent. Moji priatelia na VŠMU sú toho dobrým príkladom. A čo sa mňa týka, úprimne, asi je to trochu aj o tom, že som prestala strašne chcieť. Herectvo prestala pre mňa byť jediná alternatíva na svete. Keď si ma Lukáš Dóza vzal do portfólia agentúry, povedal mi: ešte som ťa nevidel hrať, ale mám taký fíling, že by si sa mohla kamere páčiť. Uvidíme… Odhadoval to viac na reklamu, možno nejakú epizódnu rolu v seriáli. A postupne to všetko prišlo. Mala som obrovský stres, ale akýsi druh takej bariéry som mala zbúraný hneď na začiatku. Postavila som sa prvýkrát pred kameru a cítila som, že mi je tam dobre. To bolo pre mňa prelomové, neuveriteľná ľahkosť pri tom, čo som robila. Už pri maličkých postavách som podvedome cítila, že možno mám niečo, na čom niekto iný musí naozaj tvrdo pracovať.
Spomenuli ste, že zatiaľ máte pomerne širokú a pestrú paletu postáv. Ešte máte pred sebou dlhú kariéru, ale sú nejaké najbližšie výzvy alebo charaktery, ktoré by ste si veľmi chceli zahrať?
Mňa veľmi fascinujú postavy drogovo závislých ľudí. Účinkovala som v jednom predstavení v Divadle Andreja Bagara, volalo sa to Ľudia, miesta a veci. Hlavnú postavu stvárnila Barborka Andrešičová, ktorá má v súčasnosti angažmán v Slovenskom národnom divadle. Hrala drogovo závislú herečku a jej výkon bol fantastický. Získala Dosky, Cenu Nadácie Tatra banky a myslím, že ešte nejaké ocenenie, naozaj to malo veľký úspech. My sme v predstavení robili len pohybovo herecký komparz a keď som nemala výstup, často som sa na ňu chodila pozerať. Ako to hrá, ako dokáže zo seba dať všetky emócie, prejavy, ako hrala abstinenčné príznaky, a tak ďalej. Fascinovalo ma to a asi aj veľmi ovplyvnilo.
Čítajte viac Kam až je schopný človek zájsť, keď sa mu rúca svet? Zrada kontra Klamstvo! Ktorý seriálový hit bol lepší?
Podobné postavy si vyžadujú od herca jasné nastavenie hraníc, aby ho takýto deštruktívny charakter úplne nepohltil. Máte už aj postupy alebo procesy na to, ako si v tom celom ustrážiť samu seba?
Som ešte veľmi mladá a stále neskúsená oproti starším hercom, ktorí už majú za sebou viacero – aj omnoho ťažších – projektov. Zároveň je to niečo, čo ma začala učiť Zrada. V seriáli boli ťažké vypäté situácie, v jednej z nich som musela plakať, keď som sa dozvedala o Jakubovej nevere. Aby to bolo prirodzené a autentické – keďže kamera vidí každý detail tváre, pohyb, úplne všetko – tak to musí byť aj trochu prežité. Kamera vám nič neodpustí, žiadnu faloš a ja som sa vtedy do toho ponorila a plakala zo seba. Bolo náročné po dvoch hodinách plaču prejsť na ďalší obraz, prepnúť sa do reality a následne sa nastaviť na úplne inú emóciu ďalšieho obrazu, kde sa napríklad hrám s dcérkou a všetko je super. Po tomto natáčacom dni som si povedala, že nemôžem podobné emócie prežívať zakaždým, musím sa nejako naučiť oddeliť sa a stále ten spôsob hľadám. Je to možno výhoda ľudí, ktorí herectvo naozaj študujú a učia sa jednotlivé techniky, pretože techniky existujú a dokážete si ich osvojiť. Je to ako nejaký šport, tiež potrebujete tréning. Ako herečka som stále v tréningovom procese.
VIZITKA:
Slovenská herečka Kristína Sisková sa narodila v roku 1998 v Poprade. Vyštudovala Konzervatórium v Nitre a na Vysokej školu múzických umení v Bratislave sa dostala na divadelný manažment. Vrátila sa však napokon k herectvu, ktoré bolo odjakživa jej vášňou. Diváci ju mohli vidieť v seriáloch Oteckovia či Druhá šanca, epizódnu úlohu stvárnila v projekte Einstein. V seriáli Zrada dostala jednu z hlavných postáv a aktuálne účinkuje v Mame na prenájom.