Vybudovali živú susedskú komunitu. Sme v službách dobrých nápadov, vravia expertky z Punktu
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Tento text vyšiel v spolupráci s ctzn.sk – Platformou o ľuďoch a mestách
Komunity alebo participácia sú slová, ktoré sa dnes frekventovane používajú v rôznych kontextoch, od samospráv cez záujmové spolky, susedov z jednej štvrte aj u developerov. Odkiaľ a kedy tento trend prišiel na Slovensko a ako vyzerali prvé pokusy o novodobé susedské komunity v Bratislave?
Na to odpovedajú Barbara Zavarská a Illah van Oijen z Občianskeho združenia Punkt, odborníčky na participácie a facilitovanie (vedenie diskusie a komunikáciu – pozn red.), ktoré stoja za jednou z prvých dodnes fungujúcich komunít na Panenskej v Bratislave, na mieste, kde sa koná Dobrý trh.
Za vybudovanie Dobrého trhu a rozvoj susedskej komunity si vo štvrtok večer prevzali Cenu primátora Bratislavy.
Komunity? Dobrý trh a susedská grilovačka s Benom
Kedy a ako ste sa obe dostali k tvorbe komunít alebo k participácii? Čo vás na tom tak zaujalo?
Illah: Ako fotografka som robila rôzne výskumy vizuálnej antropológie. Keď som sa začala zaoberať témou mesta, intuitívne som žiadala ľudí v ňom, aby mi ukázali miesta, ktoré pre nich niečo znamenajú alebo hovoria príbeh mesta. Dostala som veľmi pestrý, farebný obraz mesta z rôznych perspektív, od histórie cez aktuálne problémy a snívanie ľudí o tom, čo by tam mohlo byť. V tom čase som objavila podujatie PechaKucha Nights, ktoré robilo združenie Punkt na zaujímavých miestach. Zrazu som počula príbehy ľudí, umelcov, dizajnérov a architektov, ktorí dostali priestor na pódiu, aby sa predstavili, spoznali a aj zosieťovali. Tak málo stačilo na oživenie verejného priestoru!
Barbara: K formátu PechaKucha som sa dostala postupne cez štúdium architektúry a následne na doktorandskom štúdiu u školiteľa profesora Imra Vaška s témou kultúrneho manažmentu v architektúre. Na VŠVU vtedy pôsobil teoretik a kritik architektúry Jan Tabor, ktorý priniesol formát sympózií a medzinárodnú výmenu skúseností. Podieľala som sa na príprave podujatí, robili sme exkurzie, prednášky a mňa veľmi zaujímalo, ako môžem dostať architektonický diskurz na verejnosť. Popritom som objavila PechaKucha Nights, na ktorú sme dostali licenciu paralelne s kultúrnym centrom Mareka Adamova Stanica v Žiline. Takto pekne sa skĺbila teória, ako dostať interdisciplinárne vedomosti do širšieho povedomia s praxou, a umelecké dizajnérske komunity začali viac spolupracovať, čo bolo v tom čase nové.
Vtedy ste si uvedomili, že spojením rozprávačstva a sieťovania kontaktov viete špecificky pomôcť ľuďom?
Illah: Vnímala som to od úplného začiatku prípravy Dobrého trhu. Začalo to tým, že sme
