Dieťa

O deviatej hodine ráno sa nakoniec malý predral na tento studený svet. Samozrejme že reval na protest. Vytiahli ho predsa z teplého kúpeľa, kde sa mu navyše nosilo niekoľkokrát za deň jesť. V starej Škode 1203 sa neskôr z Bratislavskej pôrodnice vezie domov mladá mamička. Matka si dieťa domov priniesla so zápalom pľúc ale vyliečilo sa. Socialistický dvanásť poschodový panelák im poskytol krásny domov. Trojizbový byt na druhom poschodí pre mladomanželov kúpil starý otec, matkin otec, za tridsaťtisíc korún československých. Zariaďovať ale pomáhala celá rodina z otcovej aj matkinej strany, ako je tomu často zvykom. Nábytok sa kúpil na mladomanželskú pôžičku a rôzne iné ozdoby či doplnky prichádzali húfom od rôznych členov rodiny, ktorý v nádeji rozvíjajúceho sa nového zväzku či pozitívnej vízie začínajúcej mladej rodiny z ničím nešetrili. Koberec, krištáľové vázy či iné maličkosti darovala matkina sestra. Od starkej, matkinej mamy, dostali nové páperové periny. Starká vtedy pracovala v čistiarni peria. Bola šikovná a pracovitá. Neskôr dokonca nanajvýš mocne aj viedla miestny odbor. Často robila taký krik, že sám riaditeľ sa zatajil alebo schoval pod stôl, keď za ním išla. Energická útla žena, večne s cigaretou v ruke, bola celý svoj život, a dokonca ešte aj do staroby, prenádherná krásavica. Vyzerala ako hviezda strieborného plátna starej Americkej filmovej scény. Kópia Marilyn Monroe ale pokožku mala snedú a vlasy hnedé. Bola to bohyňa. Chlapi za ňou slintali ale nezdalo sa nikdy že by to starká nejako využívala. Starkí od Lučenca, odkiaľ matka pochádzala, ale aj svokrovci, dedko a babka z Modry, odkiaľ pochádzal otec, museli mať radosť že sa títo dvaja stretli. Nikto by nečakal skazu. Žena z Lučenca asi nikdy celkom nevedela aký deň ju čaká keď zobrala si otca z Modry. Absolútneho fešáka stretla v socialistickej DREVONA PEZINOK. Dolu od juhu až sem sa dostala cez nábor. Túto musím mať – vychvaľoval sa mladý borec svojím kolegom. Matka bola prenádherná. Otec vyzeral ako model z francúzskeho magazínu tiež. Muž musí priznať že rodičov mal naozaj vďačne geneticky zahojených. Starý otec mal mamu, svoju prvorodenú dcéru rád, ale decká nikdy nejako nepočuli že by tomu naozaj bolo tak. Vraj bola nechcené dieťa. Možno všetky prvorodené deti sú tak trochu nechcené. Krivda, žiaľ a sebaľútosť sa liali z matere po celý život. Matka tvrdila že mala tvrdé a ťažké detstvo a rovnako tak bol tvrdý a zlý celý jej život. Niekedy nevedno rozlíšiť či nám niekto naozaj ublížil alebo je len v povahe človeka ľutovať sa a robiť veci dramatickejsie ako v skutočnosti sú. Dáva nám to ten pocit dôležitosti a akejsi zásluhy v údajne trpkom živote človeka. Akokoľvek, v čase keď sa dieťa vrútilo do bytu na druhom poschodí mu Boh doprial prežiť nasledovné. Otec pije. Bije matku a rozbíja nábytok. Dieťa sa s bračekom budí do črepov a neustále vidia matku plakať. Niekedy nad peňaženkou niekedy pod fyzickým útlakom alkoholika.
Dieťa si nepamätá dotyky jej rúk. Možno mu len pamäť nesiaha až tak hlboko. Na starých fotkách ho matka navlačuje, bozkáva a objíma. Drží ho za malé rúčky a obaja sa usmievajú. No z vlastnej pamäti si žiaľ nepamätá mamu ktorá by milovala. Chýbala neha ktorú možno sama nemala. Jej lásku si pamätá cez cibuľu, cesnak a hrianky. Pamätá si ju cez skromné jedlo a ohromnú búrku, keď spolu rýchlo brali deku dovnútra pretože pršalo, a potom si natreli mastný chleba a bolo im dobre. V teple a v bezpečí sedeli a čakali na ďalšiu búrku alebo aj slnko. Opitého otca už nebolo. Býval neďaleko na garsónke. Tieto spomienky sú z obdobia keď už boli sami. On, jeho mamička a jeho brat. Ona, vždy tam niekde mimo, a decko vždy tam niekde nalepené na nej. Spomienky malých detí sú často neskôr pre rodiča niečo ako výčitka. Ale poďme teda rozumieť že nikto nie je dokonalý a na ceste, ako sa veci dejú, nie je tam nakoniec ani koho viniť a pripadá nám to všetko, teda nakoniec, ako dokonalá vec a osud. Akokoľvek, veríme osudu a Bohu a jeho práci, nebudeme nikdy vyčítať nikdy nikomu nič ale práve naopak necháme veci ísť a sme za ne vďační, ako za niečo dokonalé. Za niečo čo sa stalo zcela plánovane a naozaj krásne slúžiac našej duši na jej ďalšej ceste.
Aj keď sa bračekovia bežne budili do črepov a matkiných sĺz, malé očká si už nepamätajú veľa. No možno stačilo to dosť na to aby si zapamätali desivé detaily a veci ktoré možno navždy poznačili ich malé srdiečka. A možno niet žiadnej škody z tohto obdobia. Možno sa to všetko stratilo. Veci boli prekryté ďalšími udalosťami ktoré formovali osud deťúreniec. To že neboli o nič pozitivnejšie je už dnes aj tak takmer nepodstatné pretože dnes sme šťastní.
Obdobie ktoré sa označovalo ako matka bez muža bolo v celku zábavné. Niečo ako groteska alebo bál strašidiel.
Po tom čo otec odišiel si matka nosila rôzne individuá, ktoré chceli si hádam len namočiť a nechať tak. Vietnamci boli vskutku príťažliví, matka bola a oh kubánci ešte viac. Braček si pamätá ako bežal za matkou, hroziac že povie otcovi, keď mamička vybrala sa na lov, popri potoku s kamarátkou z bytovky, obe túžiac po exotike!
Možno obe len túžili po láske a pochopení a možno len čerstvé pocity lásky a fyzického spojenia lákali ich k týmto exotickým mužom.
Akokoľvek, braček a miestami aj dieťa, našli strapatého aziata na Slovanke Live pretože zdalo sa jej že má právo osviežiť sa, popri ťažkému osudu materstva a nevydareného manželstva, na exotickom penise!
O čosi neskôr vidíme za starým socialistickým stolom potiahnutým starým gumeným obrusom, sediace chlapča ktoré napokon dojedlo mix tekvice, sirupovej vody a vlastných zvratkov ktoré mu tak vďačne pripravil jeho otčim. A tu začneme náš príbeh tohto malého veľkého prežívateľa. Nebudeme si mastiť ego a nebudeme sa tu ani ľutovať. Budeme hovoriť o jednom prenádhernom trpko sladkom príbehu človeka ktorý bol dieťaťom, neskôr chlapcom a teraz je mužom. A čudujte sa svetu, mužom ktorý má rád život ako taký. Muž ktorý neľutuje nič a nevrátil by nazad ani stotinu jeho života aj keby mohol a mal tú moc. Je to muž nadovšetko spokojný. Muž ktorý si myslí že život je fajn.

“A teraz si to takto zožer!” – kričal otčim nevlastnému dieťaťu potom čo mu nalial sirupovú vodu do jeho taniera tekvicového prívarku, ktorý nevlastný synak nejako nechcel jesť. Tekvicový prívarok mu nechutil a tak každý hlt zapíjal sladkou malinovkou. Otčimovi to vadilo a tak vylial celú malinovku do taniera s prívarkom a povedal : “Keď zapíjaš každý hlt tohto jedla možno takto ti to bude chutiť lepšie!” – a donutil ho to zjesť kým nebol tanier prázdny. Dieťaťu sa kulinárske dielo vracalo v krku a vydávilo ho von, ale otčim trval na svojom a donútil dieťa zjesť jeho vlastné zvratky.
Kde bola matka? Matka bola asi v práci. Otčim sprvoti na krutosti vždy rád využíval priestor kedy nebola doma. Neskôr otčim spoznal že matka je vlastne submisívna, nerozhodná žena jemného charakteru a miernej povahy a tak si dovoľoval aj keď bola doma. Bol si až príliš istý že sa mu nepostaví. Bola ako minca. Kde ju položíte tam je. Teda pokiaľ ju niekto iný nepresunie niekam inam. Dalo by sa povedať že matka bola onuca. Otčim teda poľahky prevzal iniciatívu svojráznej výchovy detí a ona mu to rada dovolila. Možno bola až príliš lenivá na to aby mu oporovala v jeho praktikách a možno práve jedla tlačenku s cibuľou. Tú mala rada. Pri jedle bola neprítomná. Nevnímala nič len svoje sústo. Bola to chvíľa počas ktorej na ňu síce doliehal hluk okolitého sveta, ale len akosi z diaľky. A veru, báječné chute a pôžitok z jedla nadobro prehlušili i také vážne chvíle akými sú starostlivá, láskavá a hlavne zodpovedná výchova jej detí. Zlostila sa až keď už tiekla krv alebo vyšli na tvár modriny. Ale tú zlosť možno prirovnať len k slabučkej búrke, ktorú zvrátený agresor a sadistický vychovávateľ nevlastných detí ani nezaznamenal. Dokonca sa chabým pokusom matky obrániť svoje deťúrence tak trochu aj smial. Je teda zrejmé že byť inej matky, otčim by sa bál čo i len prst položiť na svoje nevlastné deti alebo by bola výchova minimálne korigovaná. Nebola to ale žena iniciatívy. Skôr sa vždy len nechala viesť. Deti boli živé a nezbedné, akoby aj nie, prežili si predtým otca alkoholika a život sprevádzaný traumou a stresom. Paradoxne, ich vlastý otec deti nikdy nebyl. Trauma a stres skôr pochádzali z neusporiadaného života ich otca a matky. Z neustálych hádok a fyzických útokov. Jeden by si myslel že nový tatko bude záchranou. Ale pre deti to bol len skok z blata do kaluže. Od otčima, ale ani matky sa im nedostávalo tej správnej pozornosti a lásky. Otčim zvolil sparťanskú výchovu, podujal sa deti takto sám vychovať. U matky videl že je to žena ktorá je málokedy schopná akéhokoľvek samostatného činu či rozhodnutia, ba dokonca konfrontácie v prípade že s niečím nesúhlasí, teda pokiaľ sa to netýkalo priamo jej osoby. Na tieto prípady bola extrémne citlivá. Nesmelo sa do nej vŕtať za jej chyby a vznášať obvinenia. Názorové rozdiely na jej osobu si v danom konflikte vedela vždy mocne obhájiť. Skutočne sa nasrať či za niečo bojovať vedela vskutku iba vo zvláštnych situáciách ohrozenia jej vlastného pohodlia a neprítomného bdenia alebo keď jej brnkli na akúsi jej citlivú strunu. Neznášala obvinenia na svoju osobu. Na názory o jej osobe bola nanajvýš citlivá a vtedy vedela zaútočiť. Je preto možné ju označiť za nesebakritickú. V mnohých veciach sa videla dobrá. V určitých oblastiach sa teda za seba bila ale nebola to žena ktorá by mala predstavu alebo plán ako vychovať deti. Jej vzťah k deťom bol čudesne nevýrazný. Nie že by ich neľúbila, ale skôr sa životom vždy len akosi neprítomne viezla. Väčšinu svojho života prespala alebo prejedla. Samozrejme, v živote aj veľa, ako každy socialistický zamestnanec, pracovala, ale v domácnosti bola na nič. Vždy sa iba zviezla s tým čo bolo. Otčim veľmi dobre videl že je to typ ženy ktorý už takmer hraničí s typom osoby nesvojprávnej. Len sťažka schopná boja či presadzovania si čohokoľvek. Kde ju dáš tam je. Takže zobral výchovu do svojich rúk a deti trestal akoby nebolo zajtrajška. A neskôr mu už nevadilo ani keď doma bola pretože vedel že je to submisívna žena ktorá nemala ráz ani charakter ani dostatočne silnú lásku k deťom na to aby zakročila. Nevedelo sa z akej pohnútky prúdili tieto kruté činy. Neskôr sa muž dozvedel od svojho mladšieho nevlastného brata, otčimovho syna, že to bolo všetko tým že bol mladý a nevedel ako na to. Zobral si matku s dvoma deťmi a chcel ich vychovať, alebo teda dať výchove správny smer. Nič nie je také zlé ako sa na prvý pohľad zdá. Existujú ďaleko horšie príbehy a svedectvá krutosti. Nakoniec, hádam, iba on sám bol majiteľ svojich skutkov ktoré bude Boh možno súdiť. Poďme sa teda na chvíľu radovať.

Socialistická bytovka mala až dvanásť poschodí a stála neďaleko lesov Malých Karpát v prenádhernom mestečku ktoré sa volá Pezinok. Poblízku tiekol potok ktorý sa volá Cajloch. Okraje lesov boli v celej svojej oblasti blízkych miest o obcí popretkávané vinohradmi. Vinohrady, lúky a lesy boli všade v okolí. Dalo by sa preto povedať že sa chlapča narodilo do pekného prostredia. Vinohrady a jeho sladké bobule hrozna obzvlášť žijú v jeho spomienkach ako niečo neoddeliteľné. Vinohrady stáli všade. V záhradách, pod lesom, v teréne na kopcoch alebo boli kaskádovito uložené na kedysi dávno postavených terasách. Malo ich každé malokarpatské mesto aj každá malá dedina. Vinohrady aj okolité lesy ktoré ich objímali boli teda neoddeliteľnou súčasťou jeho detstva. Keramika a víno bývali a stále sú doménou tohto mesta. Rovnako ako u susedov z malebnej Modry odkiaľ pochádzal jeho otec a starý rodičia z jeho strany. História tu stále žila a žije. Pravdepodobne ešte z čias Habánov. Ľudia sa však pomenili. Prisťahovalci alebo prosto nová doba. Doba nás všetkých pomenila. Vždy nás všetkých mení. Nové okolnosti a spôsoby ako napredovať sa pomaly ale isto zarývajú do nás až napokon celkom stratíme akúkoľvek cestu naspäť. To je život. Niektorí zabudli na to všetko čím Pezinčania sú alebo boli. Iní to nevedia lebo sem prišli z inej oblasti. Nevedia aké okolnosti formovali ich postoje a históriu ani prečo sú mnohí z nich jednoduchý či zadubený. Mnohí až typicky malomeštiacky zlí, zákerní a obmedzení, ale veď to máme všade. Aj veľké mesto je len dedina. Mnohí ale nezabudli vôbec a uzurpujú mocne a stále mocnejšie svoj pôvod a región, ako správny patrioti, čo môžeme povedať že je správne ak to slúži pozitívnym vyšším cieľom a nehraničí so stupídnou obmedzenosťou miestnych obyvateľov a starších vrstiev. Mnohé nepriateľské regionálne postoje malomešťanov a ľudí z dedín už neslúžia ničomu len ľuďom ako takým, ich tradičnej povahe a vnútornému kľudu, ale pre budúcnosť a okolie sú často škodlivé. Malé mestá a dediny kypia týmito ľuďmi. Zo starších generácií sa to prenáša na strednú a z tej na mladšiu vekovú kategóriu, takže sa dá povedať, tak ľudovo, že to nikdy nevykape pokiaľ sa ľudia sami nezmenia a nezačnú svoje deti vychovávať inak. Do decka sa veľa Pezinka nedostalo pretože matka s otcom boli vlastne prisťahovalci. Otec síce pochádzal zo striktne katolíckej rodiny ktorá sa nasťahovala do Modry ale predkovia siahajú cez Trnavu až do Čiech a matka prišla z úplne iného kraja. Je z Lučenca a starká bola z Fiľakova kde jej otec bol pravdepodobne maďarský cigán. Maďarsko cigánsky gén, temperament, vzhľad a povaha sa do decka dostali cez túto líniu. Otec predal rovnako kvalitné gény a dobré predpoklady, ale z inej oblasti. Aj toto kombo dalo decku prežiť skvelý život. Inteligencia, empatia, vzhľad a relatívne dobré srdce. Pracovitosť, húževnatosť, spiritualita, viera a či postoj k životu a ľuďom. Flexibilita a divokosť ale aj mnohé iné a tiež nespočetné negatíva. Ak sa teda dá čokoľvek nazvať negatívom. Mnohé z toho zla často slúži vyššiemu cieľu, ale samozrejme každý má vedieť čo je správne a mal by sa vedieť v danej chvíli dobre rozhodnúť. Je naozaj ťažké čokoľvek nazvať dobrom či zlom. Veľakrát je to skrytá agenda. Často sme nečitateľný ako egyptské hieroglyfy no je čudné že každý sám o sebe vždy vie prečo a čo koná a to je dar. Málokto môže povedať že nevie čo koná alebo že prečo to robí. Každý z nás si uvedomuje. Takmer vždy a všetko. Nie všetko sa dá ale pripísať génom, výchove či pôvodu. Veľa z toho čo je v nás má astrologický charakter a je to dopredu určené nastavenie ktoré si prinesieme zhora v rámci plánu. To je však na inú debatu. Takže náš krásny Pezinok.
Pezinok je teda pevne napojený na celú malokarpatskú oblasť, jej menšiu či väčšiu časť, mestá a dediny. Sídlisko sa volalo Juh. V meste sa poznali sídliská ako Starý Dvor, Juh a Sever. Centrum v podstate tvorili len dve hlavné ulice. Takmer všetky staré meštiacke domy ostali zachované a mesto ich pekne opravilo. V centre stará radnica a neďaleko mestský park, jazero a zámok. Dieťa prežilo väčšinu svojich prvých rôčkov v okolí bytovky. Najprv asi len z mamou v kočíku, z ktorého sa jej ho vraj raz podarilo vykotiť, ale nič vážne sa nestalo. Osud jej nahral zvláštny zvyk aspoň teda jedenkrát označkovať každé svoje dieťa. Decko vykotila z kočíka, mladšieho brata prilahla a zlomila mu pritom ruku a nie som si istý, ale viem, že boli označkovaní aj starší brat a sestra. Jeden myslím spadol pri prebaľovaní z práčky a iného je možné že nechtiac obarila vodou. Všetko nechcené náhody a nehody ale zvláštne že sa každému z nich stali len raz. Vďaka pánu bohu. Neskôr sa decko s kamarátmi z bytovky hrávalo na preliezkach, behali po blizkom potoku ktorý však nebol veľmi čistý. Hovorilo sa že doňho serú vojaci z miestnych kasární. Smrdel a bol plný pijavíc ale neraz sa v ňom decká aj kúpali. Deťom len máločo naozaj vadí. Pijavice kruto týrali horúčavou a slnkom na rozpálených plynových rúrach ktoré viedli popri potoku. Tešili sa ako sa skrúcajú. Krutosť detí, muž sa zamýšľa, je miestami hrozivá a odhaľuje čo to z dospelého človeka a jeho neskoršieho konania. Uzavrime to tak že deti naozaj vedia byť a často sú kruté. Charakter s ktorým sa rodíme sa žiaľ už nemení. Je to niečo čo je dané. Rovnako sa chytali jašterice popri plotu blízkej materskej škôlky. Strkali im pršteky do úst a smiali sa na tom ako ich to nebolí keď sa jašterica zahryzne. Pretekali sa v krutosti a odvahe páchať nevšednosti. Decko zavrelo jednu do sklenného pohára a hodilu ju o zem len aby videlo ako ju to zničí a doreže. Deviácie sú v nás. Nesieme si opičí gén kedy duša stretla fyzické telo ktoré je nedokonalé avšak duša ponúka riešenia, je nám vždy na blízku aby poradila a rozoznala dobré od zlého. Toto majte na pamäti. Decko vedelo že robí niečo zlé. Decká tiež behali po blízkej lúčke ktorá bola plná harmančekov alebo po vinohradoch kde kradli sladké hrozno. Ako prvé už každý poznal že dozrieval Irsai Oliver. Malé lepkavé pršteky, večne zamazané tváričky a potrhané nohavice. Decká podliezali drôty a utekali pred strážnikom. Muž by dnes doprial deckám také detstvo. Nepoznali sa technológie, počítače ani mobily. Deti vyrástli vonku. Inokedy zas pobehali po neďalekej stavbe novej športovej haly, kde sa šplhali na nedokončené zábradlia. Muža až trasie keď si spomína ako liezli kade tade po hromozvode na strechy blízkych budov alebo do zvláštneho širokého otvoru, ktorý viedol od potoka. V podzemí prešli cez celkom široký tunel odpadového kanála až o ulicu ďalej, kde sa potom prosto vynorili z poklopu na chodníku akoby nič. V blízkom okolí nebolo miesta ktoré by tieto malé opičky nepreskúmali. Jazero Dolná alebo Limbach už boli pre staršie deti ale miestna škôlka, okolité ihriská či zlodejiny v neďalekých záhradkách boli ešte na dosah. Každé prvé cesty sú zázračné v tom že nepresiahnu určité blízke okolie predtým než decko dorastie a nezájde ďalej. Decko bolo samorast. Ako pre každého malého človiečika, ktorého rodičia niekam prinesú, toto bolo jeho centrum vesmíru a jeho sladký domov. A je to všetko bez ohľadu na podmienky v ktorých vyrastá alebo sociálne pomery v ktorých sa nachádza jeho rodina. Cez okná a balkón na druhom poschodí ich troj izbového bytu bolo vidieť nekonečné rady vinohradov ktoré sa rozprestierali na mieste ktoré sa dodnes volá Sahara. O niečo ďalej sa zelenali husté lesy a dolu pod oknom vždy žblnkotal Cajloch. Západy slnka boli čarovné a svrčky im v lete pomáhali zaspať. Pre dieťa bolo toto miesto absolútnym rajom.