Znovuzavedenie titulu patriarcha Západu Pápežovo rozhodnutie je opatrením na budovanie dôvery smerom k východným cirkvám

Už v starovekej cirkvi bol rímsky biskup radený k patriarchom. Po stáročia pápež nosil titul „patriarcha Západu“ – pokým ho Benedikt XVI. v roku 2006 nezrušil. Najmä vo východných cirkvách vyvolal jeho počin veľký rozruch. 

Teraz pápež František znovu zaviedol tento titul – bez akéhokoľvek vysvetlenia sa „patriarcha Západu“ znova objavil v Pápežskej ročenke medzi historickými titulmi pontifika.

Mníchovský odborník na kánonické právo Martin Rehak v rozhovore pre katholisch.de vysvetlil, prečo sa Benedikt XVI. zriekol tohto titulu a čo znamená pre cirkevné zriadenie Západu a pre východné cirkvi, že pápež František ho teraz znovu zaviedol.

Pán profesor, čo je to vlastne patriarcha?

„Patriarcha“ je čestný titul, ktorý sa vyskytuje od piateho storočia a nahradil o niečo starší titul „archiepiskopos“. V priebehu cirkevných dejín sa tento titul pevne spojil s určitými biskupskými stolicami. Z pohľadu dnešnej katolíckej ekleziológie a kánonického práva patriarcha predsedá (katolíckym) patriarchálnym cirkvám takpovediac „ako otec a hlava“ a z tohto dôvodu je tam najvyššie postaveným biskupom (porov. kán. 55 a 56 CCEO). 

Katolícki kopti, maroniti, sýrčania, melchiti, chaldejci a arméni majú status patriarchálnej cirkvi.

Aj Rím bol od počiatku patriarchátom?

Jednoduché „áno“ na túto otázku by nevyjadrilo primerane historický vývoj. Ale už Nicejský koncil (r. 325) dáva rozpoznať v náznakoch počiatky hierarchie v rámci episkopátu a tým dnešnú štruktúru s biskupmi, metropolitmi alebo arcibiskupmi a patriarchami. 

Spomenutý koncil na jednej strane uznal metropolitnú štruktúru, ale na druhej strane z nej vyňal tri biskupské stolice – Rím, Alexandriu a Antiochiu. Do Chalcedónskeho koncilu (r. 451) sa k tomuto kruhu pridali Jeruzalem a Konštantínopol ako patriarchálne stolice starobylej ríšskej cirkvi. 

Čo by sme mali vedieť o pápežskej titulatúre

Ján Krupa

Neskôr sa kládla otázka, čo oprávňuje a legitimizuje tieto patriarcháty. K tejto otázke existovali dva konkurenčné prístupy. Jeden má silnejší teologický charakter: cirkvi v Ríme, Antiochii a Alexandrii založil Peter. Vďaka svedectvu Nového zákona a tradície bol Peter považovaný za apoštola, ktorý ohlasoval evanjelium v Antiochii a Ríme. Podľa legendy to bol Petrov žiak a evanjelista Marek, kto založil cirkev v Alexandrii. 

Tento „petrovský princíp“ možno spojiť s ekleziológiou tretieho storočia, kde sa rozlišovali apoštolské stolice, t. j. miestne cirkvi, ktoré založili apoštoli, a ich dcérske cirkvi, ktoré potom založili biskupi ako nástupcovia apoštolov. 

Druhá zakladateľská logika sa označuje – možno trochu polemicky – ako „politický princíp“: ktoré mestá boli politicky významné? Z tohto dôvodu sa do kruhu patriarchátov pridalo nové ríšske hlavné mesto Konštantínopol, nový Rím. Jeruzalem ako piate mesto v aliancii nemal žiadny politický význam, bol však vyzdvihnutý ako miesto vzniku cirkvi.

Rím ako patriarchát má teda dlhú tradíciu. Prečo ju potom v roku 2006 prerušil práve tradície vedomý pápež Benedikt XVI. a zriekol sa tohto titulu?

To súvisí presne so spomenutou históriou vzniku piatich patriarchálnych stolíc v neskoroantickej ríšskej cirkvi. Joseph Ratzinger už pred Druhým vatikánskym koncilom kritizoval politický princíp namiesto staršieho apoštolského či petrovského princípu (porov. Joseph Ratzinger, Primat, Episkopat und Successio Apostolica, in: Karl Rahner/Joseph Ratzinger, Episkopat und Primat, Freiburg i. Br. et al. 1961, 37 – 59, tu 55n.). 

Od polovice 80. rokov 20. storočia sa k tomu pridali historické výskumné práce, ako napríklad od Adriana Garutiho o pôvode a teologickom význame titulu patriarcha. Garuti dospel k záveru, že tento titul je v oblasti Katolíckej cirkvi bez významu – aspoň čo sa týka rímskeho biskupa ako patriarchu Západu. Garuti bol Ratzingerovým dlhoročným spolupracovníkom v Kongregácii pre náuku viery. Jeho argumenty preto poznal aj neskorší pápež Benedikt XVI. 

Keď kardinál Walter Kasper ako predseda Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov vysvetľoval pápežovo rozhodnutie vzdať sa tohto titulu, výslovne tiež poznamenal, že práve Garuti mal rozhodujúci vplyv na formovanie pohľadu na túto tému, ktorý v tom čase prevládal v kongregácii.

Čo podľa Garutiho hovorí proti titulu patriarchu pre pápeža?

Jeho hlavnou historickou námietkou bolo, že rímsky biskup nikdy nevykonával typicky patriarchálnu jurisdikciu, a tak fakticky nikdy neviedol celý západný svet ako patriarcha. Na tom je napríklad pravda, že pápež skutočne nikdy nevysviacal všetkých metropolitov latinskej cirkvi za biskupov, ako to bolo výsadou patriarchu. Namiesto toho sa však v latinskej cirkvi zaviedlo pápežské udeľovanie pália arcibiskupom. Tým sa liturgicky ukazovalo spojenie medzi rímskym biskupom a metropolitmi alebo arcibiskupmi a objasňovalo, že Rím je centrom Západu. 

K historickej argumentácii sa pridala ako hlavná systematická námietka skutočnosť, že len biskupi a pápež sú nositeľmi úradu z moci Božieho práva, zatiaľ čo úrad patriarchov má základ úplne v cirkevnom práve, a preto je bez dogmatického významu.

Z pohľadu Druhého vatikánskeho koncilu sa klasické patriarchálne zriadenie malo stať opäť prijateľným: communio-ekleziológia chápe cirkev ako spoločenstvo cirkví a konštitúcia o cirkvi Lumen gentium si ctí starobylé patriarcháty. K tomu sa dobre hodí výslovné chápanie rímskeho biskupa ako patriarchu v kruhu ostatných patriarchov.

Patriarcha ako primus inter pares (prvý medzi rovnými) v kruhu ostatných patriarchov je klasické pravoslávne chápanie cirkvi. Katolícke chápanie cirkvi má však ešte ďalší princíp a s ním má pravoslávna ekleziológia problém: pápežský jurisdikčný primát. 

V tomto bode ide o otázku, či patriarchovia tvoria kolégium pre kolektívne vedenie celej cirkvi alebo či aj na tejto úrovni platí v 34. kánone Apoštolských kánonov, zbierke kánonických noriem zo 4. storočia, so zreteľom na cirkevné provincie alebo národy sformulovaný princíp, že musí existovať protos, prvý, ktorý je na jednej strane uznávaný ostatnými biskupmi ako hlava, ale na druhej strane je povinný synodálne sa radiť so svojimi spolubratmi biskupmi. 

Podľa môjho názoru v prospech katolíckeho pohľadu hovorí biblicky doložená štruktúra kolégia apoštolov, v ktorom Peter určite vystupuje ako „koryfej“. Na druhej strane možno vidieť, že myšlienku pentarchie (piatich patriarchátov ako základu cirkvi) presadzoval v neposlednom rade v 6. storočí cisár Justinián, ktorému išlo predovšetkým o to, aby mal partnerov na presadzovanie konfesionálnej jednoty v ríši; či mali všetci patriarchovia z teologického hľadiska rovnakú hodnosť alebo či existoval protos, to bolo irelevantné. To je celkom rozhodujúca téma v katolícko-pravoslávnom dialógu, ktorého diskusia ešte nebola uzavretá.

Ako bolo v ekumenizme vnímané zrieknutie sa tohto titulu zo strany Benedikta XVI.?

Úplný údiv, nepochopenie, zmätok a rozhorčenie – to boli oficiálne reakcie pravoslávia. V pravoslávnej teológii sa však tento krok určite dal zaradiť, pretože Garutiho teórie tam boli dobre známe.

A teraz to speje opačným smerom: pápež opäť používa titul „patriarcha Západu“. Je to čisto ceremoniálne alebo to má aj reálne dôsledky?

Radí sa to do vývoja, v ktorom sa latinská cirkev – t. j. cirkev Západu – vo vedeckých publikáciách čoraz rozhodnejšie vníma ako jedna z cirkví vlastného práva (ecclesiae sui iuris) v rámci Katolíckej cirkvi. A potom pápež František urobil niektoré zmeny v kánonickom práve s motu proprio De concordia inter codices v roku 2016 a v novo vloženom kán. 111 § 3 CIC sa latinská cirkev spomína jedným dychom s „ostatnými cirkvami vlastného práva“. 

To znamená, že samotný zákonodarca predpokladá, že latinská cirkev je cirkvou vlastného práva, rovnako ako jednotlivé východné katolícke cirkvi. Krok k opätovnému zavedeniu titulu „patriarcha Západu“ je teda záležitosťou dôslednosti: tým sa jasne vyjadruje, že aj cirkev Západu, latinská cirkev ako taká, potrebuje prvého (protos).

Kardinál Müller kritizuje Štátny sekretariát, že znehodnocuje pápežské tituly

Gerhard Ludwig kardinál Müller

Mení sa teraz vzťah pápeža k východným katolíckym cirkvám?

Ten sa vôbec nemení. Pápež naďalej predsedá celej Katolíckej cirkvi ako protos. Je tiež patriarchom v spoločenstve patriarchov, ale ak by došlo ku konfliktu medzi patriarchom niektorej východnej katolíckej cirkvi a pápežom, naďalej má posledné slovo pápež.

Očakávate aj impulzy pre ďalší vývoj zriadenia latinskej cirkvi?

Už v kontexte Druhého vatikánskeho koncilu sa niektorí pohrávali s myšlienkou rozšíriť koncept patriarchátov a tak napríklad zlepšiť ekumenizmus s Anglikánskou cirkvou uznaním anglikánskeho patriarchátu v rámci Katolíckej cirkvi. Medzičasom sa to vyvinulo inak. 

Vyskytla sa aj otázka, či by sa latinská cirkev nemala rozdeliť na niekoľko patriarchátov podľa kultúrnych metropolitných oblastí. To by znamenalo decentralizáciu cirkvi na Západe. Z tejto perspektívy znovuzavedenie titulu „patriarcha Západu“ ide v smere centralizácie, čím sa súčasné cirkevné zriadenie skôr potvrdzuje, než aby sa menilo.

Aký vývoj teraz očakávate vo vzťahu s pravoslávím?

Prognózy sú vždy ťažké, najmä ak sa týkajú budúcnosti. Dúfam, že znovuzavedenie titulu patriarcha Západu pomôže priblížiť sa k jednote kresťanov.

Ani v rámci Pravoslávnej cirkvi to v súčasnosti nevyzerá dobre pre jednotu. Moskovský patriarchát a Konštantínopolský ekumenický patriarchát sú v otvorenom spore. Aký vplyv na to bude mať opätovne zdôraznený patriarchát Západu? Azda chce Rím dokonca oslabiť Moskvu tým, že postaví rímskeho biskupa ako patriarchu na stranu ostatných patriarchov a tak oslabí číselnú váhu moskovského patriarchu?

Samozrejme, že by bolo zaujímavé dozvedieť sa, kto v tejto veci radil pápežovi. Nemyslím si však, že by Rím mal v hlave takúto politickú kalkuláciu. Najmä z toho dôvodu, že by sa musel zblížiť s myšlienkou pentarchie, t. j. jurisdikčnej rovnosti všetkých patriarchov a ich spoločného vedenia cirkvi ako nástroja a kľúča k jednote medzi cirkvami. 

Pokiaľ ide o jednotu cirkví, vedúcim princípom boli pravdepodobne skôr teologické než politické otázky. Moskovský patriarchát už roky blokuje zbližovanie Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi. Bez Moskvy by bol dialóg oveľa ďalej. Práve s ohľadom na Moskvu preto dúfam, že návrat k patriarchálnemu titulu bude v celej Pravoslávnej cirkvi vnímaný ako opatrenie na budovanie dôvery – a nie ako nejaký politický kalkul.

 Publikované s láskavým súhlasom katholisch.de. Preložil o. Ján Krupa.