Mama postrelenej Terezky: Pripravujú nás na to, že sa neprebudí. Ale ja viem, že len potrebuje čas
Zverejňujeme druhý diel zápiskov Dory Čechovej, ktorej dcéra Terezka bola postrelená 21. decembra pri útoku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Čítanie z Respektu raz týždenne. Denník N sa stal jedným zo spolumajiteľov českého týždenníka Respekt. Benefitovať z toho budú aj predplatitelia Denníka N: raz týždenne zverejníme text z Respektu. V budúcnosti uvažujeme aj o možnosti spoločného predplatného. O tejto možnosti budeme predplatiteľov včas informovať. Aby Vám informácia neušla, stačí mať aktivovaný odber newslettra Novinky z redakcie.
Denníkové záznamy zverejňujem postupne, ako sa mi darí z odstupu a v náročnom čase formulovať svedectvo o udalosti, ktorá prevrátila naše životy.
Piatok 22. decembra 2023, deň po streľbe
Budíme sa, hlava zatiaľ neprijíma, že sa nám včera úplne zmenil život, že sa Terezka nevrátila zo školy a leží vo vinohradskej nemocnici na ARO.
„Má strelné zranenia. Operovali jej hrudník, pre hlavu zatiaľ neurológovia odporučili konzervatívnu liečbu… Príďte o druhej popoludní,“ hovorí nám v noci lekárka.
Žije, Pane Bože, žije, opakujem si. Nevieme sa dočkať chvíle, keď pôjdeme za Terezkou. Potácame sa po dome, hľadáme, čo robiť. Meditujem.
Idem do Terezkinej izby. Keď vojdem, zastavuje sa mi dych. Nie je tu. Na posteli leží plyšový pes, s ktorým spala. Beriem ho do náručia. Z komody na chodbe vyťahujem ružovú dečku so srdiečkami, ktorou som ju prikrývala, keď bola bábätko. Obe veci jej priveziem.
Do nemocnice prichádzame o 14.00. Kráčame širokou nemocničnou chodbou, odbočíme doľava na schody. Na prvom poschodí prechádzame dverami do úzkej chodby so sedačkami pozdĺž steny. Na jej konci vľavo sú dvere kliniky anestéziológie a resuscitácie. Zvoníme a do mikrofónu hlásime, že ideme za Terezkou.
Dvere nám otvára sestrička, púšťa nás na chodbu oddelenia. Obliekame si návštevnícke plášte, na topánky si dávame návleky, na ústa rúška. Sestrička nás vedie medzi lôžkami dozadu tam, kde leží Terezka. Tu sme boli o jednej hodine v noci.
Terezka je zaintubovaná, pripojená na dýchací prístroj. Pravú časť tváre už nemá opuchnutú, len posiatu krvavými odreninami, ako okolo nej preletela strela. Podlamujú sa nám kolená. Keby strela mierila len o centimeter vedľa… Prístroje okolo lôžka blikajú, monitorujú teplotu, dych, tep, saturáciu kyslíkom…
